Keď som opäť nabral vedomie, obklopovali ma muži v bielych plášťoch. Z diaľky som vnímal ich nervózne hlasy, ktoré si skákali do reči.
-Čo vám to toľko trvá?-
-Robíme čo sa dá.-
-Dušovali ste sa, že do mesiaca ho zlomíte. Zajtra to bude pol roka.
-Zvýšili sme mu dávky na maximum. Ďalej ísť nemôžeme.-
-Stále sa stretávajú v tej zapadnutej kaviarni?-
-Do piatku to ukončíme. Či už tak alebo tak.-
-No len aby. Nezabudnite. Do piatku.-
Hlasy konečne zmĺkli. Bolestivo som si povzdychol. Do žily mi napustili ďalšie svinstvo. Svetielka, kolotoč, črepiny, vidiny, hobliny, kraviny...
Stojí pred kaviarňou. Je zatvorená. Ustúpi pár krokov dozadu. Naposledy sa rozbehne. Zatne zuby a...
Básnik, Tajný, Millwall, Sukničkár a ten štvrtý. A potom on.
Každý si predstavuje nebo tak trochu inak. Ja si ho predstavujem ako jednu obrovskú knižnicu s miliónmi zväzkov, ktoré si budem môcť kedykoľvek požičať. To je jediné miesto, na ktorom si viem predstaviť večný život.
Snívanie je to, čo vám nikto nikdy nevezme. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás núti vytvárať si svoj vlastný svet. Skutočnosť, v ktorej žijeme, väčšinou nestojí za nič. Čo s tým?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára