RECENZIA: Patrick de Witt – Bratia Sisterovci ( Artforum, 2012 )

„Väčšina ľudí je pripútaná k vlastnému strachu a hlúposti, ľudia sa nedokážu pozrieť pravde triezvo do očí, priznať si, že v ich živote nie je všetko v poriadku. Ľudia sa väčšinou ženú ďalej nespokojní so svojim životom, no pritom ani len neskúsia prísť na to, prečo sú nespokojní, alebo ako ich život urobiť lepším, a keď zomrú, v srdci nemajú nič, len špinu a starú krv –slabú, zriedenú –a ich spomienky nestoja ani za fajku dymu, určite pochopíte, čo tým myslím“ (s.312 ).

Ocitneme sa na starom dobrom divokom západe. Eli a Charles Sisterovci sú bratia, ktorí sa živia ako lovci ľudí. Pracujú pre bohatého obchodníka a práve ich čaká úloha zabiť istého Hermann Warna, ktorý našiel spôsob ako chemickou reakciou premeniť kamene na zlato. Začína sa dobrodružná cesta, na ktorej stretnú viacero zaujímavých ľudí a aj v tomto prípade platí, že cesta je nemenej dôležitá ako cieľ.

Rozprávačom príbehu je Eli, ktorý používa strohý, no napriek tomu zaujímavý jazyk podobný McCarthyho románom. Eli a Charles sú občas ako Butch Cassidy a Sundance Kidd v zápornom vydaní, občas ako  Lennie a  George z románu O myšiach a ľuďoch v drsnejšej podobe a neraz máme zase pocit, že režisérom toho všetkého je svojský Quentin Tarantino.   „-Volám sa Eli Sister, ty jeden skurvysyn, a ak mi okamžite nedonesieš, čo som si objednal, namieste ťa odbachnem.- Tým jeho úškľabkom a nasprostastým pohľadom odzvonilo, čašník sa mal na pozore a bol ku mne úctivý, a keď predomňa kládol pohár piva, triasla sa mu ruka“ ( s.332).   Zaujímavý príbeh, pútavé prostredie divokého západu, charizmatickí hrdinovia (aj keď takmer všetci záporáci ) a výborný výber hovorového jazyka. Jedna z najlepších súčasných kníh, ktorej príbeh sa odohráva na divokom západe.

„Charlie stál za mnou a čakal. Ja som čupel pred Bucom, hladkal som ho po tvári a opakovane som vyslovil jeho meno s nádejou, že ho tým upokojím. Žmurkal prázdnou očnou jamkou, z papule mu vytŕčal zakrvavený jazyk a husto mu z neho kvapčalo na zem. Zrazu mi z toho prišlo hrozne smutno a pripadal som si ako najhorší človek pod slnkom“ (s.244 ).


HODNOTENIE:  ****