19.9.2018 Je niečo po šiestej ráno a ja som už zase na cestách. Dnes som si dal za ciel navštíviť tieto tri miesta: Gabčíkovo, Sap - bývalé Palkovičovo a Tomášikovo. O chvílu mi odchádza rýchlik do Bratislavy a keďže mám za sebou necelý štvorhodinový spánok, idem sa aspoň čiastočne nadopovať kapučínom a posilniť horalkou. Takže zatial, priatelia...
Tak nejak hrou osudu a mimovesmírnych tajomstiev som sa ocitol okolo jedenástej doobeda v Dunajskej Strede. Slovenčina sa tu mihne len zriedkavo, ale musím uznať, že tu majú premakanú autobusovú stanicu. Príjemnú, čistú, architektonicky skvelo zvládnutú a navyše sú tu vypísané aj meškania spojov. Keď si to porovnám s tou našou žilinskou, je to jedna a sto. Mesto inak žiadny zázrak, ale vcelku to nie je najhoršie. Akurát občas premýšlate či ste ešte v centre alebo už na periférii. Teraz by, podla mojho harmonogramu, malo nasledovať Gabčíkovo. Hoci bol Gabčíkovu v roku 2016, po velkom boji, napokon prisúdený status mesta, nemožem si pomocť, no na mňa skor posobí ako vačšia obec. Z minulosti je známe predovšetkým sporom o priehradu Gabčíkovo/Nagymaros. Za pozornosť stojí najma kaštiel s parkom, ktorý v súčasnosti slúži ako zariadenie pre seniorov. V centre mesta sa nachádza kostol (ničím výnimočný), potraviny (ak ste tipovali Jednotu, tipovali ste správne), zdravotné stredisko, úrad a niekolko obchodov. Pri vstupe do mesta (stále si neviem na ten status mesta akosi zvyknúť) stojí po lavej strane cesty futbalový štadión. Po menšom nákupe v potravinách (slivky, acidko - inak super kombinácia, čo poviete? :) a vanilková energerická tyčinka) som počkal na autobus smerujúci do obce Sap (bývalé Palkovičovo). Už samotná cesta do obce toho vela predznamenala. Sedel som v autobuse sám len s jednou postaršou tetuškou, ktorá celú cestu zotrvala v družnom rozhovore so šéfom. Keďže celý dialóg sa niesol v maďarčine, vela som si z neho neodniesol. Vlastne vobec nič, ak mám byť úprimný. "Možem vás vysadiť aj tu?" spýtal sa šofér, keď zastavil kdesi uprostred kukuričného pola. To sme už medzičasom dorazili do obce. Mávol som rukou, že to je akože v pohode, a medzi kukuricou som nakrútil video venované obci a človeku, po ktorom bola obec dlhé roky pomenovaná. Dokráčal som na autobusovú zastávku "Rybník", že si teda pozriem tú vodnú plochu, no namiesto nej sa mi naskytol pohlad na velkú zatrávnenú jamu. Nevadí, idem ďalej. Prejdem popri kostole, reštaurácii, obecnému úradu a hádajte, čo nevidím? Správne ste tipovali. Potraviny Jednota. S krásnymi otváracími hodinami. Ráno od 6.00 - 8.00 a poobede od 14.30 - 18.00. Keď chcete v Sape nakupovať mimo otváracích hodín, máte proste smolu. Alebo sa nalejete v niektorej z obecných krčiem. Tým sú akékolvek prestávky ukradnuté. Takže teraz sedím na autobusovej zastávke neďaleko centra. Píšem tieto riadky a vyhrievam sa na príjemnom jesennom slnku. Teším sa, keď opat začujem slovenčinu. Szervusztok. Niečo pred piatou podvečer uzatváram svoju tretiu a zároveň najkratšiu púť v Tomášikove. S obcou s nádherným, no žial chátrajúcim kaštielom, ktorý je ukrytý v malebnom rozlahom parku. Okrem toho sa v obci nachádza aj krásny drevený mlyn z 19. storočia, ktorý vo mne okamžite vyvoláva spomienky na Kolárovo a jeho nekonečne dlhý drevený most. Doslova poetický zážitok mi ponúkli lúče zapadajúceho jesenného slnka štekliace hladinu Malého Dunaja. Ukážkovo pri tom oslepovali drevenú stavbu zachovalého mlyna. Unavení rybári mlčky žmúrili do tváre klesajúceho slnka a pohli sa len vo chvíli, keď hlava niektorej z rýb dopadla na hladinu a vydala pri tom člupotavý zvuk. Som unavený z celého dňa. Z celej púte. A občas mám pocit, že aj z celého svojho doterajšieho života. No pre takéto chvíle sa oplatí cestovať, snívať a kráčať ďalej. Lebo o tom to celé je. Padnúť, vstať a ísť. A čakať na tých pár zázračných okamihov, ktoré nám, pri troche šťastia, život prinesie. Nič menej a nič viac.
|
kaštiel v Gabčíkove |
|
rybník v obci Sap |
|
vodný mlyn v Tomášikove |
|
kaštiel v Tomášikove |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára