NEDEĽNÁ CHVÍĽKA PRÓZY (videopoviedka)

POSLEDNÁ MISIA

Viem, že viacerí z vás budete nad mojim rozhodnutím krútiť hlavou, ale mne sa na ňom nič čudné nevidí. Veď aj slávni športovci by mali opustiť scénu, kým sú na vrchole kariéry a nie až vo chvíli, keď sa z nich stanú len bezvýznamní zaskakujúci hráči v nižších súťažiach. Aj to na posledných pár minút. Sú aj takí, ktorým sa zdá rozhodnutie staršieho človeka dobrovoľne odísť z tohto sveta priam zvrátené. Pohoršujú sa nad tým rovnako, ako keby nachytali vetchého starca s nejakou mladou stredoškoláčkou. Argumentujú najčastejšie tým, že keď to už dotyčný potiahol toľko desiatok rokov, mohol to už nejako doklepať a počkať na zubatú, kým si po neho príde sama. Dovolím si s takýmito názormi nesúhlasiť. Prichádzame na svet ako slobodné bytosti (aspoň si to naivne myslíme) a preto máme právo si zvoliť čas a spôsob odchodu. Poviem to úplne jednoducho. Prd je každému do toho, ako sa odtiaľto odlifrujem.

Mal som skvelú manželku, ktorá mi porodila dve úžasné deti. Syna a dcéru. A mám ešte piatich vnukov. Nevďačných parchantov, ktorí sa mi ozvú len v čase menín alebo narodenín, prípadne pred sviatkami, aby sa mi pripomenuli, že by bolo vhodné poslať nejaké to vreckové. Hajzli. Celé dni nerobia nič iné len vysedávajú za notebookmi alebo za tabletmi, prípadne ťukajú do mobilov s nohami vyloženými na stole, slúchadlá majú zarazené hlboko v ušiach a pokyvujú pri tom hlavou do rytmu ako takí idioti. Viem, že by som nemal takto nepekne hovoriť o vlastných potomkoch, ale bohužiaľ je to tak. Som z toho už unavený. A trochu aj nešťastný. Celý život som pracoval v antikvariáte. Knihy, to bol môj život. Rukou mi prešli stovky príbehov, ktoré som si prehrával vo svojej fantázii a v tej chvíli som bol najšťastnejší človek na svete. V tomto som ostal (našťastie?) večným chlapcom. Keď pred pár rokmi prišla jedna developerská spoločnosť a uzniesla sa na tom, že priestory môjho antikvariátu stoja v ceste ich veľkolepým plánom, snažili sa mi ponúknuť kráľovské finančné odškodnenie. Samozrejme, že som odmietol. Títo chlapci totiž nedokázali pochopiť, že antikvariát nebol len obyčajným obchodom, on predstavoval celý môj život. Aby som tomu lepšie porozumel, jedného dňa antikvariát pohltili plamene. Príčina požiaru, neznáma. Vtedy som pochopil, že to myslia naozaj vážne a preto som radšej pokorne odišiel do dôchodku. Hneď ako mi banka vyplatila akú - takú poistku. Zhorené knihy som však nerozdýchal ešte dlhé mesiace. Keď som bol už druhý rok zavretý medzi štyrmi stenami, začal som sa nudiť. Mal som prečítanú celú svoju domácu knižnicu a tak som si povedal, že skúsim napísať niečo vlastné. Celý život som len čítal a odrazu som pocítil vnútornú túžbu realizovať sa vlastnou tvorbou. Spočiatku som skúsil niečo umeleckejšie, no nenašiel sa vydavateľ, ktorý by sa odhodlal ponúknuť moju tvorbu širšej verejnosti. A tak som úplne zmenil stratégiu. Zvolil som si pseudonym Vanda Pekná a písal som dobrodružno – erotickú (mnohí kritici by sa nebáli použiť výraz pornografickú) literatúru, ktorá sa prekvapujúco rýchlo uchytila na slovenskom knižnom trhu a aj z tohto dôvodu som bol nútený vymýšľať ďalšie a ďalšie pokračovania. Zápletka bola veľmi jednoduchá. Daria predstavovala krásnu tajnú agentku s veľkým sexuálnym apetítom (bisexuálka čo rada experimentuje), plynulo ovláda sedem svetových jazykov, vrátane starovekej perzštiny. Taktiež vyniká v rôznych bojových umeniach, perfektne sa oblieka a dosiahla najvyššie možné univerzitné vzdelanie. V tridsiatich piatich rokoch. Potom som už len obmieňal krajiny, do ktorých Vandu vysielali na misie a keď postupne precestovala celý svet, vrátane Severnej Kórey a Islamského štátu (mimochodom Dariina aférka s Alahom sa stala príčinou uvrhnutia fatwy na Vandu Peknú), tak som ju vyslal na poslednú misiu do vesmíru, konkrétne na Mars, ktorou som sa rozlúčil, v jej mene, so svojimi vernými čitateľmi/čitateľkami. Jasné, že to bol hnoj, no ale čo na tom záležalo? Sypalo mi to slušné peniaze, vďaka čomu som si mohol financovať vlastné sny a občas potešiť aj svoju drahú polovičku. Nikto v rodine nemal poňatia o tom, že som Vanda Pekná a keď náhodou aj prišla reč na to, odkiaľ som tak nečakane zbohatol, vždy som sa len záhadne pousmial a nejako som to zahovoril. Aby ste si zase nemysleli, neboli to nejaké ťažké milióny, to určite nie. Žijeme na Slovensku, kde je knižný trh, v porovnaní s inými európskymi krajinami, stále veľmi malý. No aj s prekladmi do češtiny, poľštiny a nemčiny, to napokon vyšlo na celkom slušné prilepšenie si k skromnému dôchodku. Teraz sa asi pýtate, prečo som sa teda rozhodol odísť z tohto sveta, keď mám relatívne slušné finančné zabezpečenie, zdravotne sa ešte celkom držím a s výnimkou manželkinej smrti (tých tupcov so slúchadlami nepočítam) ma vlastne nič také netrápi. Odpoviem vám úplne jednoducho. Práve preto. Mýlite sa, ak si myslíte, že sa rúham Bohu alebo niečo také. Naopak, som vďačný za všetko, čo mám. Alebo čo som mal. Osem a pol krížika je skvelý vek. Napriek tomu, že som žil celkom obyčajný, ba dovolím si použiť výraz až nudný život, vďaka knihám bol nezabudnuteľný. Kým väčšina z vás prežíva v realite, ja som skutočne žil vo svete fantázie. A nevymenil by som to za nič na svete. Teraz ešte napísať niekoľko slov na rozlúčku. Viete, aby som náhodou niekoho nedostal do problémov, že to bola vražda alebo niečo také. To by som naozaj nerád. Aj keď tých päť drzých hadov by na výsluchu chvíľu podusiť veru mohli. No nič. Už to mám.

Vanda Pekná dnes obšťastnila posledného muža na Zemi a teraz môže v pokoji odísť.

Dobré nie?