Na prvý pohľad mi bolo jasné, že ten klaun by pôsobil ako paródia na chuligána aj v takej Paštine - Závade, nieto ešte v kolíske futbalu chuligánstva. Tam by neprežil ani na tribúne vyhradenej pre rodiny s deťmi. V každom prípade spôsob akým dokázal opísať udalosti, ktoré väčšinu mužov a chalanov istým spôsobom fascinujú a tajne o nich snívajú, hoci v skutočnosti by sa tam netúžil ocitnúť asi nikto z nás, bol pôsobivý. Ten chalan však cestoval na každý zápas. Doma aj vonku. Čo na tom, že len vo svojej fantázii? Očividne bol šťastný a to bolo pre neho (a pravdepodobne aj pre jeho spoločníkov) to najdôležitejšie.
Konečne som tomu všetkému začínal rozumieť. Popíjal som vychladené kapučíno a spokojne som sa pri tom usmieval. Ostávalo mi len jediné. Prísť na to, kto naozaj som...
"Hej, mladý, ideš s nami?" oslovil ma Tajný, keď ukončili stretnutie a začali si obliekať zimné veci, čo mali rozvešané všade okolo seba.
Mlčky som hodil plecami a položil som bankovky na stôl. "Nechaj tak, dne je to na mňa" vrátil mi peniaze Millwall a nasadil si na hlavu pletenú čiapku. Vykročili sme do tmy. Dlhú chvíľu sme všetci bez slova kráčali vo svetle pouličných lámp. Odrazu sme začuli za sebou kroky, ktoré sa neustále približovali našim smerom. Klop, bum, klop, bum, klop... Už na prvý pohľad to boli ksichty, čo sa vracali z nejakej párty, na ktorej riadne nakúpili.
"Hej, nula, daj mi cigu" sotil do Millwalla jeden z tých kreténov.
"Ale ja...nefajčím" sklopil Millwall svoje vystrašené oči a teatrálne behal po vonkajších aj po vnútorných vreckách roztrasenými prstami, ako že hľadá škatuľku.
"Vážne? No to sa ešte uvidí" zarehotal sa ksicht a pred všetkými si stiahol zips na roztrhaných džínsoch.
"Zavri klietku, lebo ti z nej uletí kolibrík" zamrmlal som a to bol jasný signál pre ostatných ksichtov, aby nás rozsekali na kusy. Podali si nás ako sa patrí. Bol som asi jediný, kto sa snažil aspoň o akú - takú ofenzívu. Napokon som si rovnako ako ostatní členovia klubu ľahol na betón, schúlil sa do klbka, kolená som si dal čo najbližšie k sebe, aby som si chránil intímne partie a zároveň si päsťami vykrýval tvár. Neviem ako dlho to celé trvalo, pravdepodobne len pár desiatok sekúnd, možno päť minút, no nám to pripadalo ako celý jeden deň. Keď sa konečne vyparili, pomaličky sme sa pozviechali zo zeme a oprášili sme si špinavé a zakrvavené oblečenie. Sledoval som zachmúrené a zahanbené tváre svojich spoločníkov. Pousmial som sa. Ostatní nad mojou reakciou nechápavo krútili hlavami. Zdvihol som najbližšie pohodený kameň čo mi ležal pri nohách a hodil som ho smerom do tmy, v ktorej ešte pred chvíľou postávali naši protivníci.
"Smrť Millwallúúúúú" zareval som a vrchol som do noci ďalší kameň. To bol signál pre mojich spoločníkov, ktorým sa konečne roztiahli tie zachmúrené tváre do radostného úsmevu.
"Ťahajtéééé. Fuck youuuuu" nieslo sa nocou a keď sme minuli celú "muníciu", radostne sme skákali a začali sme sa objímať. Ako nejakí zhúlení blázni.
Zahnali sme ich. Ulice boli naše. Čo na tom, že len v našich predstavách?
Nie je dôležité kto si, ale kto naozaj si. Kto si vo svojom vnútri. Za koho sa považuješ ty sám.
Konečne prestalo pršať.Viac sme v tej chvíli nepotrebovali.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára