MAJÚ VULGARIZMY V LITERATÚRE SVOJE MIESTO?
sobota 30. júna 2018
RECENZIA: Tadeusz Borowski - Nech sa páči do plynu (Artforum, 2017)
HODNOTENIE: ** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
- Keby neverili v boha a v posmrtný život, už dávno by boli rozbili krematóriá. -
- A prečo to neurobíte vy? -" (s.77).
Skôr ako začnete čítať zbierku týchto autobiografických poviedok (celkovo ich je sedem) je dobré prečítať si ešte predtým autorov stručný životopis (s.180 - 182). Kniha je prierezom života postáv pred príchodom do koncentračného tábora až po jeho definitívne oslobodenie sovietskou armádou v roku 1945. Štýlom, akým sú jednotlivé poviedky písané, mi zbierka veľmi pripomína maďarský oscarový film Saulov syn z roku 2015. Dielu sa nedá v podstate veľmi čo vyčítať, je písané veľmi realisticky, surovým štýlom, postavy sú viac ako uveriteľné, príbeh postupne plynie, aj keď pomalším tempom, lenže je to celé tak náročné na strávenie, že silne pochybujem o tom, že sa k tomuto dielu ešte niekedy v budúcnosti vrátim. Nie že by som mal problém s témou, napokon, prečítal som už desiatky podobných kníh, no pre mňa to bolo ako tlačiť päťdesiat kilový balvan hore kopcom. Inak to vysvetliť neviem. Na záver nemôžem opomenúť grafickú podobu knihy, ktorá sa skutočne podarila.
"Neskoršie som sa dozvedel, že Máriu ako árijsko - semitského miešanca vyviezli so židovským transportom do povestného tábora na pobreží, poslali do plynovej komory a z jej tela akiste urobili mydlo." (s.41).
" - Tadek, chcem ťa o niečo poprosiť. -
- Vrav, - povedal som a naklonil sa k nemu. -
- Tadek, idem do komína. -
Sklonil som sa ešte nižšie a pozrel som sa mu zblízka do očí: boli pokojné a prázdne.
- Tadek, toľko som hladoval... Daj mi niečo pod zub. Aspoň tento posledný večer. - " (s.71).
štvrtok 28. júna 2018
RECENZIA: Michaela Ella Hajduková - Nemecké dievča neplače (Motýľ, 2016)
HODNOTENIE: ** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
" - Nemecké dievča neplače! - sipela vždy na mňa a ja som tak veľmi chcela zakričať, že nie som nemecké dievča. Bola som však ticho, lebo som vedela, že palička je iba prvý stupeň bitky. Neskôr sme sa dozvedeli aj o ďalších trestoch." (s.39).
1988, Berlín. Emma a Markus sú mladý pár, ktorý sa rozhodol pokračovať v tradícii súrodencov Schollovcov. Schollovci boli členmi Bielej ruže, ktorá sa počas druhej svetovej vojny postavila proti Hitlerovi a prostredníctvom letákov dávala najavo nesúhlas s vtedajšou politikov nacistov. Po odhalení organizácie boli jej členovia popravení. Emma, Marcus, Danny a Leo nadviažu na Bielu ružu a prenasledujú žijúcich nacistov. Počas svojej práce náhodou natrafia na istého dôchodcu Otta von Lichtenberga, ktorého Emma zhodou okolností opatruje. Starý pán je bývalý vysoko postavený nacista, ktorý s nostalgiou spomína na tretiu ríšu a zároveň je členom tajnej organizácie novodobých nacistov, ktorí sa tajne stretávajú po nociach v jeho byte a spriadajú plány na opätovné prevzatie moci v Nemecku. V bohatej knižnici von Lichtenberga sa ukrýva tajomstvo, ktoré úzko súvisí s projektom Lebensborn. Emma, Marcus a ich priatelia vedia, že ak ich von Lichtenberg so svojimi prisluhovačmi odhalia, ocitnú sa v smrteľnom nebezpečenstve.V tom čase už Emma čaká dieťa.
Posunieme sa takmer o tridsať rokov dopredu. Stretávame trojicu priateliek psychologičku Noru, študentku dejín umenia Luciu a novinárku Liesel. To už som začínal mať pocit, že som sa nechtiac preniesol do niektorého z filmov, ktoré bežia každú sobotu o ôsmej na TV DOMA. Také to babské kvákanie, ktoré je mi ako chlapovi úplne cudzie. Situácia sa zmení vo chvíli, keď jedna z trojice žien začne pátrať po svojich rodičoch, čím sa spätne vraciame do minulosti a postupne sa dozvedáme fakty, ktoré však nemajú čím prekvapiť, lebo sú čitateľovi naservírované až príliš jednoznačne a predvídavo.
Súčasťou románu je denník, ktorý si vedie slovenské dievčatko Františka Vitázková. Spoločne s najlepšou priateľkou Ľudmilou Liškovou ich unesú počas druhej svetovej vojny nacisti a stanú sa súčasťou ich zvráteného projektu Lebensborn.
Duch dievčatka nechce ani po rokoch opustiť dom, do ktorého sa už onedlho plánuje nasťahovať jedna z trojice priateliek...
Nevyužitý potenciál. Tak by som stručne zhrnul dielo Michaely Elly Hajdukovej. Prvá časť románu má celkom dobrý spád, aj keď ho občas zbytočne narúšajú presladené milostné vyznania Emmy a Markusa. V druhej časti knihy, ktorá sa odohráva v súčasnosti, som mal na viacerých miestach pocit, že som súčasťou lacného amerického romantického filmu. Celé to bolo ťažko uveriteľné a nedotiahnuté. Atraktívna téma si vyžaduje minimálne o dva levely kvalitnejšie spracovanie.
RECENZIA: Heinrich Boll - Biliard o pol desiatej (Slovenský spisovateľ, 1962)
HODNOTENIE: *** EDÍCIA ZABUDNUTÉ ROMÁNY
"Ale pán na jedenástke ešte stále spal, spal už šestnásť hodín, vyvesil na dvere tabuľku: Prosím nerušiť. Nešťastie na jedenástke alebo v biliardovej herni, obrad uprostred idiotského virvaru odchádzajúcich. Vziať kľúč z vešiaka, dotyk ruky, pohľad do bledej tváre, na červenú jazvu na nose Hugovo - Ako vždy?, - jeho prikývnutie: biliard od pol desiatej do jedenástej." (s.19).
Starý pán, doktor Heinrich Fahmel, oslavuje onedlho osemdesiate narodeniny. Celý život pracoval ako architekt. Často si spomína na prvú svetovú vojnu, kedy bojoval v nemeckej armáde, v uniforme ktorej zažil mnoho utrpenia a bolesti. Keď nie je práve doma, najčastejšie vysedáva v kaviarni Kroner. Jeho syn, Robert Fahmel, muž v strednom veku bojoval v druhej svetovej vojne, kde mal na starosti likvidáciu budov a mostov. Vzniká tu paradoxná situácia, medzi otcom, ktorý je architekt a významný navrhovateľ budov a predstavuje to staré prekvitajúce Nemecko a synom, likvidátorom stavieb, ktorý všetko to pozitívne, čo krajinu prezentovalo, likviduje. A potom je tu ešte Robertov syn a súčasne Heinrichov vnuk Joseph, ktorý pokračuje v kariére starého otca a snaží sa Nemecko šesťdesiatych rokov postaviť na nohy. Príbeh mapuje situáciu od prvej svetovej vojny až po rok 1958. Trojgeneračný román sleduje udalosti, ktoré významných spôsobom ovplyvnili nemeckú spoločnosť. Robert Fahmel chodí každý deň o pol desiatej hrávať biliard do hotela Princ Heinrich s jednoduchým mužom Hugom a popri hre vedú filozofické a politické diskusie o živote v súčasnom Nemecku. Robert si často spomína na svojho mŕtveho brata Leonoreho, ktorý zahynul v druhej svetovej vojne. Zaujímavou postavičkou románu je poslíček hotela, starý muž menom Nettlinger, ktorý aj keď mu hrozí výpoveď, za žiadnych okolností nedokáže porušiť zaužívané džentlmenské pravidlá.
Román je pomerne zložito situovaný, prelína sa v ňom viacero dejových línií, minulosť sa strieda s prítomnosťou, autor často využíva vnútorný monológ a sústredí sa na psychologické prežívanie jednotlivých postáv.
Nemyslím si, že Bollovo dielo výraznejšie poznačil čas, skôr je problém v pomerne zložitej štruktúre románu. Občas je pre čitateľa dosť náročné uchopiť dej a keď sa mu to už náhodou aj podarí, príbeh zase preruší nejaká iná vsuvka. Pozitívom je vykreslenie nemeckej strednej generácie po skončení vojny, ktorá sa cíti stratená a neužitočná. Autor vidí šancu v spojitosti s mladou, nastupujúcou generáciou, ktorá už nie je natoľko poznačená minulosťou a neťaží ju pocit viny. Biliard o pol desiatej nie je nejak zvlášť výnimočné dielo, ale stojí za to prečítať si ho a zamyslieť sa nad minulosťou. Možno si uvedomíme, že to, čo v súčasnosti máme, nie je zase úplne to najhoršie na svete a už vôbec to nie je samozrejmosť.
streda 27. júna 2018
RECENZIA: Vsevolod Ivanov - Fakírove dobrodružstvá I (Slovenský spisovateľ, 1963)
HODNOTENIE: *** EDÍCIA ZABUDNUTÉ ROMÁNY
" - Zato nič, zvykneš si, - utešoval ma Michejev, - a prinajoršom pôjdeš za hypnotizéra. -
- Ale akýže som ja hypnotizér? -
- No hej, musíš schudnúť, lebo máš úzke oči. -
- Sú úzke od prírody, a nie od tuku, Anton Sergejič. -
- Michejev sa na mňa zadíval.
- Čo na tom, aj s takýmito budeš uspávať. Podmaľujeme ich. Bude z teba fakír, Vsevolod.
- Ale akýže som ja fakír? - " (s.154).
Keď Vsevolod po prvý raz zájde do cirkusu, presne vie, čo chce v živote robiť. Túži sa stať komediantom. Ako plynie chlapcovo detstvo, pomaly sa z jeho rozprávania vytrácajú aj členovia rodiny. Vsevolod je fičúr po svojom otcovi, aj preto nemá o dievčatá núdzu. Istý čas sa stretáva s Rabigou, neskôr si začne s Anisiou. Sú to však viac - menej také nevinné dobrodružstvá dospievajúceho chlapca. Vsevolod sa pretĺka ako sa dá. Chvíľu robí v obchode svojho strýka Kuzmu Kuzmiča predavača, potom pracuje ako sadzač, neskôr to skúša ako sklenár, fyzicky náročnú prácu zažije na vlastnej koži ako tlačiar. Všetky jeho kroky smerujú však k tomu, aby sa stal jedného dňa komediantom. Osloví Jestafieva, riaditeľa slávneho cirkusu, ktorý sa zhodou okolností pozná s Vsevolodovým otcom. Jestafiev mu povolí vystúpenia na malých pódiách, ktoré bývajú súčasťou rôznych trhovísk a jarmokov. Vsevolod sa dá dokopy s trojicou kamarátov: Filippinskijim, Kovaľovom a Zacharinom a spoločne vymýšľajú rôzne komediálne vystúpenia. Vsevolod na vlastnej koži zisťuje, že život komedianta, to zďaleka nie je len úspech a sláva. Neraz si vyslúžia za svoje vystúpenia vypískanie, hádzanie predmetov z nepokojného hľadiska a prázdne stoličky počas vystúpení. Nech sa však deje čokoľvek, Vsevolod si zakaždým zachová hrdosť. A je odhodlaný svojho sna sa nikdy nevzdať.
