7.8.2019 Prespal som za obcou Záborie, neďaleko pola pri potoku. No proste romantika ako vyšitá, čo vám poviem. V noci padlo niekolko drobných kvapiek, ale inak bolo velmi príjemne. Najma pri predstave loveckej sezóny, keď sú posedy plné polovníkov. Ešte že nemám hnedý stan s bielymi prúžkami. Ráno som sa poumýval v potoku (bol prekvapujúco teplejší ako som čakal) a o chvílu si idem pobaliť veci, zložiť stan, aby som sa vydal k poslednému cielu svojej týždňovej púte, do Záboria. Napíšem potom odtial. Záborie leží vo velmi malebnej časti Turčianskej kotliny neďaleko Martina. Je tu obecný úrad, kostol, cintorín (krčmu som nestretol), pamatna izba Jonáša Záborského. Momentálne sedím za obcou na takej príjemnej lúčke blízko autobusovej zastávky, odkial by mi mal ísť zhruba o hodinku a pol autobus. Dojedám posledné zásoby sladkostí a cukríkov, aby som čo najviac odlahčil batožinu. Pred chvílou presiel okolo bača s ovečkami a obiehal ich traktor s vlečkou. Obraz, ktorý sa v 21. storočí vidí už málokedy. No a musím sa priznať, ze po prvý raz za celý týždeň púte mi praskli nervy. Keď som sa snažil vyštverať na neďaleký strmý kopček a pokochať sa výhladom na okolie, rozsypali sa mi kolíky od stanu. To som zistil až keď som si spravil pohodlie na lúke a v obale mi ostal jeden podrbaný železný kolík ktorý akoby sa mi škeril do tváre. Strašne ma to vytočilo. Celý týždeň ich vláčim so sebou niekolko hodín denne a posledný deň pred odchodom ich takmer všetky stratím? Chytil som obal s tyčkami od stanu a od zúrivosti ním z celej sily tresol o zem. Hneď ako som si uvedomil svoje skratové konanie, skontrolovoval som tyčky, či sa nedajbože nepolámali. Našťastie sa zdá, že moj chvílkový amok ostal bez následkov. A to som začínal byť na seba hrdý, ako to všetko s prehladom zvládam. Napokon sa mi všetky stratené kolíky podarilo nájsť medzi nízkymi kríkmi. Len kúsok odomňa. Niekto tam hore si povedal, ze mi dá menšiu lekciu, aby som nezabúdal na to, kto som a kam smerujem. Aj keď to stále len zisťujem bez mála už štyridsať rokov. Nuž, pýcha sa nezvykne vyplácať. Vonku je príjemne, na nebi pláva zopár obláčikov a ja si v hlave pomaličky rekapitulujem svoju cestu... Sedím v kaviarni na námestí v Martine a premýšlam, čo mi táto púť dala a čo mi naopak vzala. Lebo toho je ovela menej a sú to len banality - vzala mi jeden kolík zo stanu o ktorý som prišiel ešte prvú noc v Sládkovičove a pripravila ma o príručnú tašku, ktorá sa mi roztrhla. No to už bola viac menej len otázka času, keďže taška má už svoje roky odslúžené. Okrem toho dvoch kliešťov a viacero štípancov od komárov. Teraz k tomu podstatnejšiemu a príjemnejšiemu. Čo mi dala, respektíve čomu ma naučila. Naučila ma vačšej pokore, tesiť sa z maličkostí, naučila ma trpezlivosti, vačšej samostatnosti, skromnosti, naučila ma viacej načúvať svojmu vnútru a ponárať sa do seba, tešiť sa z ticha, vedieť si vychutnávať oddych, menej kriticky nazerať na našu krajinu a jej obyvatelov (aj keď sa obávam, že toto je len dočasné, ešte som nečítal dnešnú dennú tlač). Mám pocit, že za ten týždeň som žil ovela intenzívnejšie ako žijem zvyšné mesiace počas bežného roka. Bude aj pokračovanie? Uvidíme, čo život prinesie. Stále sú miesta kam sa dá chodiť a ktoré stojí za to objavovať a nesú meno významného slovenského spisovatela alebo inej známej slovenskej osobnosti...
 |
| Večer v obci Záborie |
 |
| obec Záborie |
 |
| drevený domček v obci Záborie |
 |
| pamatník Jonáša Záborského |
 |
| obec Záborie |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára