štvrtok 19. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Púť číslo tri)

19.9.2018                                                                 Je niečo po šiestej ráno a ja som už zase na cestách. Dnes som si dal za ciel navštíviť tieto tri miesta: Gabčíkovo, Sap - bývalé Palkovičovo a Tomášikovo. O chvílu mi odchádza rýchlik do Bratislavy a keďže mám za sebou necelý štvorhodinový spánok, idem sa aspoň čiastočne nadopovať kapučínom a posilniť horalkou. Takže zatial, priatelia... 
                                                                                Tak nejak hrou osudu a mimovesmírnych tajomstiev som sa ocitol okolo jedenástej doobeda v Dunajskej Strede. Slovenčina sa tu mihne len zriedkavo, ale musím uznať, že tu majú premakanú autobusovú stanicu. Príjemnú, čistú, architektonicky skvelo zvládnutú a navyše sú tu vypísané aj meškania spojov. Keď si to porovnám s tou našou žilinskou,  je to jedna a sto. Mesto inak žiadny zázrak, ale vcelku to nie je najhoršie. Akurát občas premýšlate či ste ešte v centre alebo už na periférii. Teraz by, podla mojho harmonogramu, malo nasledovať Gabčíkovo.                                                                                                                          Hoci bol Gabčíkovu v roku 2016, po velkom boji, napokon prisúdený status mesta, nemožem si pomocť, no na mňa skor posobí ako vačšia obec. Z minulosti je známe predovšetkým sporom o priehradu Gabčíkovo/Nagymaros. Za pozornosť stojí najma kaštiel s parkom, ktorý v súčasnosti slúži ako zariadenie pre seniorov. V centre mesta sa nachádza kostol (ničím výnimočný), potraviny (ak ste tipovali Jednotu, tipovali ste správne), zdravotné stredisko, úrad a niekolko obchodov. Pri vstupe do mesta (stále si neviem na ten status mesta akosi zvyknúť) stojí po lavej strane cesty futbalový štadión. Po menšom nákupe v potravinách (slivky, acidko - inak super kombinácia, čo poviete? :) a vanilková energerická tyčinka) som počkal na autobus smerujúci do obce Sap (bývalé Palkovičovo).                                                                                                                                      Už samotná cesta do obce toho vela predznamenala. Sedel som v autobuse sám len s jednou postaršou tetuškou, ktorá celú cestu zotrvala v družnom rozhovore so šéfom. Keďže celý dialóg sa niesol v maďarčine, vela som si z neho neodniesol. Vlastne vobec nič, ak mám byť úprimný. "Možem vás vysadiť aj tu?" spýtal sa šofér, keď zastavil kdesi uprostred kukuričného pola. To sme už medzičasom dorazili do obce. Mávol som rukou, že to je akože v pohode, a medzi kukuricou som nakrútil video venované obci a človeku, po ktorom bola obec dlhé roky pomenovaná. Dokráčal som na autobusovú zastávku "Rybník", že si teda pozriem tú vodnú plochu, no namiesto nej sa mi naskytol pohlad na velkú zatrávnenú jamu. Nevadí, idem ďalej. Prejdem popri kostole, reštaurácii, obecnému úradu a hádajte, čo nevidím? Správne ste tipovali. Potraviny Jednota. S krásnymi otváracími hodinami. Ráno od 6.00 - 8.00 a poobede od 14.30 - 18.00. Keď chcete v Sape nakupovať mimo otváracích hodín, máte proste smolu. Alebo sa nalejete v niektorej z obecných krčiem. Tým sú akékolvek prestávky ukradnuté. Takže teraz sedím na autobusovej zastávke neďaleko centra. Píšem tieto riadky a vyhrievam sa na príjemnom jesennom slnku. Teším sa, keď opat začujem slovenčinu. Szervusztok.                                                                                                                Niečo pred piatou podvečer uzatváram svoju tretiu a zároveň najkratšiu púť v Tomášikove. S obcou s nádherným, no žial chátrajúcim kaštielom, ktorý je ukrytý v malebnom rozlahom parku. Okrem toho sa v obci nachádza aj krásny drevený mlyn z 19. storočia, ktorý vo mne okamžite vyvoláva spomienky na Kolárovo a jeho nekonečne dlhý drevený most. Doslova poetický zážitok mi ponúkli lúče zapadajúceho jesenného slnka štekliace hladinu Malého Dunaja. Ukážkovo pri tom oslepovali drevenú stavbu zachovalého mlyna. Unavení rybári mlčky žmúrili do tváre klesajúceho slnka a pohli sa len vo chvíli, keď hlava niektorej z rýb dopadla na hladinu a vydala pri tom člupotavý zvuk.                                                                                        Som unavený z celého dňa. Z celej púte. A občas mám pocit, že aj z celého svojho doterajšieho života. No pre takéto chvíle sa oplatí cestovať, snívať a kráčať ďalej. Lebo o tom to celé je. Padnúť, vstať a ísť. A čakať na tých pár zázračných okamihov, ktoré nám, pri troche šťastia, život prinesie. Nič menej a nič viac.


kaštiel v Gabčíkove


rybník v obci Sap

vodný mlyn v Tomášikove

kaštiel v Tomášikove

utorok 17. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volnè pokračovanie)

13.9. 2019                                                                 Večer som si dal po príchode z Golianova "nitriansky trojboj" kalváriu, hrad a Zobor) a pred spaním som sa z posledných síl doplazil do sprchy. OK. Preháňam. Došuchtal.                                                              Je nové ráno, ja sedím na autobusovej stanici v Nitre, dojedám marhulové minitaštičky, ktoré zapíjam kapučínom z automatu. Dnes sa pokúsim konečne pokoriť Hviezdoslavovo, ktoré mi pri predchádzajúcej púti uniklo doslova o vlások. Prisahám Bohu, že keď to dnes nedám, tak si objednám vládny špeciál ministerstva vnútra, nech ma tam vysadí. Ok, nebudem taký náročný, uspokojím sa aj s novým jastrabom (rozumej typ vtrulníka). To by bola aká paráda, keby ma vysadil uprostred obce vedla sochy P.O. Hviezdoslava.                                                        Tak sa mi to na druhý pokus podarilo, dámy a páni. Nachádzam sa v obci Hviezdoslavov, v parku, v ktorom má majster svoj pamatník. Obec je v podstate rozdelená na tri časti. V tej prvej sa nachádzajú záhrady, v ďalšej je tzv. nový Hviezdoslavov, ktorý sa neuveritelným sposobom rozrastá (ako holubie exkrementy) a potom tu máme ešte starý dobrý (ten povodný) Hviezdoslavov, ktorý si zachováva este typicky dolniacku podobu. Našťastie. Uvidíme dokedy. Podla mňa je len otázkou času, kedy ho nenásytné ruky developerov chytia pod krk a začnú dusiť. Učupená socha Hviezdoslava akoby sa len neveriacky prizerala tomu, čo sa to s jeho obcou deje. Aké symbolické. Keby náš Palko mohol, určite by nad tým všetkym krútil hlavou.                                                Prečítam si jednu kratšiu novelu z výberu anglických klasických autorov a poberám sa zase ďalej..                                                                                                                              Druhú časť svojej púte končím v parku za Grasalkovičovým palácom v Bratislave. Podarilo sa mi za dva dni navštívit sedem obcí a popri tom si zaspomínať na študentské časy v Nitre. A ešte niečo navyše. Ale to si nechám, ak dovolíte, pre seba. Premýšlam, čo ďalej. Ešte by sa našlo niekolko cielov. Teraz si však dám dlhšiu pauzu a do konca kalendárneho roka by som rád ešte navštívil dve destinácie. Gabčíkovo a Sap (bývalé Palkovičovo). Ak by som to úspešne zvládol, počet návštev súvisiacich s priezviskami významných slovenských osobností, by som ukončil na čísle 21. Páni, keď som sa pred časom odhodlal do toho íst, o takom počte som ani len nesníval. Pokial mi to financie a zdravie umožnia, budem budúci rok pokračovať ďalej. Je skvelé dosahovať vytýčené ciele. No naďalej platí, že najdoležitejšia je cesta, cesta, cesta... 

Stretnutie cestovatela so spisovatelom :) 

Hneď je jasné, v akej obci sa nachádzame...
               

pondelok 16. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volné pokračovanie)

12.9.2019                                                    Zobudím sa do sviežeho jesenného rána. Vačšina Nitranov je zababúšená v mikinách a bundách, na nohách majú natiahnuté džínsy. Ja, chlapec zo severu, si vykračujem v bielom tričku a šedých kraťasoch. To viete, my na severe sme zvyknutí na iné zimy. Mám za sebou rannú kávu a energetickú tyčinku. Vraj bez cukru. Haha, no jasné :) No dobre, nebudem tolko machrovať. Trochu som to s tým letným oblečením prehnal. Utekám sa zohriať do autobusu. Smer Svatoplukovo.                          Svatopkukovo: V podstate obec ako každá iná. Pokojne by ste si ju mohli pomýliť so stovkou iných obcí na Slovensku. Dva kostoly, cintorín, samozrejme Jednota (tá nesmie chýbať) a pamatník venovaný obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Vynechal som niečo? Á, jasné. Ešte sa v centre obce nachádza artézska studňa s hĺbkou až 300 metrov. Odtial si chodí viacero obyvatelov v obci naberať vodu. Či je pitná a zdravotne nezávadná? To vám poviem dúfam zajtra...                                          Mojmírovce: Pohodovou chodzou sa zo Svatoplukova do Mojmíroviec presuniete za nejakú slabú štvrť hodinku. Spočiatku máte pocit, že ste sa ocitli ešte vo vačšom zapadákove  ako je Svatoplukovo (a to už je veru čo povedať). Až neskor sa vám otvorí pekný výhlad na centrum. A toto už centrom možno pokojne nazvať. Pomerne velký kostol, viacero obchodov, zrekonštruované historické budovy, regionálne múzeum a predovšetkým miestny kaštiel, ktorý ponúka hosťom ubytovanie, konajú sa tu rozne oslavy, svadobné fotenie a podobne. Moje nadšenie však rýchlo opadne, keď si prečítam nápis pri vstupnej bráne, ktorý sa ospravedlňuje návštevníkom, že park je prístupný len hosťom kaštiela z dovodu neustáleho poškodzovana vzácnych stromov. Takže kvoli pár pošahaným kreténom si my ostatní možeme akurát tak trhnúť nohou. Nedalo mi to, keďze som sa sem ťahal takú dialku a pootvorenou bráničkou som prekĺzol dnu. Až počas fotenia kaštiela som si všimol, že vedla mňa stojí samotný správca vzácnej pamiatky. Našťastie bol natolko zabraný do telefonického rozhovoru, že som bol pre neho asi rovnako zaujímavý ako ktorýkolvek platan v starostlivo upravenom parku. A možno ešte menej. Narýchlo som si spravil zopár záberov a utekal som na ďalši spoj. Smer Rastislavice.                                                          