Tu niekde sa končí prvý diel Fakírových dobrodružstiev, ktoré majú ešte ďalšie dve pokračovania. Podobne ako hlavný hrdina románu, aj autor mal veľmi pestrý a zaujímavý život, počas ktorého si vyskúšal viacero rozmanitých povolaní: sadzač, námorník, komediant, fakíra, učiteľ novinár, spisovateľ. Vsevolod Ivanov zobrazil Rusko ako drsnú, špinavú, temnú, úbohú a krutú krajinu (pravdepodobne aj preto mohol tento román uzrieť svetlo sveta v Československu počas politicky miernejších šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia). V príbehu sa striedajú humorné scény s vážnejším rozprávaním, naivný detsky pohľad na život sa postupne mení na reálne mužské videnie, v ktorom nechýba jemná irónia, elegancia a čaro.
Je fajn, že v šesťdesiatych rokoch prišlo obdobie politického uvoľnenia a svetlo sveta mohli uzrieť aj romány, ktoré nepredstavovali len čiernobiely partizánsky pohľad na život, súdruhovia sa neplieskali chlapsky po ramenách a neplnili plány na stodvadsať percent, ale ľudia v Rusku, rovnako ako všade inde na svete, trpeli, plakali, smiali sa, milovali, nenávideli a žili si svoje nenápadné životy na pozadí svetových dejín. Podobne ako Vsevolod Ivanov.
- Na takého ancikrista, ako je potrebné aj ľudstvu. Keď sa ľudstvo sklame v náboženstve, sklamú sa v ňom aj kone. -
Zacharin sa obrátil k paholkovi:
- Neodporúčal by som vám držať tu pobožné kone. Veď ak začne spievať pred smrťou žalmy a strhne k tomu ešte aj ostatné kone, svedomie vás utrápi. -" (s.230).
pondelok 25. júna 2018
RECENZIA: Leif Panduro - Okná (Tatran, 1980)
HODNOTENIE: **** EDÍCIA ZABUDNUTÉ ROMÁNY
"Na scéne sa zjavila mladá žena. Bola zahalená do kimona, ktoré sa v prostriedku trochu roztváralo. Muž s novinami jej čosi povedal. Usmiala sa a zmizla vzadu. Po chvíli zložil noviny. Privravel sa onej panej. Pokývala hlavou. Potom sa zjavil vo vchodových dverách s červeným vedrom z umelej hmoty. Chystal sa umyť auto.
To bolo všetko. Úplne nedramatické. A pritom to znamenalo začiatok nového obdobia v mojom živote." (s.47).
"Mladým ľuďom je smrť čosi ako vtip, ktorý odznie, a pokračuje realita života." (s.38).
Vrátime sa viac štyridsať päť rokov späť, na sever Európy, konkrétne do Dánska. Tam totiž žije aj hlavný hrdina románu, mladý učiteľ pôsobiaci na gymnáziu, Marcus Lange, ktorého otec bol milovníkom dejín a veľkým obdivovateľom rímskeho cisára Marca Aurélia. Preto to neobvyklé krstné meno. Marcus má rád svoje súkromie, do ktorého nikoho nepúšťa. Keď práve neučí, najradšej vysedáva vo svojom byte a pozoruje ľudí. Marcusova zvláštna povaha a atraktívny výzor priťahujú jeho kolegyňu zo školy Korner. Lenže ani jej sa nepodarí prelomiť bariéru, ktorú okolo seba vystaval Marcus Lange. Do svojho učiteľa sa beznádejne zamiluje aj psychicky labilná Louisa Thorsenová, ktorá je jeho žiačkou. Narušiť súkromie introvertného Marcusa sa podarí až krásnej neznámej mladej žene, ktorá býva v byte svojho strýka, ktorý sa nachádza presne naproti Marcusovi. U strýka sa neznáma žena skrýva pred svojim žiarlivým a psychicky narušeným manželom, ktorý jej robí zo života peklo. Neznáma žena, ktorá sa na krátky čas stane milenkou mladého učiteľa, nahliadne do jeho vnútra, no po čase si nedôverčivý muž opäť vytvára okolo seba tú nepreniknuteľnú bariéru, za ktorú nikoho nepúšťa.
Román je krátkou psychologickou sondou do dánskej spoločnosti sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Výraznejšie vystupujú v románe len štyri postavy. Učiteľ Marcus Lange, kolegyňa Korner, študentka Louisa Thorsenová a neznáma krásna žena, ktorej meno nedozvieme. Marcus je človek, ktorý akoby nestihol dospieť a pochopiť samého seba, možno aj preto sa bojí citovo zblížiť s niekým iným. S kolegami zo zboru aj s riaditeľom Wernersenom udržuje viac - menej len formálne vzťahy.
Napriek tomu, že od vydania románu uplynulo viac ako štyri desiatky rokov, prekvapujúco nestráca nič zo svojej aktuálnosti.
RECENZIA: Matt Haig - Väzeň času (Metafora, 2018)
HODNOTENIE: **** JÚNOVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA
"Jsem starý.
To je prví věc, kterou vám povím. Pravděpodobně tomu nebudete věřit. Kdybyste mě viděli, asi byste si mysleli, že je mi kolem čtyřiceti, ale nemohli byste se mýlit víc. Jsem starý - ve smyslu starý jako strom nebo mlž zaděnka anebo renesanční obraz.
Abych to upřesnil: narodil jsem se před více než čtyřmi sty lety třetího března 1581 v ložnici mých rodiču ve třetím patře francouzského zámku, který býval mým domovem. Na tuhle část roku to byl teplý den a moje matka požádala chuvu, aby otevřela všechny okna." (s.11).
"A stejně jako zemřít trvá jen chvilku i žít trvá jen okamžik. Jenom zavřeme oči a necháme zmizet včechny naše nicotné strachy. A potom, v tom novém stavu, zbaveni strachu, se zeptáme sami sebe: Kdo jsem? Co bych dělal, kdybych mohl žít bez pochybností? Kdybych se mohl zabavit strachu, že mne někdo podvede? Kdybych mohl žít bez obav, že mne někdo zraní? Kdybych mohl okusit sladké pokušení dneška, aniž bych myslel na to, jakou chuť bude mít zítra? Kdybych se nemusel bát toho, jak plyne čas, a o lidi, které mi bere? Co bych dělal? O co bych se zajímal? Jaké bitvy bych bojoval? Po jaké cestě bych se vydal? Jaké radosti bych si dovolil? Jaká vnitřní tajemství bych řešil? Stručne řečeno, jak bych žil?" (s.286).
Tom Hazard, ako už bolo vyššie spomenuté, sa narodil v roku 1581 vo Francúzsku. Má teda viac ako štyristo rokov. Narodil sa v období, kedy sa ľudia ešte upaľovali za čarodejníctvo. Aj preto sa musel so svojou matkou neustále skrývať a utekať. Tom má tzv. anagériu, čo spôsobuje, že starne zhruba pätnásť krát pomalšie ako bežný človek. Aj keď by sa mohlo zdať, že je to dar, istým spôsobom je to skôr prekliatie. Napriek svojmu veku sa Tom zamiloval za celý svoj život len do jedinej ženy. Bola to Angličanka a volala sa Rose. Narodila sa im spoločná dcéra Marion, ktorú však Tom opustil, keď bola ešte malá, aby ju ochránil pred nebezpečenstvom. Marion totiž zdedila anagériu po otcovi a svet v tom čase ešte nebol pripravený prijať človeka, ktorý sa dožije takého vysokého veku. V roku 1891 Tom navštívi uznávaného psychológa, doktora Hutchinsona, ktorý dlho odmieta prijať teóriu anagérie (hoci sám je jej tvorcom), no napokon, pod ťarchou dôkazov, sa po rokoch podvolí. Lenže skôr ako začne s výskumom, niekto neznámy ho zastrelí. Tom sa na konci devätnásteho storočia zoznamuje s Agnes Wadeovou, ženou, ktorá pracuje pre utajený spolok Albatros, na čele ktorého stojí skoro tisícročný muž menom Hendrich. Tento spolok združuje všetkých ľudí, ktorí majú anagériu, aby ich chránil a zároveň im riadil životy. Bežných ľudí spolok pohŕdavo nazýva jepice (okrídlený druh hmyzu, ktorý žije len niekoľko hodín, čo je metaforou na obyčajných smrteľníkov). Tom začne pre Albatros pracovať, lebo verí, že spolok mu pomôžu nájsť jeho dcéru Marion. Jednou z podmienok, ktorú musel Tom pri nástupe do spoločnosti akceptovať bolo, že každých osem rokov z bezpečnostných dôvodov zmení identitu. Ďalšou podmienkou bolo, že sa nemôže zamilovať
.
Súčasnosť. Tom Hazard, výzorom štyridsiatnik, v skutočnosti takmer štyristo štyridsať ročný muž, učí na jednej z anglických základných škôl dejepis (veď koniec koncov kto by mohol ovládať dejiny lepšie ako muž, ktorý sa plavil na jednej lodi s objaviteľom Jamesom Cookom, hrával na javisku spoločne s dramatikom Williamom Shakespearem, opíjal sa s autorom Veľkého Gatsbyho Franncisom Scottom Fitzgeraldom...). Aj preto študenti jeho hodiny priam zbožňujú. Dokáže nadchnúť aj uzavretého študenta, outsidera Antona Campbella. Na rovnakej škole ako Tom učí aj atraktívna a inteligentná učiteľka francúzštiny, slečna Camille Claybrooková. Podmienka nezamilovať sa, začína mať odrazu vážne trhliny. Aby toho nebolo málo, Hutchinson poverí Toma neľahkou misiou, počas ktorej má nájsť svojho bývalého najlepšieho priateľa Omaieho (kedysi sa spoločne plavili na lodi s kapitánom Cookom) a prinútiť ho k spolupráci s Albatrosom. V opačnom prípade...
"Místa už nejsou pro lidi dúležitá. Místa nehrají roli. V současnosti jsou lidé všude přítomní jenom napul. Vždycky jsou přinejmenším jednou nohou ve velkém digitálním nic." (s.103).
Príbehy, v ktorých sa cestuje v čase, môžem čítať alebo ich pozerať stále dookola a nikdy ma nemrzia. Len tak námatkovo: Návrat do budúcnosti (I, II, III), Donnie Darko, Osudový dotyk, Lásky čas, Na hromnice o hodinu více, Klik, Znovu 17, Prebudím sa včera, Zajtra vstanem a obarím sa čajom... Aj preto som si román Matta Haiga čitateľsky vychutnal. Tom Hazard je sympatická postava, ktorú si okamžite obľúbite. Bude vás sprevádzať naprieč dejinami a priblíži vám ich veľmi pútavým spôsobom. Príbehu nechýba humor, romantika, skvelé dialógy ani inteligentné zamyslenia o zmysle ľudského života. Trochu zbytočne akčný záver románu, ktorý inak plynie veľmi príjemným tempom. Štyri zaslúžené hviezdičky.
nedeľa 24. júna 2018
NEDEĽNÁ CHVÍĽKA PRÓZY (videopoviedka)
Keď som sa vrátil z práce večer domov, jediné, na čo som dokázal ako - tak myslieť, bola posteľ. Opláchol som si ruky, uvoľnil som si kravatu, ktorá ma celý deň poctivo škrtila pod krkom a letmo som pobozkal manželku na čelo.
„Mal by si ísť za malou. Aspoň na chvíľu. Celý deň sa na teba tešila“ prosebne sa mi zahľadela do očí Miriam a ja som si sťažka povzdychol. Oprel som sa chrtom o kuchynskú linku a vypil som pohár vody. V tej chvíli som preklínal všetky pôžičky, ktoré sme si uviazali na krk, no bohužiaľ bez nich by to nešlo. Prehrabol som si strapaté vlasy a unavene som sa zvalil do kresla. Kreslo pod náporom mojej váhy zavŕzgalo, akoby sa v tom okamihu rozplakalo. Bez slova som vykročil k detskej izbe. Jemne som zaklopal na dvere.
„Ťuk ťuk, je niekto doma?“ snažil som sa prehovoriť čo najvľúdnejším hlasom, hoci spánok mi už nebezpečne pristával na ťažkých viečkach.
Eliška ležala v posteli prikrytá farebnými perinami a túlila sa k plyšovému medveďovi.
„Dobre že si prišiel tatino, pred chvíľou vošlo do mojej izby strašidlo a schovalo sa pod posteľ“ vystrašene na mňa hľadela moja sedemročná dcéra.
„Strašidlo? Vážne? A ako vyzeralo? Bolo veľké, zelené a robilo bu, bu, bu?“ doberal som si ju.
„Ja som ho vlastne ani poriadne nevidela. Počula som len jeho kroky“ vysvetlila mi. „Robili klop, klop, klop.“
Tak to ho musíme okamžite vyhnať“ usmial som sa a teatrálne som sa zohol pod posteľ. Eliška mlčky prikývla a k plyšovému macovi sa pritúlila ešte o niečo silnejšie.
„Hej strašidlo, kde si? Ukáž sa nám“ vykrikoval som s úsmevom a po chvíli som ho konečne zbadal.
„No doriti“ zahrešil som a v tom momente som úplne pozabudol na to, že sa nachádzam v jednej miestnosti so svojou dcérou.
„Tatino, ty si povedal škaredé slovo“ zhrozene zhíkla Eliška a drobnú dlaň si priložila na pootvorené ústa.
„Ja viem zlatko a ospravedlňujem sa ti“ odpovedal som spod postele. „Čo ty tu robíš, tebe úplne hrabe? A ako si sa sem vlastne dostala?“ snažil som sa rozprávať čo najtichšie.
„To je fuk. Chýbal si mi, myslela som si, že ťa prekvapím“ odpovedala vzrušeným hlasom moja sekretárka a rukou mi siahla na rozkrok.
„Prestaň, tebe úplne preplo?! Si v mojom dome, doriti, mám tu ženu a dieťa, ty krava“ hovoril som na ňu piskľavým hlasom.
„Tatino?“
„Vydrž miláčik, len si tu pohovorím s tým odporným strašidlom (na slovo odporný som dal zvláštny dôraz).
„Dávaj si pozor, tatino, to strašidlo môže byť veľmi nebezpečné“ varovala ma Eliška.
„Tak to máš teda pravdu. Toto strašidlo je zvlášť nebezpečné“ súhlasne som sa pousmial a cítil som, ako mi po chrbte steká pramienok potu. V duchu som si nadával, že som si s tou husičkou vôbec niečo začínal. V posteli bola skvelá, o to nešlo, ale nedokázala pochopiť rozdiel medzi sexom a vzťahom. Kvôli nej by som svoju rodinu v živote neopustil.
„Poď si to rozdať. Rovno tu“ dráždila ma šepkajúcim hlasom tá hnusná potvora.
„Tebe už úplne preskočilo? Sme pod posteľou mojej dcéry, ak si si náhodou nevšimla“ pohoršene som jej odtiahol ruku od môjho rázporku.
„To je fuk, bude to vzrušujúce, uvidíš“ usmiala sa na mňa a opatrne si rozopla bielu blúzku, pod ktorou schovávala luxusnú značkovú podprsenku.
„Úchyláčka!“ vyprskol som piskľavým hlasom, no klamal by som ,keby som tvrdil ,že ma istým spôsobom celé to divadlo nevzrušovalo.
„Tatino?“ vystrašeným hlasom ma oslovila moja dcéra. „Nechce ťa to hnusné strašidlo náhodou zožrať?
„Dúfam, že nie“ odpovedal som mierne zadýchaným hlasom, lebo moja nadržaná sekretárka si medzičasom stihla vziať do úst môj takmer už tvrdý penis. Odtláčal som ju od seba, no bolo to silnejšie, než som si myslel.
„Chcela som sa spýtať, dáš si niečo na ve... ve... ve... čer... u...?“ rozsvietila svetlo v Eliškinej izbe moja manželka a niekoľko dlhých sekúnd tam len tak stála a ja som začínal mať pocit, že sa mení na antickú sochu. V tej chvíli sa mi zatmelo pred očami.
„Asi sa k nám nepridá do trojky, čo?“ zašepkala mi do ucha moja sekretárka a ja som v tej chvíli dúfal, že ma pohltí dračia papuľa z Eliškinej obľúbenej detskej rozprávky.
RECENZIA: Dominik Dán - List zo záhrobia (Slovart, 2018)
HODNOTENIE: **** NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA JÚN
" - Ten list potrebujeme, - pripomenul Hanzel.
Krauz prikývol, znova sa vnoril do filmu. V strednej zásuvke v stolíku pod oknom našiel na vrchu bežných domácich písomností položený list. Obyčajná obálka s opečiatkovanou známkou, pod ňou adresa, na zadnej strane odosielateľ- na prvý pohľad vedel, že je to on. Keď prehľadával zásuvku, musel sa predkloniť a oprieť o hranu stolíka, aby nestúpil do červeného mora." (s.91).
Vraciame sa do roku 1990, do obdobia, kedy sa staré socialistické štruktúry rúcajú a nastupuje demokracia. Prezident pod vplyvom pozitívnych emócii spustí hromadnú amnestiu, ktorá sa dotýka tisícov väzňov v celej republike. Medzi inými aj Dušana Kobzu a Gregora Martinku. Dušan si odpykáva dlhoročný trest, keď v návale žiarlivosti zabil milenca svojej ženy. Gregor si zase odkrúca jedenásty rok v base za lúpežné prepadnutie, ktoré sa skončilo smrťou vtedajšieho predsedu národného výboru a poslanca Milana Dufeka. Gregorovi dvaja parťáci, Karol s bratom Zdenom, si užívali na slobode bohatý lup, zatiaľ čo on si odpykával trest aj za nich. Dufekova atraktívna žena Hilda si veľmi nepohoršila, po smrti manžela si vzala vysoko postaveného človeka v policajnom zbore, súdruha Fuseka. Celá tá noc bola súhra veľmi nepriaznivých okolností, ktoré ovplyvnili životy všetkých zainteresovaných.
Konečne prichádzajú prezidentské amnestie, ktoré sa priamo dotýkajú aj Kobzu s Martinkom. Zo spoluväzňov sa stali za múrmi basy najlepší priatelia.Vzhľadom na to, že Dušan dostal priepustku o týždeň skôr než jeho kamoš, s Gregorom sa dohodnú, že ho počká u manželky, pani Márii Martinkovej, s ktorou má Gregor neplnoletú dcéru, ktorá sa volá rovnako ako jej matka. Spočiatku ide všetko podľa plánu. Pani Martinková je veľmi milá a o hosťa sa príkladne postará. Potom však, v dobrej nálade, načnú spoločne fľašu domácej a atmosféra sa začína razom meniť. Dušan nemal ženu už niekoľko rokov a rovnako dlho sa nedotkol ani alkoholu. Dokáže odolať lákavému pokušeniu, ktoré mu osud ponúka?
Telo mŕtveho muža nájdu vo vlnách Dunaja. Obhliadka nasvedčuje tomu, že obeť bola pred smrťou podrobená surovému mučeniu. Igor Brichta, študent Vysokej školy dopravnej v Žiline, je synom mŕtveho. Zdá sa, že vie oveľa viac, ako bol ochotný prezradiť polícii. Lenže má strach. Spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že by vražda muža nejako súvisela s prípadom Kobzu a Martinku, skutočnosť je však viac ako prekvapujúca...
Veselá partia "chlapcov vraždárov" sa tentoraz predstaví v oklieštenej zostave. Skúsený a ostrieľaný Edo Burger, premýšľavý Oto Hanzel a mladý Richard Krauz sa vydávajú do ulíc, ktoré sú po udelení hromadnej amnestie plné kadejakých kriminálnych živlov, ktoré ohrozujú dovtedy relatívne pokojné okolie. Najmä starší policajti sa po zmene režimu obávajú o policajné kariéry. Nahnuté to má aj šéf kriminálky, major Jozef Majchrán. Našťastie, aj napriek vážnej situácii, humor chlapcov z oddelenia vrážd zatiaľ úplne neopúšťa:
"Dvere na kancelárii sa rozleteli, dnu vpadol Majchrán, primerane naštvaný.
- Jeden, dva, tri, - zhodnotil situáciu, bleskovo zistil početné stavy mužstva.
- Štyri, päť, šesť, doplnil ho Burger. - A Rišo vie aj do desať. - " (s.177).
" - Na začiatok trochu histórie. Pán Brichta, máte rád históriu? -
"Seriem vám na Kleopatru aj na Napoleona! -
- Až tak ďaleko nepôjdeme, nebojte sa, nám by stačilo tak jedenásť rokov dozadu. - " (s.277).
" - Vraj je niekto ranený? Kto? -
- Tu chlapec... - rozostúpili sa, urobili miesto.
Veterinár si čupol.
- Ale ja som veterinár, čo ja s prstami. Keby mal aspoň jedno kopyto... -
- Až taký somár nie je, - bránil kolegu Burger. (s.127)
Mierne nadpriemerný román, keďže na Dominika Dána mám vysoké nároky. Myslím si, že v minulosti dokázal priniesť aj lepšie príbehy. Plusom je atmosféra deväťdesiatych rokov a samozrejme postavy. Mínusom zbytočné opakovanie niektorých výpovedí, menej čierneho humoru a pomalšie plynutie deja. Za normálnych okolností by som dal tri hviezdičky, pokiaľ ide o hodnotenie knihy, no mrazivý dialóg Richarda Krauza s Gregorom Martinkom v závere príbehu ma prinútil predsa len prišuchnúť jednu hviezdičku navyše.
sobota 23. júna 2018
RECENZIA: Heather Morrisová - Tetovač z Auschwitzu (Ikar, 2018)
HODNOTENIE: **** NAŠA (OSMIČKOVÁ) HISTÓRIA
- Niekto to musí robiť. -
- Nemyslím si, že by som bol toho schopný. Zjazvovať niekoho, robiť niekomu rany - to spôsobuje bolesť, veď vieš. -
Pepan si vyhrnie rukáv a ukáže mu svoje číslo. - Naozaj to bolí. Ak to nevezmeš ty, vezme to niekto, kto je menej súcitný, a pre tých ľudí to bude ešte horšie." (s.37).
"Tetovanie trvalo len niekoľko sekúnd, ale Laleho tak šokovalo, že sa mu na chvíľu zastavil čas. Chytí sa za predlaktie, pozrie sa na to číslo. Ako môže niekto urobiť niečo také inému človeku? Ovládne ho úvaha, že tento okamih a toto kostrbaté číslo - 32407 - ho možno definovali na celý zvyšok života, či už krátkeho, alebo dlhého." (s.16).
Príbeh sa začína v apríli roku 1942, kedy odchádza vlak, v ktorom sedí, medzi inými, aj Ľudovít Eisenberg (prezývaný Lale), mladý muž z Krompách, aby najbližšie tri roky strávil v najväčšom koncentračnom tábore Auschwitz. Podobne ako Rudolf Vrba, aj Lale, pochádzajúci zo zámožnej židovskej rodiny, si povedal, že nech sa deje čokoľvek, on to peklo prežije. Spočiatku ho priradia k ruským zajatcom, kde pracuje ako pokrývač striech. Krátku dobu robí poskoka jednému z kápov, až sa ho napokon, po prekonaní týfusu, keď už takmer skončil v plynovej komore, ujal Francúz Pepan. Ten ho postupne zaučí do nového remesla. Tetovať väzňom čísla pod kožu. Je to mechanická činnosť, ktorá si však pri množstve transportoch, ktoré denne prichádzajú do tábora, vyžaduje istú zručnosť. Lale si vytvorí s jedným z najobávanejších dozorcov v Auschwitzi, Stefanom Baretzkim, rodením Rumunom, niečo ako dôverný vzťah (Beretzki dostal za svoje činy po vojne doživotie). Dni plynú jeden ako druhý. Až dokým Lale nezbadá krásne slovenské dievča Gitu Furmannovú z Vranova nad Topľou. Keď jej Lale tetuje číslo, nenápadne si vzájomne dlhé sekundy hľadia do očí. Obaja cítia, že sú si súdení. Gita pracuje v oddelení, ktoré sa nazýva kanada. Na tomto mieste sa triedia všetky veci, ktoré si Židia so sebou do tábora privážajú a sú im pri vystupovaní z vlaku okamžite zhabané. Gitu držia nad vodou jej dve kamarátky z bloku Ivana a Dana. Lale plynulo ovláda niekoľko cudzích jazykov, podarí sa mu nadviazať kontakty s ľuďmi zvonka (Wiktorom a jeho synom Jurekom), vďaka čomu má prístup k ťažko dostupným potravinám a liekom. Pokiaľ sa len trochu dá, o jedlo sa delí s ostatnými väzňami a pomáha im aj iným spôsobom. Za pomocníka si vyberie mladého chlapca Leona, len aby mu aspoň trochu zlepšil náročné podmienky v tábore. Kým Auschwitz oslobodí sovietska armáda, Lale toho ešte zažije veľmi veľa. Zúčastní sa priateľského (?) futbalového zápasu medzi dozorcami a väzňami, prežije mučenie spojené s vypočúvaním v bloku 11, z ktorého sa nikto dovtedy nevrátil, spriatelí sa s rómskymi rodinami, s ktorými dlhší čas obýva spoločné priestory tábora. Predovšetkým Naďa sa stane jeho dôvernou priateľkou. Napriek neľudským podmienkam láska Laleho a Gity prekvitá. Vzájomne sú si oporou a motivuje ich to kráčať stále ďalej...
Je po vojne Lale sa pridá k oslobodzujúcim Rusom a jednou z jeho hlavných úloh je zháňať pre nich povoľné dievčatá. Gita absolvuj, spoločne s tisíckami väzňov dlhý pochod a Lale o nej nemá žiadne správy. V Krompachoch stretáva svoju sestru, ostatní členovia jeho rodiny zahynuli vo vojne. Rozhodne sa vydať do Bratislavy, aby získal prostredníctvom Červeného kríža aspoň nejaké informácie o svojej milovanej Gite. Dobrodružný život sa pre Laleho zďaleka nekončí. Ale to už je iný príbeh.
"Tetovač z Auschwitzu je príbeh dvoch obyčajných ľudí, ktorí žili v neobyčajnom čase, pozbavení nielen slobody, ale aj dôstojnosti, mien a totožnosti, a Laleho výpoveď hovorí o tom, čo všetko museli robiť, aby prežili. Lale sa celý život držal motta: - Ak si sa ráno zobudil, je to dobrý deň. - " (s.256)
Tetovač z Auschwitzu je ďalší z príbehov, ktorý sa odohráva v najväčšom vyhladzovacom tábore v dejinách. V popredí je láska a túžba po slobode. K tomu je potrebné zachovať si pozitívne myslenie, mať veľký kus šťastia a vlastnou iniciatívou sa pokúsiť dosiahnuť nemožné. Kniha je napísaná pútavým spôsobom, neprináša však nič nové, pokiaľ ide o tematiku koncentračných táborov. Prečítate ju na jeden nádych (nielen preto, že je pomerne útla). Nie je to na plný počet bodov, ale rozhodne stojí za to, aby ste si na ňu vyhradili kúsok zo svojho voľného času.
štvrtok 21. júna 2018
RECENZIA: Katarína Holetzová - Svorka (Marenčin PT, 2017)
HODNOTENIE: ***
"Netušil, aký je deň, týždeň ani mesiac.
Snažil sa z posledných síl myslieť na pekné veci vo svojom živote. Mal úžasný život, tým si bol istý. Len si naň treba spomenúť. Málokto sa môže pochváliť toľkým šťastím.
Mal predsa rodinu, ktorá ho miluje - opakoval si.
A všetci tu stoja pri ňom.
A psy besne brešú za ohradou.
A slnečný lúč sa prepašoval cez okenicu do malej izby za obývačkou.
A vôňa čerstvých klobás sa nesie domom.
A posledné slová milovanej ženy.
A psy besne brešú za ohradou." (s.231).
V malebnom prostredí severného Slovenska sa nachádza rozprávkový kaštieľ Chatteau Konrad, ktorého majiteľmi sú Anton Červeň a Marta Sládková. Kaštieľ je obľúbeným a vyhľadávaným miestom ľudí z takzvanej vyššej spoločnosti. Jedného dňa nájdu v jednej z izieb mŕtve telo solventného podnikateľa Mariána Habaja. Keďže mŕtvy muž je odetý v latexovom odeve, všetko nasvedčuje tomu, že ide o sexuálne motivovaný zločin.
Prípadu sa ujíma vyšetrovateľ René Juhász, ktorý začal chodil na pravidelné psychologické posedenia k atraktívnej doktorke Tine Papanovej. Slečna Papanová sa zamiluje do Juhászovho kolegu, urasteného fešáka Richarda Potančoka a nechtiac skomplikuje polícii vyšetrovanie. Juhászovi sa medzičasom podarí zistiť, že Habaj sa tajne stretával s rumunským prostitútom, ktorý sa volal Lelo Lupescu. V kaštieli, ktorý za socializmu fungoval ako detská ozdravovňa pod názvom Hviezda, dnes pracuje viacero zamestnancov, ktorí len neradi hovoria o tom, čo sa za múrmi budovy odohráva. Aby sa polícia pohla v prípade ďalej, musí sa vrátiť hlbšie do minulosti. Juhászovi s Potančokom sa podarí zistiť, že detská ozdravovňa Hviezda bola pravdepodobne len krycím názvom pre miesto, v ktorom sa po vzore rumunského diktátora Ceausesca, vychovávali detský špióni, ktorí mali v dospelosti oddane slúžiť komunistickým ideám. Údajne ich viedol oddaný straník, nejaký Ondrej Abaffy.Polícii sa podarí odhaliť denník, ktorý si v roku 1985 písal jeden z trojice chlapcov, ktorí si hovorili Rýchle labky. Členovia tohto spolku si dali krycie mená po psoch: Seter, Chrt a Bulldog. V tomto období dôjde neďaleko ozdravovne k tragickej udalosti, ktorej obeťou sa stane krásne dievča Annamária.
Súčasnosť. Neďaleko kaštieľa, v obci Obrdovo, nájdu ďalšiu mŕtvolu. Tentoraz ide o Viktora Vtáčnika, nie príliš úspešného podnikateľa, ktorý, podobne ako Marián Habaj, strávil v roku 1985 istý čas v ozdravovni Hviezda niekoľko týždňov. Čo sa na utajovanom mieste v skutočnosti odohralo? A ako to súvisí so súčasnosťou?
René Juhász má plné ruky práce. Aby toho nebolo málo, jeho kolega, Richard Potančok, je teóriou o detských špiónoch úplne pobláznený a začína mu to prerastať cez hlavu. Renému zase škrípe vzťah na diaľku so Silviou, keďže sa čoraz viacej oddáva predstavám, súčasťou ktorých je jeho psychologička Tina. Tá je však beznádejne zamilovaná do jeho kolegu Potančoka.
Osobne sa mi tento kriminálny prípad čítal lepšie ako predchádzajúci diel, no napriek tomu výraznejšie neprekročil hranice žánru. Aj preto ostávam pri priemernom hodnotení. Aj keď tentoraz je to lepší priemer.
"Netušil, aký je deň, týždeň ani mesiac.
Snažil sa z posledných síl myslieť na pekné veci vo svojom živote. Mal úžasný život, tým si bol istý. Len si naň treba spomenúť. Málokto sa môže pochváliť toľkým šťastím.
Mal predsa rodinu, ktorá ho miluje - opakoval si.
A všetci tu stoja pri ňom.
A psy besne brešú za ohradou.
A slnečný lúč sa prepašoval cez okenicu do malej izby za obývačkou.
A vôňa čerstvých klobás sa nesie domom.
A posledné slová milovanej ženy.
A psy besne brešú za ohradou." (s.231).
Prípadu sa ujíma vyšetrovateľ René Juhász, ktorý začal chodil na pravidelné psychologické posedenia k atraktívnej doktorke Tine Papanovej. Slečna Papanová sa zamiluje do Juhászovho kolegu, urasteného fešáka Richarda Potančoka a nechtiac skomplikuje polícii vyšetrovanie. Juhászovi sa medzičasom podarí zistiť, že Habaj sa tajne stretával s rumunským prostitútom, ktorý sa volal Lelo Lupescu. V kaštieli, ktorý za socializmu fungoval ako detská ozdravovňa pod názvom Hviezda, dnes pracuje viacero zamestnancov, ktorí len neradi hovoria o tom, čo sa za múrmi budovy odohráva. Aby sa polícia pohla v prípade ďalej, musí sa vrátiť hlbšie do minulosti. Juhászovi s Potančokom sa podarí zistiť, že detská ozdravovňa Hviezda bola pravdepodobne len krycím názvom pre miesto, v ktorom sa po vzore rumunského diktátora Ceausesca, vychovávali detský špióni, ktorí mali v dospelosti oddane slúžiť komunistickým ideám. Údajne ich viedol oddaný straník, nejaký Ondrej Abaffy.Polícii sa podarí odhaliť denník, ktorý si v roku 1985 písal jeden z trojice chlapcov, ktorí si hovorili Rýchle labky. Členovia tohto spolku si dali krycie mená po psoch: Seter, Chrt a Bulldog. V tomto období dôjde neďaleko ozdravovne k tragickej udalosti, ktorej obeťou sa stane krásne dievča Annamária.
Súčasnosť. Neďaleko kaštieľa, v obci Obrdovo, nájdu ďalšiu mŕtvolu. Tentoraz ide o Viktora Vtáčnika, nie príliš úspešného podnikateľa, ktorý, podobne ako Marián Habaj, strávil v roku 1985 istý čas v ozdravovni Hviezda niekoľko týždňov. Čo sa na utajovanom mieste v skutočnosti odohralo? A ako to súvisí so súčasnosťou?
René Juhász má plné ruky práce. Aby toho nebolo málo, jeho kolega, Richard Potančok, je teóriou o detských špiónoch úplne pobláznený a začína mu to prerastať cez hlavu. Renému zase škrípe vzťah na diaľku so Silviou, keďže sa čoraz viacej oddáva predstavám, súčasťou ktorých je jeho psychologička Tina. Tá je však beznádejne zamilovaná do jeho kolegu Potančoka.
Osobne sa mi tento kriminálny prípad čítal lepšie ako predchádzajúci diel, no napriek tomu výraznejšie neprekročil hranice žánru. Aj preto ostávam pri priemernom hodnotení. Aj keď tentoraz je to lepší priemer.
streda 20. júna 2018
RECENZIA: Katarína Holetzová - Smrť prekliatych (Marenčin PT, 2016)
HODNOTENIE: ***
"Boh jej zoslal svetlo.
Plameň sa však približoval a údiv sa rýchlo zmenil na hrôzu. Niečo, čo čoraz viac pripomínalo bublajúcu lávu vytekajúcu zo sopky, utekalo hore smerom k Praške rovnako ako ona - potkýnajúc sa o korene. Odhodila mobil a z posledných síl sa rozbehla oproti strmému svahu. Vyskočila a zachytila sa rukami o mladé stromčeky vyčnievajúce zo zeme. Plameň sa stále približoval a v tme jeho žiara pripomínala niečo nadpozemské a diabolské. Už iba pár metrov a uvidí všetkých z dediny. Utekala ako o život a z hrdla sa jej rinul krik prešpikovaný zúfalstvom a hrôzou." (s.20).
Horská obec Terovce, ktorá má necelých stopäťdesiat obyvateľov, sa už po stáročia riadi vlastnými pravidlami. Počas osláv prvého letného dňa zhorí neďaleko vrchu Praška, na ktorom sa slávnosti konajú, Iveta Krasňanová, o ktorej sa vie, že má dlhodobé problémy s alkoholom. Niekoľko rokov žila so žiarlivým povaľačom Ferom Stupňanom. Zostala po nej neplnoletá dcéra Linda, ktorá je tak trochu čudáčka. Ivetin brat Jaro je úspešný podnikateľ, ktorý sa už niekoľko rokov pokúša v obci otvoriť lyžiarske stredisko, no situáciu mu komplikuje neochota miestnych obyvateľov predať svoje pozemky. Jarova žena Darina je typická manželka úspešného muža, ktorá si užíva peniaze a výhody s nimi spojené. Keďže sa vo vzťahu so zaneprázdneným manželom nudí, nájde si milenca, podnikateľa Igora Veselovského.
Obec Terovce má viacero zvláštnych obyvateľov: učiteľku Milku a jej manžela Roba Svačinovcov, šarlatána Bohdana, starú Irenu Šimkovú so synom Vilom, Tadeáša Ondíka, chlapca s downovým syndrómom, jeho brata Šimona, ktorý pôsobí v obci ako farár, ale aj mnohých ďalších.
Prípadu sa ujme, alebo sa k nemu skôr akousi náhodou dopracuje René Juhász, zakomplexovaný tridsaťročný policajt, ktorého prevelia na sever Slovenska z Bratislavy. René šiel na policajnú akadémiu len preto, že to bolo želanie jeho otca. A je to na prvý pohľad vidieť. Ryšavé vlasy sa mu postarajú o nelichotivú prezývku Orange. Juhász si vôbec neverí. Je perfekcionista, rád by sa stal hrdinom, no vôbec mu to nejde. Kolegovia si z neho robia posmešky, uťahujú si z jeho silno maďarského prízvuku, Reného nedokonalosť ešte výraznejšie vynikne v spoločnosti Richarda Potančoka, úspešného vyšetrovateľa s dokonalou postavou a takmer bezchybnými policajnými výsledkami. Juhászov šéf nie je vôbec nadšený, že mu pridelili na útvar také nemehlo. Ani v súkromí to nie je v prípade Reného žiadna výhra. Býva v maličkej garsónke a jeho partnerka (ak sa vôbec dá tak nazvať) je nejaká Silvia, nie príliš atraktívna žena bývajúca v Londýne, s ktorou sa vídava len niekoľkokrát do roka a inak spolu komunikujú najmä cez skype.
O prípad zhorenej alkoholičky nejaví záujem polícia ani média. A to napriek tomu, že začína uhorková sezóna. Keď však objavia bezhlavé telo podnikateľa Jaroslava Krasňana, situácia sa radikálne mení. Kto mohol spáchať takú otrasnú vraždu? A súvisí to nejako s úmrtím Ivety Krasňanovej, Jarovej sestry? Zdá sa, že stopy vedú až k vysokým politickým kruhom.
René Juhász cíti, že toto by mohla byť jeho veľká šanca, aby konečne dokázal ostatným, že nie je len obyčajný ťuťmák. Podarí sa mu to alebo si pripíše ďalší kariérny neúspech?
Dlho som sa nevedel rozhodnúť, čo si mám o postave Reného Juhásza myslieť. Nedokážem si predstaviť, že by sa taký blbeček (hoci aj s protekciou) dostal v policajnom rebríčku tak (relatívne) vysoko. Ale dobre, pripusťme tento fakt, žijeme na Slovensku, kde je možné takmer všetko. Dlho mi trvalo, kým som si na neho ako tak zvykol, otvorene priznám, že mi jeho správanie išlo na nervy a vôbec som ho neľutoval, keď si z neho ostatní kolegovia spravili terč svojich poznámok. Dokonca som sa pri tom dobre bavil. Jediný Eduard (Eddie) ho ako tak rešpektoval. Jeho detinské správanie, keď chcel za každú cenu dokázať, že on je ten super ujo policajt, ktorý všetko vyrieši sám, je miestami otravné. Zatajovať niektoré dôležité fakty ostatným kolegom, len preto, aby on bol ten, ktorý príde s výsledkami ako prvý, je minimálne neprofesionálne. Časom som si však na toho hlupáčika zvykol. Niežeby som si ho nejako zvlášť obľúbil, ale ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu. Ostatné postavy v príbehu sú len sekundantmi, nedá sa hovoriť o nejakom hlbšom psychologickom vykreslení. Príbeh vcelku ujde, záver však nie je príliš prekvapujúci, čo v prípade kriminálneho prípadu vnímam ako nedostatok.
Smrť prekliatych je taký poctivý slovenský priemer medzi slovenskými krimi, jednohubka, ktorú na obed prehltnete a večer už opäť cítite hlad, lebo ste zabudli, že na obed ste niečo jedli.
"Boh jej zoslal svetlo.
Plameň sa však približoval a údiv sa rýchlo zmenil na hrôzu. Niečo, čo čoraz viac pripomínalo bublajúcu lávu vytekajúcu zo sopky, utekalo hore smerom k Praške rovnako ako ona - potkýnajúc sa o korene. Odhodila mobil a z posledných síl sa rozbehla oproti strmému svahu. Vyskočila a zachytila sa rukami o mladé stromčeky vyčnievajúce zo zeme. Plameň sa stále približoval a v tme jeho žiara pripomínala niečo nadpozemské a diabolské. Už iba pár metrov a uvidí všetkých z dediny. Utekala ako o život a z hrdla sa jej rinul krik prešpikovaný zúfalstvom a hrôzou." (s.20).
Horská obec Terovce, ktorá má necelých stopäťdesiat obyvateľov, sa už po stáročia riadi vlastnými pravidlami. Počas osláv prvého letného dňa zhorí neďaleko vrchu Praška, na ktorom sa slávnosti konajú, Iveta Krasňanová, o ktorej sa vie, že má dlhodobé problémy s alkoholom. Niekoľko rokov žila so žiarlivým povaľačom Ferom Stupňanom. Zostala po nej neplnoletá dcéra Linda, ktorá je tak trochu čudáčka. Ivetin brat Jaro je úspešný podnikateľ, ktorý sa už niekoľko rokov pokúša v obci otvoriť lyžiarske stredisko, no situáciu mu komplikuje neochota miestnych obyvateľov predať svoje pozemky. Jarova žena Darina je typická manželka úspešného muža, ktorá si užíva peniaze a výhody s nimi spojené. Keďže sa vo vzťahu so zaneprázdneným manželom nudí, nájde si milenca, podnikateľa Igora Veselovského.
Obec Terovce má viacero zvláštnych obyvateľov: učiteľku Milku a jej manžela Roba Svačinovcov, šarlatána Bohdana, starú Irenu Šimkovú so synom Vilom, Tadeáša Ondíka, chlapca s downovým syndrómom, jeho brata Šimona, ktorý pôsobí v obci ako farár, ale aj mnohých ďalších.
Prípadu sa ujme, alebo sa k nemu skôr akousi náhodou dopracuje René Juhász, zakomplexovaný tridsaťročný policajt, ktorého prevelia na sever Slovenska z Bratislavy. René šiel na policajnú akadémiu len preto, že to bolo želanie jeho otca. A je to na prvý pohľad vidieť. Ryšavé vlasy sa mu postarajú o nelichotivú prezývku Orange. Juhász si vôbec neverí. Je perfekcionista, rád by sa stal hrdinom, no vôbec mu to nejde. Kolegovia si z neho robia posmešky, uťahujú si z jeho silno maďarského prízvuku, Reného nedokonalosť ešte výraznejšie vynikne v spoločnosti Richarda Potančoka, úspešného vyšetrovateľa s dokonalou postavou a takmer bezchybnými policajnými výsledkami. Juhászov šéf nie je vôbec nadšený, že mu pridelili na útvar také nemehlo. Ani v súkromí to nie je v prípade Reného žiadna výhra. Býva v maličkej garsónke a jeho partnerka (ak sa vôbec dá tak nazvať) je nejaká Silvia, nie príliš atraktívna žena bývajúca v Londýne, s ktorou sa vídava len niekoľkokrát do roka a inak spolu komunikujú najmä cez skype.
O prípad zhorenej alkoholičky nejaví záujem polícia ani média. A to napriek tomu, že začína uhorková sezóna. Keď však objavia bezhlavé telo podnikateľa Jaroslava Krasňana, situácia sa radikálne mení. Kto mohol spáchať takú otrasnú vraždu? A súvisí to nejako s úmrtím Ivety Krasňanovej, Jarovej sestry? Zdá sa, že stopy vedú až k vysokým politickým kruhom.
René Juhász cíti, že toto by mohla byť jeho veľká šanca, aby konečne dokázal ostatným, že nie je len obyčajný ťuťmák. Podarí sa mu to alebo si pripíše ďalší kariérny neúspech?
Dlho som sa nevedel rozhodnúť, čo si mám o postave Reného Juhásza myslieť. Nedokážem si predstaviť, že by sa taký blbeček (hoci aj s protekciou) dostal v policajnom rebríčku tak (relatívne) vysoko. Ale dobre, pripusťme tento fakt, žijeme na Slovensku, kde je možné takmer všetko. Dlho mi trvalo, kým som si na neho ako tak zvykol, otvorene priznám, že mi jeho správanie išlo na nervy a vôbec som ho neľutoval, keď si z neho ostatní kolegovia spravili terč svojich poznámok. Dokonca som sa pri tom dobre bavil. Jediný Eduard (Eddie) ho ako tak rešpektoval. Jeho detinské správanie, keď chcel za každú cenu dokázať, že on je ten super ujo policajt, ktorý všetko vyrieši sám, je miestami otravné. Zatajovať niektoré dôležité fakty ostatným kolegom, len preto, aby on bol ten, ktorý príde s výsledkami ako prvý, je minimálne neprofesionálne. Časom som si však na toho hlupáčika zvykol. Niežeby som si ho nejako zvlášť obľúbil, ale ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu. Ostatné postavy v príbehu sú len sekundantmi, nedá sa hovoriť o nejakom hlbšom psychologickom vykreslení. Príbeh vcelku ujde, záver však nie je príliš prekvapujúci, čo v prípade kriminálneho prípadu vnímam ako nedostatok.
Smrť prekliatych je taký poctivý slovenský priemer medzi slovenskými krimi, jednohubka, ktorú na obed prehltnete a večer už opäť cítite hlad, lebo ste zabudli, že na obed ste niečo jedli.
utorok 19. júna 2018
RECENZIA: Blažena Ovsená - Neviditeľný zdroj (2018)
HODNOTENIE: **** KNIHA MESIACA JÚN
" - Neviditeľný zdroj je príbeh, ktorý práve teraz spolu prežívame, - začal som mu vysvetľovať. - Neviditeľný zdroj je tiež fiktívne miesto vo vesmíre, z ktorého sa plnia sny. Je to v súlade s náukou o šťastí, ktorú mám z Írska od jedného bezzubého Američana Alfreda McGartha. Neviditeľný zdroj funguje na zákone príťažlivosti, lebo k sebe priťahuje podobné veci ako gravitačná sila hmotu. Nás dvoch spojila história, ktorá nás oboch zaujíma. Pri nej sme obaja pozitívne vibrovali. Zrazu si prišiel ku mne a oslovil si ma na mojom historickom portáli. Niečo ťa pritiahlo, akýsi zákon príťažlivosti, a zaklopal si mi na dvere. Keby nebolo nášho spoločného záujmu, o slovenskú históriu, pravdepodobne by sme sa nikdy nestretli. A o tom presne je ten Neviditeľný zdroj. Sny sa z neho plnia iba vtedy, keď robíš to, čo ťa baví a z čoho máš dobrý pocit. Ľuďom, ktorí vibrujú negatívne, sa z Neviditeľného zdroja zase splnia nočné mory: - napríklad v podobe nudnej práce vo fabrike, o ktorej som hovoril pred chvíľou. Tvoje vibrácie sú vecou tvojej voľby." (s. 415).
"Koho už len dnes zaujímajú teplé herečky zmixované s dávnymi Slovenmi a kráľom Svätoplukom? Uvedomovala som si, že môže byť ťažké uspieť v konkurencii s lacnými románovými brakmi, ktoré preferujú západnú anglosaskú kultúru, zabalenú do vyzývavých obálok. Možno som sa však mýlila a realita mala byť úplne opačná." (s.577).
S Adamom Fejfarom sme mali možnosť stretnúť sa už v predošlom románe Blaženy Ovsenej, ktorý vyšiel pod názvom Adam. Neviditeľný zdroj je vlastne akýmsi jeho pokračovaním. Pokiaľ ste však Adama nečítali, nemusíte zúfať, lebo Neviditeľný zdroj sa dá čítať aj ako samostatné dielo. Pre lepšie pochopenie Adamovej osobnosti je však dobré, ak si prečítate aj prvú časť románu. Neviditeľný zdroj je v podstate spojenie dvoch románov do jedného. Ja som si ho dovolil rozdeliť, pre svoje potreby, na také tri časti:
1. časť: REALITA ŽIVOTA - Na začiatku tejto časti sa vraciame do Adamovej minulosti, keď sa v šestnástich rokoch stretol na kožnom oddelení s cigánom Imrichom, ktorý výrazným spôsobom zasiahne do neskoršieho Adamovho života.
Potom preskočíme desať rokov. Adam má dvadsaťšesť a vnútorne bojuje so svojou sexuálnou orientáciou. Viackrát si kladie tie isté otázky: Som naozaj homosexuál? Čo na to okolie? Ako to vysvetliť rodičom? Rozhodne sa skočiť do toho po hlave. Prostredníctvom internetovej zoznamky prenikne do homosexuálnej komunity a stretáva prvých gejov. Ivana, prezývaného Atlantis, ktorý sa stane jeho veľmi dobrým kamarátom, učiteľa na vysokej škole - Riša, mladého fešáka Čertíka, Stanka, zákerného Anubisa, známeho pod prezývkou Kostolník (čitateľsky veľmi zaujímavá záporná postava), Marcela, atď. Adam začne chodiť do obľúbeného gej baru, ktorý je známy pod menom Peking. Tam stretáva mnoho bizarných postavičiek, ktoré akosi prirodzene vstúpia do jeho života: Araňa, Revízorka, Ruženka, Svätica (Svätica je Imrich, s ktorým sa Adam prvý raz zoznámil pred desiatimi rokmi na kožnom oddelení), moderátora pekingských akcií Gabriela a Veštica, ktorá Adamovi odhalí neradostnú budúcnosť... Sklamaný Adam zisťuje, že klasický romantický vzťah je v gej komunite skôr ilúziou. Zatiaľ čo spočiatku sníva o krásnom blondiakovi s modrými očami a nosom, ktorý je prehnutý ako skokanský mostík, aby s ním prežil celý svoj život, časom je jeho pohľad realistickejší. No snívať napriek tomu neprestáva: "To bol koniec môjho prvého vzťahu. Cez esemesku.
Začínal som sa zobúdzať z toho prispatého sladkého sna do krutej gej reality. Nie, toto nebolo ako zo zaľúbeného románu. Toto bolo ako z dobrej drámy." (s.42).
Adam je bojovník, rebel, tlejúci oheň, ktorého poburuje nespravodlivosť, ktorá sa deje nielen v jeho živote, ale v širšom okolí. Keď ho šéf nespravodlivo prepustí z práce, je rozhodnutý za každú cenu ho súdnou cestou poraziť a podá na neho žalobu. Adam, znechutený pomermi na Slovensku, odchádza hľadať šťastie do Írska, ktoré bolo v čase jeho odletu ekonomickým tigrom Európy.
2. časť: REALITA ŽIVOTA V PRAXI: Adam prichádza do Írska. Súd s firmou, pre ktorú na Slovensku pracoval, odročia. Adam zisťuje, že ani v Írsku zďaleka všetko nefunguje. Byrokratická tragikomédia okolo vybavovania si tzv. PPS čísla (s. 206 - 208) je priam neuveriteľná, podobne ako poskytovanie životopisov jednotlivým firmám (s.212 - 213). Adam však našťastie stretáva ľudí, ktorí sú ochotní mu pomôcť: staršieho Marka, Číňana Jeffa, homosexuálneho senátora Davida Harrisa. Krátky románik Adam prežije s príťažlivým Gusom.
Mne osobne sa najviac páči postava bezzubého Alfreda McGratha, ktorý je zamilovaný do mladého chlapca menom James, vnútorne žije na začiatku 20. storočia a zoznámi Adama s teóriou Neviditeľného zdroja, podľa ktorej sa Adam rozhodne žiť: " - Po prvé, treba mať sen! - začal. - Po druhé, treba veriť, že tento sen sa splní z Neviditeľného zdroja! Po tretie, treba podľa tohto sna žiť do najmenšieho detailu, lebo keď všetko bude so snom súhlasiť do najmenšieho detailu, kto by povedal, že to nie je skutočnosť? Po štvrté, treba si užívať cestu ku snu, aby sme vibrovali pozitívne, pretože keď budeme vibrovať negatívne, nič pozitívne pritiahnuť nemôžeme! A po piate, a to je to najdôležitejšie, treba sa vedieť sna vzdať, pretože ak si dokážeme užívať cestu bez neho, vlastne nám jeho splnenie ku šťastiu ani netreba! - " (s.278). Alfréd sa obklopuje zvláštnymi ľuďmi ako Paul alebo Diva (vyzerajú ako členovia rodiny Addamsovcov) alebo Rolandom. Adam je nútený niekoľko týždňov bývať so štvoricou umelcov závislých na drogách: Francúzmi Pascalom a Pipinom a Írom Ronanom. Ako najznesiteľnejší z tejto štvorice sa javí Estónec Erwin. Spor s bizarnými umelcami takmer pripraví Adama o život. Na druhej strane stretnutie s liberálnou unitariánskou cirkvou ho veľmi príjemne prekvapí. Sympatickým dojmom pôsobí Ivanov (Atlantisov) dvojník Gerard, ktorý má, na rozdiel od divokého Ivana, až komicky konzervatívnu povahu.
V tejto časti románu sa, okrem iného, dozvieme aj to, prečo sa zelená farba ďateliny stala symbolom Írska (s.313) a zistíme, čo je to Svarga a akým spôsobom funguje (s.354 - 360). Adamovi sa napokon podarí vyhrať súd so svojim bývalým slovenským zamestnávateľom, čo ho psychicky oslobodí. V Írsku sa tiež stretáva s Blaženou Ovsenou, ktorá ho zasvätí do slovenskej histórie a nepriamo tak nasmeruje jeho život iným smerom. Adam sa napokon rozhodne vrátiť späť na Slovensko, k slovenským koreňom a k slovenskej histórii, aby tým duchovne pozdvihol slovenskú vlasť a prostredníctvom pozitívnych vibrácii pritiahol svojho vysnívaného priateľa (princa) a naplnil svoj sen, stať sa slovenským kráľom.
3. časť. SEN VERZUS REALITA: Neviditeľný zdroj napokon Adamovi privedie do cesty dokonalého Slava, ktorý sa snaží opraviť jeden zo slovenských hradov, o ktorý sa stará spoločne s bezdomovcami Alenou a Jožom. Okolo nich pobehujú kozy, pes Duňi, dedo Konôpka, starý komunista, ktorý by najradšej odštartoval kontrarevolúciu. Problémy spôsobuje Adamovi so Slavom najmä krčmár Paľo (latentný homosexuál a súčasne starostov syn) a taktiež podnikateľ Záder, ktorý je rozhodnutý za každú cenu získať hrad do svojich rúk, aby ho mohol predať zahraničnému investorovi za drahé peniaze. Boj o hrad, dejiny Slovákov a vzťah Adama s vysnívaným Slavom, sú nosnými témami tretej časti románu. Príbeh vyvrcholí dramatickou scénou, ktorá čitateľa dovedie k prekvapujúcemu záveru...
V záverečnom doslove autorka diela dovysvetľuje niektoré skutočnosti, ktoré mohli čitateľovi uniknúť, alebo mu neboli známe. Neviditeľný zdroj je rozsiahly román, ktorý napriek tomu prečítate na jeden dlhý nádych. Nechýba v ňom humor, sarkazmus, ani trefné cynické poznámky:
" - Chceš sa stretnúť? Môžeš o piatej? -
- Kde sa stretneme? -
- V centre pri kostole, - odpovedal som. - To by sme mali nájsť obaja. -
- Platí, - súhlasil chalan a zložil.
Veru, pri kostole. To bolo to správne miesto na stretnutie dvoch homosexuálov."
"- Aké meno ste si zvolili? - spýtal sa zvedavý Jožo jedného návštevníka. - Nitrabor? Tak dnes vás tak musia všetci volať. - Potom sa pozrel na jeho malého syna: - To platí aj pre teba, Honimír -
Na tvárach hostí sa objavili úškrny." (s.530).
Silnou stránkou diela sú postavy, medzi ktorými (okrem Adama) vyčnievajú Ivan alias Atlantis, Američan žijúci v Írsku Alfred McGrath a zákerný Anubis alias Kostolník. Samozrejme výraznú rolu zohrávajú aj herečky z gej podniku: Araňa, Svätica, Ruženka a Revízorka. Aj keď je Neviditeľný zdroj, podľa autorkiných slov, "určený najmä začínajúcim gejom, ktorí so zbytočnou obavou ukrývajú svoje tajomstvo pred druhými", myslím si, že bez problémov si dokáže získať aj heterosexuálneho čitateľa. Neviditeľný zdroj môžeme vnímať aj ako dobrodružný príbeh s prvkami romantiky, fantázie, filozofie, priateľstva, histórie, duchovenstva, humoru, boja za spravodlivosť a nádeje, ktorú netreba strácať ani v tých najťažších chvíľach života.
" - Neviditeľný zdroj je príbeh, ktorý práve teraz spolu prežívame, - začal som mu vysvetľovať. - Neviditeľný zdroj je tiež fiktívne miesto vo vesmíre, z ktorého sa plnia sny. Je to v súlade s náukou o šťastí, ktorú mám z Írska od jedného bezzubého Američana Alfreda McGartha. Neviditeľný zdroj funguje na zákone príťažlivosti, lebo k sebe priťahuje podobné veci ako gravitačná sila hmotu. Nás dvoch spojila história, ktorá nás oboch zaujíma. Pri nej sme obaja pozitívne vibrovali. Zrazu si prišiel ku mne a oslovil si ma na mojom historickom portáli. Niečo ťa pritiahlo, akýsi zákon príťažlivosti, a zaklopal si mi na dvere. Keby nebolo nášho spoločného záujmu, o slovenskú históriu, pravdepodobne by sme sa nikdy nestretli. A o tom presne je ten Neviditeľný zdroj. Sny sa z neho plnia iba vtedy, keď robíš to, čo ťa baví a z čoho máš dobrý pocit. Ľuďom, ktorí vibrujú negatívne, sa z Neviditeľného zdroja zase splnia nočné mory: - napríklad v podobe nudnej práce vo fabrike, o ktorej som hovoril pred chvíľou. Tvoje vibrácie sú vecou tvojej voľby." (s. 415).
"Koho už len dnes zaujímajú teplé herečky zmixované s dávnymi Slovenmi a kráľom Svätoplukom? Uvedomovala som si, že môže byť ťažké uspieť v konkurencii s lacnými románovými brakmi, ktoré preferujú západnú anglosaskú kultúru, zabalenú do vyzývavých obálok. Možno som sa však mýlila a realita mala byť úplne opačná." (s.577).
S Adamom Fejfarom sme mali možnosť stretnúť sa už v predošlom románe Blaženy Ovsenej, ktorý vyšiel pod názvom Adam. Neviditeľný zdroj je vlastne akýmsi jeho pokračovaním. Pokiaľ ste však Adama nečítali, nemusíte zúfať, lebo Neviditeľný zdroj sa dá čítať aj ako samostatné dielo. Pre lepšie pochopenie Adamovej osobnosti je však dobré, ak si prečítate aj prvú časť románu. Neviditeľný zdroj je v podstate spojenie dvoch románov do jedného. Ja som si ho dovolil rozdeliť, pre svoje potreby, na také tri časti:
1. časť: REALITA ŽIVOTA - Na začiatku tejto časti sa vraciame do Adamovej minulosti, keď sa v šestnástich rokoch stretol na kožnom oddelení s cigánom Imrichom, ktorý výrazným spôsobom zasiahne do neskoršieho Adamovho života.
Potom preskočíme desať rokov. Adam má dvadsaťšesť a vnútorne bojuje so svojou sexuálnou orientáciou. Viackrát si kladie tie isté otázky: Som naozaj homosexuál? Čo na to okolie? Ako to vysvetliť rodičom? Rozhodne sa skočiť do toho po hlave. Prostredníctvom internetovej zoznamky prenikne do homosexuálnej komunity a stretáva prvých gejov. Ivana, prezývaného Atlantis, ktorý sa stane jeho veľmi dobrým kamarátom, učiteľa na vysokej škole - Riša, mladého fešáka Čertíka, Stanka, zákerného Anubisa, známeho pod prezývkou Kostolník (čitateľsky veľmi zaujímavá záporná postava), Marcela, atď. Adam začne chodiť do obľúbeného gej baru, ktorý je známy pod menom Peking. Tam stretáva mnoho bizarných postavičiek, ktoré akosi prirodzene vstúpia do jeho života: Araňa, Revízorka, Ruženka, Svätica (Svätica je Imrich, s ktorým sa Adam prvý raz zoznámil pred desiatimi rokmi na kožnom oddelení), moderátora pekingských akcií Gabriela a Veštica, ktorá Adamovi odhalí neradostnú budúcnosť... Sklamaný Adam zisťuje, že klasický romantický vzťah je v gej komunite skôr ilúziou. Zatiaľ čo spočiatku sníva o krásnom blondiakovi s modrými očami a nosom, ktorý je prehnutý ako skokanský mostík, aby s ním prežil celý svoj život, časom je jeho pohľad realistickejší. No snívať napriek tomu neprestáva: "To bol koniec môjho prvého vzťahu. Cez esemesku.
Začínal som sa zobúdzať z toho prispatého sladkého sna do krutej gej reality. Nie, toto nebolo ako zo zaľúbeného románu. Toto bolo ako z dobrej drámy." (s.42).
Adam je bojovník, rebel, tlejúci oheň, ktorého poburuje nespravodlivosť, ktorá sa deje nielen v jeho živote, ale v širšom okolí. Keď ho šéf nespravodlivo prepustí z práce, je rozhodnutý za každú cenu ho súdnou cestou poraziť a podá na neho žalobu. Adam, znechutený pomermi na Slovensku, odchádza hľadať šťastie do Írska, ktoré bolo v čase jeho odletu ekonomickým tigrom Európy.
2. časť: REALITA ŽIVOTA V PRAXI: Adam prichádza do Írska. Súd s firmou, pre ktorú na Slovensku pracoval, odročia. Adam zisťuje, že ani v Írsku zďaleka všetko nefunguje. Byrokratická tragikomédia okolo vybavovania si tzv. PPS čísla (s. 206 - 208) je priam neuveriteľná, podobne ako poskytovanie životopisov jednotlivým firmám (s.212 - 213). Adam však našťastie stretáva ľudí, ktorí sú ochotní mu pomôcť: staršieho Marka, Číňana Jeffa, homosexuálneho senátora Davida Harrisa. Krátky románik Adam prežije s príťažlivým Gusom.
Mne osobne sa najviac páči postava bezzubého Alfreda McGratha, ktorý je zamilovaný do mladého chlapca menom James, vnútorne žije na začiatku 20. storočia a zoznámi Adama s teóriou Neviditeľného zdroja, podľa ktorej sa Adam rozhodne žiť: " - Po prvé, treba mať sen! - začal. - Po druhé, treba veriť, že tento sen sa splní z Neviditeľného zdroja! Po tretie, treba podľa tohto sna žiť do najmenšieho detailu, lebo keď všetko bude so snom súhlasiť do najmenšieho detailu, kto by povedal, že to nie je skutočnosť? Po štvrté, treba si užívať cestu ku snu, aby sme vibrovali pozitívne, pretože keď budeme vibrovať negatívne, nič pozitívne pritiahnuť nemôžeme! A po piate, a to je to najdôležitejšie, treba sa vedieť sna vzdať, pretože ak si dokážeme užívať cestu bez neho, vlastne nám jeho splnenie ku šťastiu ani netreba! - " (s.278). Alfréd sa obklopuje zvláštnymi ľuďmi ako Paul alebo Diva (vyzerajú ako členovia rodiny Addamsovcov) alebo Rolandom. Adam je nútený niekoľko týždňov bývať so štvoricou umelcov závislých na drogách: Francúzmi Pascalom a Pipinom a Írom Ronanom. Ako najznesiteľnejší z tejto štvorice sa javí Estónec Erwin. Spor s bizarnými umelcami takmer pripraví Adama o život. Na druhej strane stretnutie s liberálnou unitariánskou cirkvou ho veľmi príjemne prekvapí. Sympatickým dojmom pôsobí Ivanov (Atlantisov) dvojník Gerard, ktorý má, na rozdiel od divokého Ivana, až komicky konzervatívnu povahu.
V tejto časti románu sa, okrem iného, dozvieme aj to, prečo sa zelená farba ďateliny stala symbolom Írska (s.313) a zistíme, čo je to Svarga a akým spôsobom funguje (s.354 - 360). Adamovi sa napokon podarí vyhrať súd so svojim bývalým slovenským zamestnávateľom, čo ho psychicky oslobodí. V Írsku sa tiež stretáva s Blaženou Ovsenou, ktorá ho zasvätí do slovenskej histórie a nepriamo tak nasmeruje jeho život iným smerom. Adam sa napokon rozhodne vrátiť späť na Slovensko, k slovenským koreňom a k slovenskej histórii, aby tým duchovne pozdvihol slovenskú vlasť a prostredníctvom pozitívnych vibrácii pritiahol svojho vysnívaného priateľa (princa) a naplnil svoj sen, stať sa slovenským kráľom.
3. časť. SEN VERZUS REALITA: Neviditeľný zdroj napokon Adamovi privedie do cesty dokonalého Slava, ktorý sa snaží opraviť jeden zo slovenských hradov, o ktorý sa stará spoločne s bezdomovcami Alenou a Jožom. Okolo nich pobehujú kozy, pes Duňi, dedo Konôpka, starý komunista, ktorý by najradšej odštartoval kontrarevolúciu. Problémy spôsobuje Adamovi so Slavom najmä krčmár Paľo (latentný homosexuál a súčasne starostov syn) a taktiež podnikateľ Záder, ktorý je rozhodnutý za každú cenu získať hrad do svojich rúk, aby ho mohol predať zahraničnému investorovi za drahé peniaze. Boj o hrad, dejiny Slovákov a vzťah Adama s vysnívaným Slavom, sú nosnými témami tretej časti románu. Príbeh vyvrcholí dramatickou scénou, ktorá čitateľa dovedie k prekvapujúcemu záveru...
V záverečnom doslove autorka diela dovysvetľuje niektoré skutočnosti, ktoré mohli čitateľovi uniknúť, alebo mu neboli známe. Neviditeľný zdroj je rozsiahly román, ktorý napriek tomu prečítate na jeden dlhý nádych. Nechýba v ňom humor, sarkazmus, ani trefné cynické poznámky:
" - Chceš sa stretnúť? Môžeš o piatej? -
- Kde sa stretneme? -
- V centre pri kostole, - odpovedal som. - To by sme mali nájsť obaja. -
- Platí, - súhlasil chalan a zložil.
Veru, pri kostole. To bolo to správne miesto na stretnutie dvoch homosexuálov."
"- Aké meno ste si zvolili? - spýtal sa zvedavý Jožo jedného návštevníka. - Nitrabor? Tak dnes vás tak musia všetci volať. - Potom sa pozrel na jeho malého syna: - To platí aj pre teba, Honimír -
Na tvárach hostí sa objavili úškrny." (s.530).
Silnou stránkou diela sú postavy, medzi ktorými (okrem Adama) vyčnievajú Ivan alias Atlantis, Američan žijúci v Írsku Alfred McGrath a zákerný Anubis alias Kostolník. Samozrejme výraznú rolu zohrávajú aj herečky z gej podniku: Araňa, Svätica, Ruženka a Revízorka. Aj keď je Neviditeľný zdroj, podľa autorkiných slov, "určený najmä začínajúcim gejom, ktorí so zbytočnou obavou ukrývajú svoje tajomstvo pred druhými", myslím si, že bez problémov si dokáže získať aj heterosexuálneho čitateľa. Neviditeľný zdroj môžeme vnímať aj ako dobrodružný príbeh s prvkami romantiky, fantázie, filozofie, priateľstva, histórie, duchovenstva, humoru, boja za spravodlivosť a nádeje, ktorú netreba strácať ani v tých najťažších chvíľach života.
pondelok 18. júna 2018
RECENZIA: Gerald L. Posner, John Ware - Mengele, úplný životný príbeh (Citadella, 2018)
HODNOTENIE: **** KNIHA MESIACA JÚN, NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
"Nešlo o to, že vyzeral desivo. Vedel sa tváriť veľmi prívetivo. Ale atmosféra v barakoch pred jeho príchodom a všetka tá príprava dozorcov vytvárala ovzdušie hrôzy a hororu, keď sa blížil Mengele. Všetci museli stáť v pozore. Napríklad si všimol, že jedno z dvojčiat leží na posteli mŕtve. Nakričal: - Čo sa stalo? Ako mohlo toto dvojča umrieť? - Samozrejme, dnes už tomu rozumiem. Prišiel takto o pokus." (s.75).
Myslím si, že osobu doktora Mengeleho je zbytočné predstavovať. Pravdepodobne aj
dvojica autorov s týmto faktom počíta a preto pôsobeniu Anjela smrti, ako znela Mengeleho prezývka v koncentračnom tábore Auschwitz, venuje len jednu rozsiahlejšiu kapitolu. Obšírnejšie sa venujú povojnovému životu tohto nikdy nepotrestaného muža.
"Jedného dňa Mengele doniesol čokoládu a zvláštne oblečenie. Nasledujúci deň prišli muži SS a odviedli dve deti. Išlo o dvoch mojich obľúbencov. Tita a Nina. Jeden z nich bol hrbáč. O dva alebo tri dni neskôr ich členovia SS priviezli späť v strašnom stave. Boli rozrezaní. Chrbtami ich prišili k sebe, zápästiami tiež. Silno z nich bolo cítiť gangrénu. Rany mali špinavé a preplakali celú noc." (s.70).
Mengele pochádzal z dobre situovanej podnikateľskej rodiny. Mal dvoch mladších bratov - Karla a Aloisa. V roku 1938 získal doktorát z medicíny a o rok neskôr vstúpil do jednotiek SS. Oženil sa s Irene Schonbeinovou, s ktorou mal jediného vlastného syna Rolfa. Počas druhej svetovej vojny získal viacero vysokých nemeckých vyznamenaní (Železný kríž prvého stupňa a Železný kríž druhého stupňa).
Vedúcim lekárom ženského oddelenia v Osvienčime sa stal v máji 1943. Aj keď bol podriadený doktorovi Wirthsovi, udržiavali spolu nadštandartné vzťahy. Mengele po celý čas vykonával zvrátené pokusy, cieľom ktorých bolo vytvoriť dokonalú árijskú rasu. V apríli 1945 sa mu podarilo, spolu s ďalšími pracovníkmi tábora, utiecť pred sovietskou armádou. Pripojil sa k jednotkám Werhmachtu v stredných Čechách ako radový nemecký vojak. Tu pobudol dva mesiace v nádeji, že sa vojnová situácia ešte nejakým zázrakom obráti. Spojenci ho zajali a istý čas ho väznili neďaleko Norimbergu. Zachránilo ho to, že na rozdiel od iných príslušníkov SS, nemal na tele vytetovanú krvnú skupinu. Údajne to odmietol s tým, že nechcel zasahovať do svojej pokožky, ktorou bol priam posadnutý. Znie to až neuveriteľne, ale americká armáda mala takmer mesiac k dispozícii tohto muža aj s jeho skutočným menom, napriek tomu sa im prešmykol pomedzi prsty.
Najskôr sa štyri roky schovával na nemeckom území, na statku Lechnehof, ktorý patril rodine Fischerovcov. V tom čase používal falošné meno Fritz Hollman. Pomocnú ruku mu počas tohto obdobia podal doktor Vieland. Keď Mengele cítil, že mu začína horieť za pätami, v roku 1949 ušiel cez Alpy do Talianska, kde sa nalodil na osobnú loď smerujúcu do Južnej Ameriky, konkrétne do Argentíny, ktorá sa po vojne stala vyhľadávaným útočiskom väčšiny bývalých nacistov. Prezident Perón držal nad nimi ochrannú ruku. Spočiatku pod falošným menom Helmut Gregor vykonával Mengele pomocné práce, no časom sa dostal do spoločnosti bývalých vysoko postavených kolegov z radov SS, ktorí mu veľmi radi podali pomocnú ruku: bývalé letecké eso Hans Rudel, bývalý vedúci fašistickej mládeže Werner Jung, nemecký dôstojník von Eckstein, Walter Rauff, vynálezca pojazdných plynových komôr, fanatický nacista Wolfgang Gerhard, ktorého posadnutosť ideológiou dosahovala priam tragikomické rozmery: "Fanatickejšieho nacistu, akým bol Mengeleho brazílsky záchranca Wolfgang Gerthard, by človek asi ťažko hľadal. Každé Vianoce stromček zdobil svastikami. - O svastiky sa treba starať, - vravieval. Kamarátom rozprával, ako sníval o tom, že zabodne kovový drót do nohy Simona Wiesenthala (lovec nacistov pôsobiaci vo Viedni) a bude ho ťahať za autom, kým - nezdochne. - Jeho manželka Ruth, narodená v Brazílii, za ním v zanietenosti nezaostávala. Raz dala panej domu dve mydlá - ešte v ich originálnych obaloch z roku 1943, ktoré boli vyrobené z mŕtvol auschwitzských väzňov.
Po službe za vojny, keď pôsobil ako veliteľ Hitlerjugend v rakúskom Grazi, zostal Gerhard presvedčeným fašistom až do konca svojho života. Syna dokonca pokrstil menom Adolf. - Wolfgang sa neostýchal o sebe prehlasovať, že je stopäťdesiatpercentným nacistom, - spomína jeho bývalý kolega. - " (s.209).
Mengele sa počas nedobrovoľného azylu v Južnej Amerike oženil so svojou švagrinou Marthou, s ktorou istý čas vychovával jej syna z prvého manželstva Karla Heinzeho. Keď však Martha zistila, aké to je celý život sa skrývať, dohodli sa na rozchode. Po čase sa Mengele zamestnal ako manažér na farme Nova Europa v Sao Paulo, ktorá patrila maďarským utečencom, manželom Stammerovcom. Na tejto farme strávil nasledujúcich štrnásť rokov.
Mengele zomrel ako opustený starec v roku 1979, keď ho počas plávania v mori trafila mŕtvica. Tesne predtým sa ešte stihol stretnúť so svojim jediným vlastným synom Rolfom, ktorý nezdieľal mnohé otcove názory, no napriek tomu, po dohode s ostatnými členmi rodiny, sa rozhodli smrť Josefa Mengeleho držať v tajnosti. Darilo sa im to viac ako päť rokov. Pod náporom tlaku verejnosti a médii však napokon predsa len prezradili celú pravdu.
Tesne pred smrťou sa Mengele ešte stihol zamilovať do svojej opatrovateľky a slúžky Elsy Gulpian de Oliverovej, ktorá bola od neho o štyridsať rokov mladšia.
Napriek úsiliu Mossadu, na čele ktorého stál v rokoch 1952 - 1963 Iser Harel, či obávaného lovcu nacistov Simona Wiesenthala, sa Mengeleho za celých tridsaťpäť rokov nepodarilo dopadnúť. Najmä Wiesenthalove historky a bludy o Anjelovi smrti a jeho pobyte v Južnej Amerike vyznievajú často krát až komicky. Mengeleho mali nejeden raz takmer na dosah, no napokon sa vždy nejakým spôsobom prešmykol. Navyše prioritou pre Mossad sa stal Adolf Eichmann a aj z tohto dôvodu istým spôsobom Mengeleho akoby obetovali. Báli sa, že keby sa zamerali na Mengeleho, hlavný strojca holokaustu by sa im prešmykol pomedzi prsty. To, že sa Eichmann s Anjelom smrti v Južnej Amerike niekoľkokrát osobne stretli, je dokázané. Neskôr všetky snahy na dolapenie Mengeleho zhatila šesťdňová vojna Izraela s arabskými krajinami, ktorá bola finančne, personálne aj materiálne náročná.
Napriek tomu nie je Mengelemu čo závidieť. Desiatky rokov strávených na úteku, počas ktorých sa bál každého hlasnejšieho šuchnutia, z neho spravili psychickú trosku. Rozklepaný starec, ktorý si celé dni obhrýzal nechty do krvi, našiel napokon pokoj až po smrti. Možno...
K jednému z jeho viacerých povojnových výrokov skutočne nie je čo dodať:
"Nemám čo skrývať. V Auschwitzi sa diali strašné veci, ale ja som pomáhal, ako sa dalo. Jeden človek by však zďaleka na všetko nestačil. Hrozné nešťastia to boli. Zachrániť som nemohol všetkých. Nikdy som nikoho nezabil a ani som nikomu neublížil. Viem sa obhájiť proti všetkému, čo proti mne môžu povedať." (s.102).
Autorská dvojica Posner a Ware odviedli priam gigantickú robotu, keďže pred zverejnením svojho diela si naštudovali tisíce dokumentov. Výsledkom je obsiahli životopisný román plný zaujímavých faktov, svedeckých výpovedí a citácii z rôznych zdrojov. Dielo je priblížené čitateľovi pútavou formou. Aj keď od zverejnenia prvej verzie knihy uplynulo už viac ako tri desaťročia (1986), na kvalite a aktuálnosti jej to rozhodne neuberá.
nedeľa 17. júna 2018
RECENZIA: Vladimir Nabokov - Pozvanie na popravu (Tatran, 1990)
HODNOTENIE: *** EDÍCIA ZABUDNUTÉ ROMÁNY
Hlavnou postavou tohto mierne surrealistického románu, ktorého dej sa odohráva v ďalekej budúcnosti, je chlap s čudným latinským menom Cincinnatus, ktorý sa ako posledný človek na Zemi nedokázal prispôsobiť pravidlám. Žije vo vlastnom svete plnom fantázie, ostatní ho odstrkujú a tento konflikt vyvrcholí Cicncinnatovým uväznením. Jeho manželka Marfinka sa už obzerá po inom mužovi. Advokát Roman Vissariovič vie, že prípad jeho klienta je beznádejný a tak aj obhajoba je skôr len formálnou záležitosťou. Riaditeľ väznice, v ktorej je Cincinnatus umiestnený, je priam posadnutý väzňom MSieurom Pierreom a jeho kúzelníckymi trikmi. Pierre zdieľa s Cincinnatom spoločnú celu, tvári sa ako jeho najlepší kamarát, nikto netuší, o čo mu v skutočnosti ide. Cincinnata navštevuje dievčatko Emuška, ktorá má schopnosť vidieť budúcnosť. Dcéra Paulina na otca pomaličky zabúda.
Súd vynesie rozsudok. Trest smrti obesením. Rovnako ako Cincinnatus, ani my netušíme, za čo. Popravu však neustále odkladajú, presúvajú a odsúdený je z toho zúfalý. Vie, že je to len hra, ktorej sa stal krutou obeťou a nedokáže to nijakým spôsobom zastaviť.
Nabokov napísal román, ktorý sa pohybuje na rozhraní Kafkovho Procesu a Orwellovho 1984. Absurdné postavy, absurdný rozsudok, absurdný príbeh. Čitateľ má pocit, že je súčasťou bizarného sveta, ktorý ho zvláštnym spôsobom pohltil. Osobne nie som veľkým priaznivcom surrealistických zobrazení a sveta fantázie, no Nabokov dokázal svoj príbeh vykresliť príťažlivým spôsobom. Napriek tomu nepociťujem potrebu siahať niekedy v budúcnosti po tomto diele, predsa len Kafka a Orwell sú mi o niečo bližší.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)