RECENZIA: Antony Doer - Svetlo, ktoré nevidíme ( IKAR, 2016 )

„Takže milé deti, ak sa máme vyjadriť matematicky, konštatujeme, že všetko svetlo vlastne nemôžeme vidieť“ (s.399).

Vojna spojila osudy mnohých ľudí, ktorí by sa za iných okolností nikdy nestretli. Príbeh sa začína v roku 1934, kedy sú Francúzska Marie Laura LeBlancová a Werner Pfennig ešte deťmi. Marie Laura už v detstve oslepne a jej otec, ktorý pracuje v prírodovedeckom múzeu, kde sú ukryté veľmi vzácne diamanty, jej kupuje knihy napísané v braillovom písme. Zostaví jej dôkladnú maketu mestečka Saint-Malo, v ktorom bývajú, aby sa dokázala v prípade nebezpečenstva orientovať v tmavých uličkách. 

Werner odmalička vyrastá s mladšou sestrou Juttou v sirotinci, no už od útleho detstva vyniká v matematike a logickom myslení. Zlom v jeho živote nastáva vo chvíli, keď sa mu podarí opraviť rádio manželke jedného vysoko postaveného nemeckého vojaka, vďaka čomu dostáva možnosť vstúpiť medzi elitné jednotky hitlerjugend. 

Marie uteká spoločne s otcom pred vojnou k bohatému prastrýkovi Etiennovi. Keď jej otec zmizne aj so vzácnym diamantom, ktorý má za úlohu strážiť a ktorý je opradený starou legendou, Marie Laura sa pridá k ilegálnej skupine, ktorá bojuje za oslobodenie Francúzska a jej hlas z podomácky vyrobeného rádiá jedného dňa zachytí Werner...

Ten medzičasom podstúpi tvrdý dril medzi rovesníkmi v elitných vojenských mládežníckych jednotkách. Tu sa zoznámi s Frederikom, ktorého zo všetkého najviac fascinuje život vtákov. Frederik určite patrí k najzaujímavejším postavám románu a nepochybujem o tom, že si ho obľúbite. Ako sa blíži koniec vojny, nemecká armáda hlási vo svojich radoch akútny nedostatok vojakov. A tak sa na východný front dostáva aj šestnásťročný Werner. Jeho osud sa tak pomaly pretína s osudom slepej dievčiny s medovým hlasom, ktorý vysielajú rozhlasové vlny a Werner sa rozhodne, že Marie Lauru za každú cenu zachráni...

Román, ktorý sa stal víťazom Pulitzerovej ceny sa uzatvára v roku 2014, kedy už pomaličky odchádzajú aj poslední pamätníci druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že kniha má takmer 580 strán, prečítate ju pomerne rýchlo. Je rozdelená do trinástich častí a kapitoly sú dosť krátke. Spočiatku sa budú roky a udalosti striedať v rýchlejšom slede, ale nebudete mať vôbec problém zorientovať sa v nich. Väčšina príbehu zameriava svoju pozornosť na Marie Lauru a Wernera, ale aj vedľajšie postavy sú veľmi zaujímavé a rozhodne nie do počtu. Aj keď na niektorých miestach sa dej spomaľuje a trošku sa utápa v dlhších opisoch, ktoré sú podľa môjho názoru zbytočné, rozhodne sa nudiť nebudete.

Svetlo, ktoré nevidíme je predovšetkým o ľuďoch a ľudskosti. A o tom, aké by to asi bolo, keby ľudia neboli vinou mocných nepriateľmi a stretli by sa v inej dobe, za iných okolností, v inom čase a na inom mieste.    


HODNOTENIE:  ****