Panebože, Rastislavice. Asi najmenej príťažlivý rezort, aký som mal možnosť počas svojej doterajšej púte navštíviť. A to mám s čím porovnávať, keďže už bol sedemnásty v poradí. Chudák Rastislav. Neviem či to dostal ako trest za to, že k nám povolal solúnskych bratov. Asi aj preto som túto obec pojal v štýle Lola beží o život. Kúpil som si pár drobností v Jednote a potom, aby som stihol najbližší spoj, vzal som to poklusom naprieč Rastislavicami. Do toho mi zavolala mamina, že ako sa mi na púti vodí, jasné, že vo chvíli, keď som sa najviac ponáhlal (všimli ste si, že naše maminy vždy zavolajú v tých najnevhodnejších okamihoch, kedy sa intímne venujete svojmu partnerovi alebo sa pokúšate dobehnúť blížiaci sa autobus či vlak?) Neviem či majú na to vyvinutý nejaký zvláštny radar alebo nás chcú takýmto sposobom len trochu podráždiť. Prepáč mami ;) No v každom prípade som bol nútený odfotiť aspoň miestnu školu, obecný úrad a kostol, lebo inak nebolo čo.  Retro v priamom prenose. Zatial čo už aj samotný Boh pravdepodobne riadi naše osudy cez nejakú mobilnú aplikáciu, v Rastislaviciach by sa nestratila ani legendárna žena za pultom. Ba čo viac, tá by tu priam ideálne zapadla. Pozitívum z Rastislavíc? Stihol som spiatočný spoj do Nitry. Opúšťam chlapíkov, ktorí stáli na čele Velkej Moravy a pomyselným strojom času sa presúvam do prvej polovice 20. storočia, aby som navštívil obec Golianovo.                  "Začnite s vysťahovaním" legendárna veta, ktorá vyšla z úst muža, po ktorom je pomenovaná ďalšia cielová stanica. Konečne obec podla mojho gusta. Tesne za vstupnou tabulou sa nachádza útulný futbalový štadiónik s roztomilou farebnou tribúnou. Je fajn, že všetky doležité budovy  sú situované približne uprostred Golianova. Potraviny Jednota (prekvapujúco), zdravotné stredisko, kostol s drevenými sochami Konštantína a Metoda, obecný úrad a pamatná busta generála Goliana, po ktorom bola v rolu 1948 obec pomenovaná. Nedalo mi to, aby som si s týmto významným mužom nespravil selfie. Teda svojku. Teda spoločnú fotku. On a ja. Respektíve jeho kamenná podobizeň a ja. Prečítal som si pred obecným úradom ďalšiu zo zbierky ruských noviel. Tentoraz od Saltykova Ščedrina - Preveselé živobytie. Milujem ruských autorov. Aspoň klasikov. Ich hrdinovia robia všetko naplno. Pijú, milujú, prehrávajú, nenávidia, sú zbabelí aj odvážni, bojujú a nevzdávajú sa, kým nie sú na kolenách. Ich emócie dokážu rozbúrit krv. Po takom príbehu mám aspoň na pár minút pocit, že zvládnem úplne všetko. Juj, zase som sa nechal uniesť písaním. Musím bežať. Vraciam sa spat do Nitry. Astala vista, priatelia.






                                                 

sobota 14. septembra 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU (Denník cestovatela, volne pokračovanie)

11.9.2019 Asi len čistý blázon vstane dobrovolne v rámci dovolenky o pol piatej ráno, aby sa trepal niekam do Tešedíkova. Takže "jeden celý do Tešedíkova" nakloním sa k šoférovi autobusu a vytasím z vrecka hnedú koženkovú peňaženku.                          Tak som sa po dlhšom čase opať vrátil do Nitry. Do mesta, v ktorom som niekolko rokov študoval. To som bol ešte mladý, pekný a chudobný vysokoskolák :) Teraz som už len chudobný knihovník v mladšom strednom veku. Prekvapujúco nepociťujem nejakú zvlášť silnú nostlagiu a to som na takéto veci dosť citlivý. Možno je to tým, že mesto zmenilo za tie roky svoju tvár a mnohé jeho časti vyzerajú dnes úplne inak ako si ich pamatám.                                            Pred odchodom si dám na autobusovej stanici langoš s cesnakom (stánok sa prekvapujúco za tých takmer dvadsať rokov vobec nezmenil) a sadám do autobusu, smer Tešedíkov.                                Tešedíkovo. Čo k nemu dodať? Som velmi zvedavý, čo by povedal samotný velavážený pán Tešedík, keby sa ocitol v meste, ktoré nesie jeho názov. Úprimne, na pozeranie tu toho vela nie je. Kostol, akých sú po slovenských obciach stovky, tri predajne Jednoty, miekolko soch svatých a pamatníky venované historickým udalostiam (obetiam 1. a 2 svetovej vojny), násilne vysťahovaným a deportovaným občanom obce a kamenný pamatník pripomínajúci revolučné roky (1848 - 1849). Nič proti, ale precestoval som už viacero obcí a miest po južnom Slovensku a mám pocit, že Maďari sú neskutočne zaťažení na svoje osobnosti (hoci aj regionálneho významu), na kadejaké udalosti a výročia na počesť ktorých musia neustále pribíjať na domy stále nové a nové tabule, vystavovať kadejaké busty a sochy. V tomto by sme si mohli vziať do určitej miery od nich príklad, my totiž častokrát nevieme nič o osobnostiach celonárodného, nieto ešte regionálneho významu, ale zase odtial potial. Na začiatku obce stojí pomerne velký súkromný ranč s cvičiskom pre kone.  Obklukou sa opať vrátim k Samuelovi Tešedíkovi. Lebo keby aj možno mal výhrady k obci, ktorá nesie jeho meno, nepochybne by nenamietal nič proti tomu byť pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý vyzerá priam magicky. Listy na stromoch len začínajú žltnúť, ale keď budú zafarbené v plnej kráse, určite by tento pohlad zasiahol aj majstra Tešedíka. Zhrniem to do jednej vety. Žiť by som tu nechcel, no umrieť a byť pochovaný, áno. Ak sa pýtate prečo, nemám na to racionálnu odpoveď. Sú jednoducho miesta, ktoré vás silno zasiahnu a nedokážete to vysvetliť. Tak to proste je.                                  Lukáčovce. V Nitre som si stihol dať kapučíno a punčový rez a už som šiel na autobus do Lukáčoviec. Mal som chuť sa niektorému z cestujúcich prihovoriť, ale takmer všetci mali v ušiach zarazené slúchadlá alebo čumeli do svojich mobilov. Ach jo, kde sú tie časy, keď ludia ešte túžili nadvazovať reálne kontakty.                    Sedím za obcou, je tu taký drevený altánok a zapisujem do denníka tieto riadky. Mám v pláne prezrieť si miestny kaštiel, resp. to, čo z neho ostalo (podla legendy bol istý čas v rukách templárov) a potom sa trochu poobzerať po obci, ktorá je mimochodom dlhá ako nástroj pornoherca. Na priedomí viacerých domov podriemkávajú starenky a starčekovia a brady si podopierajú bakulami. Konečne miesto, kde sa na chvílu zastavil čas. Je mi tak príjemne, že sa musím usmievať. Kiežby som mal podobné pocity vo svojom živote častejšie...                  Samotná obec je natolko usporiadaná, až to potiera akýkolvek povab. Kaštiel akoby sem položil nejaký obrovský neviditelný žeriav. Vobec sem nepasuje. Hoci kedysi musel byť nádherný.                                                             V tejto chvíli sedím v parku pri kostole, do toho sa ozýva večerná omša. Na cestu som si vzal dve knihy. Výber najlepších anglických a ruských noviel.                            Pred chvílou som dočítal Dostojevského Biele noci. Pred tým som ich čítal dvakrát. Naďalej ma utvrdzujú tom, že Dostojevskij bol fenomenálny. Biele noci sú nádherné a zároveň bolestivé. A nielen tie Dostojevského... Bežím na autobus. Slnko o chvílu zapadne.

miestny cintorín

ranč v Tešedíkove


kláštor z 15.storočia
kostol v obci