Je piatok večer, jediný deň v týždni, kedy sa cítim naozaj šťastný. Pouličné lampy kreslia do vlhkého chodníka siluety mojej nesúmernej postavy. Ľudia sa presúvajú tam a späť, občas sa niekto nahlas zasmeje, občas počuť štekot psov. Bledomodré písmená nad vchodom občas nečakane prebliknú. Vyberiem si ruky z kabátu a opatrne schádzam dolu schodmi po podzemia. Rozhliadnem sa po slabo osvetlenej miestnosti a mierim k svojmu stolu. Ostatní už na mňa čakajú. Keď ma zbadajú prichádzať, ako na povel vstanú. V tom okamihu privriem oči a niekoľko sekúnd sa nechávam unášať nadšeným aplauzom. Potom si mlčky sadnem a podávame si ruky. Potiahnem si nohavice nad kolenami a pohodlne sa rozvalím na širokom gauči. Niekto si nahlas odkašle. Oči mojich spoločníkov sledujú ako vyberám z koženej tašky svojej najnovšie básne. Ruku zovriem v päsť a nahlas si niekoľkokrát do nej odkašlem, aby som naladil svoj rozochvený hlas. V diaľke sa ozve buchnutie hrnčeka o podšálku.
"Pre vás, majstre" zašepká čašník, keď predomňa položí pohár bieleho vína. Mlčky sa na neho usmejem a sklopím zrak hlboko k zemi. Cítim, že tréma podnikla svoj prvý zákerný útok. Naraz vyprázdnim takmer polovicu pohára. Položím pred seba svoju prvú báseň, ktorej som dal pracovný názov REVOLÚČNÁ. Naposledy sa nadýchnem a potom konečne začnem:
Zbúrame námestia
sochy a busty
najslávnejších básnikov
odpľujeme si
nad hrobmi
zabudnutých rečníkov.
Vylejeme
potoky, jazerá
rieky aj moria
predáme dušu diablovi
len čo nás zvolia.
Vypijeme všetok alkohol
sveta schúlime sa do rohu.
Sme dospelí
aj keď v nás naveky drieme
to neposlušné
revolučné dieťa.
Po doznení posledných slov sa niekoľko sekúnd šíril miestnosťou dôstojný aplauz.
"Óda na zabudnutú lásku" zašepkám názov ďalšej básne a nahlas si odkašlem.
Videl som odraz tvojej tváre
v špinavej lesklej kaluži
bolo to dnes, včera, predvčerom?
Pamäť mi už neslúži.
Unavené nohy
si podopieram striebornou
palicou z bambusu
je to vrchol stareckého nevkusu.
Smutné holuby
šepkajú slabiky tvojho mena
viem čo si
a zároveň čo nikdy
nebudeš
moja žena
Miestnosť sa ponorila do ticha. Symbolický potlesk prerušilo buchnutie hrnčeka o podšálku. Nemám rád, keď sa publikum utápa v smútku a hojdá sa na vlne tiesnivej atmosféry. Dopijem preto zvyšok vína a trochu silene sa usmejem, nech potrhám tie ťažké mračná, čo sa usadili pri našom stole.
Dvíhajme čaše priatelia,
dvíhajme sklonené hlavy
veď gilotína nás už zdraví.
Salutujme šibeniciam
podajme ruku katovi
žime naplno
povedzme smrti do očí
že nasávať v jej spoločnosti
už nás viacej nebaví.
rýchlo -pomaly rýchlo - pomaly
po-ma-ly
Moja oduševnená recitácia sa v závere básne menila na sotva počuteľný šepot. Chcel som si ten okamih vychutnať naplno. Keď som opäť otvoril oči, celý stôl ako na povel vstal a nadšene aplaudoval mojej najnovšej tvorbe.
"Majstre, mohol by som poprosiť?" Vedľa prázdneho pohára mi pristál maličký zošit v tvrdých doskách. Skromne som ho podpísal a pridal aj drobné venovanie. Len čo som odtiahol ruku, už tam pristál aj ďalší. A tak som podpisoval a podpisoval...
"Chceli by sme vás požiadať ešte o jednu na záver" trochu nesmelo ma oslovil jeden z mojich spoločníkov.
"No tak neviem..." skromne som si odkašľal, "myslím, že dnes už toho bolo..." nestačil som dopovedať, lebo predomnou pristál ďalší pohár vína.
"To je na nás, majstre" pozrel mi do očí čašník a nenápadne sa vzdialil.
"Tak teda naposledy" vyhlásil som na záver a chvíľu som sa prehrabával v papieroch. "Napríklad túto" povedal som nerozhodným hlasom a zhlboka som sa nadýchol. Aby dnešný večer neskončil tak pochmúrne, ukončíme ho básňou Komikova tragédia."
Niekto pri bare buchol hrnčekom o podšálku. Potom som konečne spustil. Hviezdy si dávajú vždy načas.
Nikto viac sa nezasmial
padla opona
nohavičky do lona
piskot publika,
ktorý sa ho netýka.
Je kráľom všetkých komikov
opojný smútok,
na ktorý si nezvykol...
Keď som otvoril oči, zakrútila sa mi hlava. Namiesto očakávaného aplauzu som dostal poriadnu facku. Jej autor ma držal pod krkom.
"Kto má celý večer počúvať tie tvoje hovadiny? Vieš čo si? Obyčajný šmejd. Si nula. Tvoja tvorba a prednes sú úplne rovnaké. Sú nanič. Ty si nanič. Tvoji kamoši sú nanič. Ste skupinka kreténov. Klub hanby."
Dlhú chvíľu všetci mlčali. Potom ma ten mladý nahnevaný chalan konečne pustil. Vrátil sa na svoje miesto, zbalil si notebook do tašky, zaplatil za kapučíno, obliekol si tenkú prechodnú bundu a zmizol.
"Majstre, ja...myslím, že..." snažil sa zachrániť situáciu jeden z mojich spoločníkov, no bolo to márne.
"Myslím, že je najvyšší čas odísť" zašepkal som a mlčky som hádzal papiere späť do svojej koženej tašky. Mal som zovreté hrdlo a prehĺtal som, aby som sa nerozplakal ako trápny tínedžer, ktorého odmietne dievča, čo už roky beznádejne miluje. Večer, na ktorý som sa celý týždeň tak veľmi tešil, skončil katastrofou. Zajtra ráno vstanem a nastane ďalší mizerný deň v mojom mizernom živote.
Začne realita.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára