TAJNÉ STRÁNKY
Horšie ako žiť s umelcom je žiť s priemerným umelcom, ktorý si naivne myslí, že jeho talent je nedocenení a doba ešte nedozrela na to, aby dokázala oceniť jeho genialitu. Viem o čom hovorím, jedného takého som si vzala. Nemôžem tvrdiť, že by na sebe nepracoval, naopak, číta množstvo kníh, snaží sa neustále zlepšovať svoj písomný prejav, no žiaľ, chýba mu to najpodstatnejšie. Talent. A ten sa bohužiaľ nahradiť nedá. Vezmite si takých futbalistov. V podstate každý zdravý človek sa naučí kopať do lopty. No je rozdiel kopať a KOPAŤ. Podobné je to aj s písaním. Písať dnes vieme takmer všetci. No PÍŠU len vyvolení. Nemyslím si o sebe, že som kompetentná na to vyjadrovať sa k niečiemu písaniu, ale myslím si, že dobrého spisovateľa ešte rozoznať dokážem. Alebo aspoň talentovaného. Niekto to nazýva intuícia, ja tomu hovorím odhad. A môj drahý to v sebe jednoducho nemá. Bohužiaľ. Napriek tomu sa ho snažím zo všetkých síl podporovať. Nemám však odvahu na to, aby som mu povedala pravdu, ako každý umelec (a ten neúspešný zvlášť) veľmi zle znáša kritiku. Aj tú objektívnu. A zvlášť ak ju vysloví niekto z blízkych. Vtedy reaguje podráždene, rozhadzuje rukami, kričí, že tomu nerozumiem a podobne. A tak keď mi dá niečo prečítať, najčastejšie to zhodnotím jediným slovom. ZAUJÍMAVÉ. To je slovo, ktorým nič nepokazím a obe strany sú spokojné. Nerád niekomu dáva čítať svoje práce a najmä vtedy, keď ešte nie sú hotové. No ja už po pár riadkoch viem, že je to len ďalší príbeh, ktorý upadne do zabudnutia. Je mi ho ľúto, že musí denne chodiť do úradu a vykonávať administratívnu činnosť, ktorá ho totálne ubíja. Už roky ma (ale hlavne seba) utešuje tým, že to už dlho nepotrvá a svet objaví jeho výnimočný talent. Po prvý raz mi to povedal pred šiestimi rokmi a zatiaľ stále čakáme. Keď načnem tému dieťa, odrazu začne byť nervózny, podsúva mi stále tie isté výhovorky o tom, že musí najskôr zabezpečiť rodinu, niečo našetriť a vydať ten svoj prvý "geniálny" román, na ktorom už roky tak usilovne pracuje. Kecy a sračky. Furt dookola to isté. Je to obyčajný egoistický zbabelec, ktorému vyhovuje, že sa nemusí o nič starať a namiesto toho, aby vzal zodpovednosť do vlastných rúk, len rezignovane pláva životom. Občas mám chuť prísť k nemu, dať mu poriadnu facku, zatriasť ním alebo mu skríknuť do ucha:
Hej, preber sa, prestaň žiť vo svojich snoch a vráť sa do reality. Ale viem, že by to spustilo len ďalšie hádky, na ktoré už nemám energiu ani trpezlivosť. Kedysi ma očaril tým, aký je sčítaný, dokázal rozprávať samé zaujímavé veci, no časom som zistila, že sú to len vopred naučené pseudointelektuálne frázy, ktoré použil už stokrát predo mnou a bude ich používať, aj keď už spolu nebudeme. Počas vysokej školy sa mu podarilo v takom malom súkromnom vydavateľstve vydať zbierku poviedok a vtedy lietal asi mesiac v oblakoch. V hlave už spriadal plány na najbližší román, bol ako sfetovaný, stále čosi splietal o nepochopených umelcoch, ktorých zničí vlastná genialita. Zrejme sa v tom videl. Lenže ten maličký lokálny úspech ho totálne zlomil. Uznávam, pár vecí v tej jeho debutovej (a dám krk na to, že aj rozlúčkovej knihe) bolo celkom fajn, ale odvtedy sa len opakuje a krúti na mieste. A viem, že sa to už nezmení. Vo svojej podstate je to dobrý človek. Nemôžem povedať, že by neprejavoval voči mne city, stále ma dokáže nečakane prekvapiť a pozitívne zaskočiť nejakým milým gestom alebo darčekom, no je to čoraz zriedkavejšie. V poslednom období je stále nervóznejší. Nebezpečne sa mu blíži štyridsiatka a on vie, že je to zlomový moment, posledná šanca, kedy môže ešte niečo dokázať. Lenže ono to neprichádza. A žiaľ ani nepríde. Stále ho istým spôsobom ľúbim, vidím v ňom toho roztržitého študenta, ktorý si ma získal prostredníctvom písania a ja som sa na to nejakým spôsobom namotala a zrazu sme sa vzali a... a to je vlastne všetko. Je to muž, s ktorým sa krásne sníva, no nie je to muž do reálneho života. Veľmi by som chcela snívať, ale žiaľ, žijeme v realite. V poslednom čase čoraz viac času trávi na sociálnych sieťach. Občas ho pristihnem ako si vypisuje s nejakou mladou kurvičkou, ktorej tie jeho vzletlé frázy lichotia. Bola som taká istá. Rozhodla som sa, že mu to budem tolerovať. Nie som z toho nadšená, veľmi ma to bolí, že energiu, ktorú by mal venovať nášmu vzťahu, utápa s nejakými šibnutými rajdami, ale už nemám silu, aby som to riešila. Aj teraz, keď toto píšem, leží na posteli s tým svojim spokojným úsmevom, tvári sa, že sleduje športové výsledky a pri tom ťuká do toho posratého mobilu ako taký retardovaný ďateľ. Och, najradšej by som ho...Ruky zatínam do pästí, aby som nevyletela z kože. Musím ísť na vzduch, lebo inak by som ho...
Keď sa vrátim z vonku, zistím, že sa nič nezmenilo. Je stále v tej istej polohe, stále sa usmieva ako debil a stále ťuká do mobilu ako vypatlaný ďateľ. Konečne sa zvihne, aby si napustil vaňu. Chvíľu premýšľam a v tej chvíli presne viem, čo urobím. Akonáhle ponorí svoje telo do vody, beriem do rúk jeho mobil. Usmejem sa nad jeho naivitou. Prístup k heslu je meno jeho najobľúbenejšieho autora. To nemyslí vážne. Fakt si myslí, že som úplná krava? Keby aspoň pridal nejaké číslo, ale na to je príliš pohodlný. Tie úchylné správy, čo si posiela s tými kravami rýchlo zatvorím, lebo sa obávam, že by ma pri ich čítaní naplo. V rýchlosti si prejdem jeho profil. Samozrejme slobodný, umelec na voľnej nohe, záľuby knihy, sex...čo iné sa dalo čakať.
Skontrolujem situáciu. Zdá sa, že si pekne hovie vo vani.
Nájdem kolónku zaregistrovať sa a stlačím ÁNO. Stránka, ktorá sa predomnou objaví, ma totálne odrovná...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára