HODNOTENIE: *** NAŠA OSMIČKOVÁ
"Trinásť mesiacov som tu zápasil o život iných i svoj. Odvahou i ľsťou. Dali si do svojho programu "nordickú lesť". Myslím, že som sa aj v tom vyznal. Prehrávam len preto, že v ruke majú navyše ešte sekeru.
Tomuto zápoleniu je teda už koniec. Teraz nastane len čakanie. Dva - tri týždne, kým sa vypracuje obžaloba, potom cesta do Reichu, čakanie na súd, rozsudok a naostatok 100 dní čakania na popravu. To je perspektíva. Možno teda ešte štyri, možno päť mesiacov. Za ten čas sa môže toho veľa zmeniť. Za ten čas sa môže zmeniť všetko. Možno. Odtiaľto to posúdiť neviem. Ale aj rýchlejší spád vonku môže urýchliť náš koniec. A tak sa to vyrovnáva." (s.74).
Túto útlu knižku som si odložil pred niekoľkými rokmi, keď som s kamarátom pracoval isté obdobie v knižnici na Východnom Slovensku. Uplynulo niekoľko rokov a konečne som sa k nej dostal.
Aby ste ju dokázali vnímať ako historické svedectvo, je potrebné sa odosobniť od autorovho silného komunistického presvedčenia, ktoré je prítomné v podstate v celej knihe.
Július Fučík bol zapálený vlastenec, ľavičiar, ktorý bojoval v období Protektorátu proti nacizmu. Reportáž spod šibenice je denníkovým záznamom písaným z Pankráckej väznice, ktorý vypovedá o tvrdých výsluchoch a krutom pobyte vo väzbe (treba povedať, že praktikami nemeckých vyšetrovateľov sa neskôr inšpirovali aj sovietski vyšetrovatelia). Obeťami nacistického režimu sa stali o.i. aj spisovateľ Vladislav Vančura alebo generál Eliáš. S obomi sa Fučík stretol osobne. Je obdivuhodné, čo všetko dokázal Fučík vydržať. Napriek neľudským podmienkam nikoho z odboja nezradil.
- Prvý úder obuškom. Druhý. Tretí. Mám ich rátať? Túto štatistiku, chlapče, už nikdy nikde neudáš.
- Meno? Vrav! Adresa? Vrav! S kým si sa stýkal? Vrav! Byty? Vrav! Vrav! Vrav!
Lebo ťa utlčieme!
Koľko úderov asi vydrží zdravý človek?
Rádio húka polnoc. Kaviarne sa zatvárajú, poslední hostia sa vracajú domov, milenci prešľapujú pred bránami a nemôžu sa rozlúčiť. Dlhý, chudý komisár vstupuje do miestnosti s veselým úsmevom..." (s.15).
Július Fučík pracoval ako novinár (z textov jeho zápiskov je to jasne cítiť), prekladateľ, literárny a divadelný kritik. V západnej časti Moskvy po ňom pomenovali jednu z ulíc.
Komunisti spravili z Fučíka kultovú osobnosť, viedli sa o ňom mnohé diskusie, napísalo sa o ňom viacero kníh, veľmi aktívna bola v propagovaní manželovho mena aj jeho žena Gusta. Meno Július Fučík sa stalo po vojne symbolom mnohých socialistických krajín v boji za svetlé zajtrajšky. Boli by sme k Fučíkovi nespravodliví, keby sme mu dávali za vinu to, čo sa s jeho menom dialo po vojne. Jeho viera v komunizmus a národné cítenie boli úprimné. Reportáž spod šibenice je aj po rokoch stále silná výpoveď. Navyše Fučík nehádzal všetkých Nemcov do jedného vreca, aj medzi dozorcami videl niekoľko svetlých výnimiek. Okrem toho svoje dielo nepísal v zlosti, nebolo pre neho nástrojom pomsty. Aj medzi českými odborármi sa našli zradcovia, čo Fučík niesol dosť ťažko.
8. septembra 1943 bol napokon popravený.
Najväčším prínosom zápiskov je historické svedectvo doby, opis drsných výsluchov, atmosféra panujúca vo väzbe, pohľad človeka, ktorý zažil kruté časy na vlastnej koži.
Aj po rokoch sa kniha číta stále veľmi dobre a to napriek tomu, že v nej nájdeme viacero zastaralých slov a oslavné ódy na komunistickú stranu. Bolo to však súčasťou vtedajšej doby. Z českého originálu knihu preložil Ľudo Ondrejov a zodpovedným redaktorom bol Ján Smrek. Takže tak trochu aj historická vzácnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára