RECENZIA: Vsevolod Ivanov - Fakírove dobrodružstvá I (Slovenský spisovateľ, 1963)

HODNOTENIE:   ***                            EDÍCIA ZABUDNUTÉ ROMÁNY

" - Zato nič, zvykneš si, - utešoval ma Michejev, - a prinajoršom pôjdeš za hypnotizéra. - 

- Ale akýže som ja hypnotizér? -

- No hej, musíš schudnúť, lebo máš úzke oči. -

- Sú úzke od prírody, a nie od tuku, Anton Sergejič. -

- Michejev sa na mňa zadíval.

- Čo na tom, aj s takýmito budeš uspávať. Podmaľujeme ich. Bude z teba fakír, Vsevolod.

- Ale akýže som ja fakír? - " (s.154). 

Ivanov napísal autobiografický román o takom sovietskom Forrestovi Gumpovi. Malý Vsevolod je obyčajný ruský chlapec vyrastajúci v jednom z ďalekých ruských miest. Má dvoch súrodencov: staršieho Palladija a mladšieho Andrušku. Prvý menovaný zomrie v detstve za tragických okolností. Vsevolod má otca, učiteľa, ktorý si dokáže vymyslieť tie najneuveriteľnejšie klamstvá o svojom živote, no ľudia ho naprie tomu (alebo práve preto) priam zbožňujú. Ak ste čítali Wallaceovu knihu Veľká ryba, určite vám ju tento román v mnohom pripomenie: "Celá moja rodina sa vyznačovala obdivuhodnou chvastavosťou. Mám teraz už poriadnych pár krížikov na chrbte, videl som množstvo ľudí, niekedy som sa ich vypytoval takmer s vášnivou zvedavosťou, precestoval som veľa krajín, prečítal veľa všelijakých kníh, ale nikdy a nikde som nestretol chvastavejších ľudí, ako je moja rodina." (s.40). 

Keď Vsevolod po prvý raz zájde do cirkusu, presne vie, čo chce v živote robiť. Túži sa stať komediantom. Ako plynie chlapcovo detstvo, pomaly sa z jeho rozprávania vytrácajú aj členovia rodiny. Vsevolod je fičúr po svojom otcovi, aj preto nemá o dievčatá núdzu. Istý čas sa stretáva s Rabigou, neskôr si začne s Anisiou. Sú to však viac - menej také nevinné dobrodružstvá dospievajúceho chlapca. Vsevolod sa pretĺka ako sa dá. Chvíľu robí v obchode svojho strýka Kuzmu Kuzmiča predavača, potom pracuje ako sadzač, neskôr to skúša ako sklenár, fyzicky náročnú prácu zažije na vlastnej koži ako tlačiar. Všetky jeho kroky smerujú však k tomu, aby sa stal jedného dňa komediantom. Osloví Jestafieva, riaditeľa slávneho cirkusu, ktorý sa zhodou okolností pozná s Vsevolodovým otcom. Jestafiev mu povolí vystúpenia na malých pódiách, ktoré bývajú súčasťou rôznych trhovísk a jarmokov. Vsevolod sa dá dokopy s trojicou kamarátov: Filippinskijim, Kovaľovom a Zacharinom a spoločne vymýšľajú rôzne komediálne vystúpenia. Vsevolod na vlastnej koži zisťuje, že život komedianta, to zďaleka nie je len úspech a sláva. Neraz si vyslúžia za svoje vystúpenia vypískanie, hádzanie predmetov z nepokojného hľadiska a prázdne stoličky počas vystúpení. Nech sa však deje čokoľvek, Vsevolod si zakaždým zachová hrdosť. A je odhodlaný svojho sna sa nikdy nevzdať. 

Tu niekde sa končí prvý diel Fakírových dobrodružstiev, ktoré majú ešte ďalšie dve pokračovania. Podobne ako hlavný hrdina románu, aj autor mal veľmi pestrý a zaujímavý život, počas ktorého si vyskúšal viacero rozmanitých povolaní: sadzač, námorník, komediant, fakíra, učiteľ novinár, spisovateľ. Vsevolod Ivanov zobrazil Rusko ako drsnú, špinavú, temnú, úbohú a krutú krajinu (pravdepodobne aj preto mohol tento román uzrieť svetlo sveta v Československu počas politicky miernejších šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia). V príbehu sa striedajú humorné scény s vážnejším rozprávaním, naivný detsky pohľad na život sa postupne mení na reálne mužské videnie, v ktorom nechýba jemná irónia, elegancia a čaro. 

Je fajn, že v šesťdesiatych rokoch prišlo obdobie politického uvoľnenia a svetlo sveta mohli uzrieť aj romány, ktoré nepredstavovali len čiernobiely partizánsky pohľad na život, súdruhovia sa neplieskali chlapsky po ramenách a neplnili plány na stodvadsať percent, ale ľudia v Rusku, rovnako ako všade inde na svete, trpeli, plakali, smiali sa, milovali, nenávideli a žili si svoje nenápadné životy na pozadí svetových dejín. Podobne ako Vsevolod Ivanov. 

"- Na kieho ancikrista je koňovi náboženstvo? -

- Na takého ancikrista, ako je potrebné aj ľudstvu. Keď sa ľudstvo sklame v náboženstve, sklamú sa v ňom aj kone. - 

Zacharin sa obrátil k paholkovi:

- Neodporúčal by som vám držať tu pobožné kone. Veď ak začne spievať pred smrťou žalmy a strhne k tomu ešte aj ostatné kone, svedomie vás utrápi. -" (s.230).