"Nejaký čas sme mali povolené nacvičovať v Pionierskom paláci, ktorý sme nazývali Pinkáč (oficiálne Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, dnes Prezidentský palác), a to pod podmienkou, že budeme v nedeľu doobeda v divadle Nová scéna hrať scénickú hudbu k detským predstaveniam. Bolo to strašne otravné. Tak veľmi, že sme pri tých predstaveniach začali robiť schválnosti. Hrali sme fortissimo tam, kde sme mali buď nehrať vôbec, alebo hrať pianissimo. Začali sme robiť to, čo Debnár v kapucínskom kostole. Úryvky z Beatles v najneočakávanejšej chvíli, napríklad, keď išiel Janka práve zožrať drak a detičky aj ich mamičky mali nervy na prasknutie. Ktorý drak by sa nezačal rehotať, keď v takej dramatickej chvíli začuje Help I need somebody, help me, pease, please help me." (s.196).
Pokiaľ máte radi spomienkové knihy v štýle Juraja Šeba alebo Borisa Filana, prípadne vás chytila Baričákova kniha Vždy pripravený!, potom si nepochybne nájdete to svoje aj v debutovom románe Rudolfa Hrčku, v ktorom hrá hlavnú úlohu mesto Bratislava.
Rudolf Hrčka je ročník 1950. Jeho otec bol robotník, zatiaľ čo mama pracovala ako žena v domácnosti. Mal ešte dve sestry- staršiu Aničku (po bratislavsky Anyčku) a mladšiu Martušku (zomrela ako veľmi mladá). Rudo bol už ako malý chlapec veľmi činorodý. Išlo mu kreslenie, matematika, čítal ešte skôr ako nastúpil do prvej triedy, chodil na husle, no napokon podľahol gitare, a na konci základnej školy sa stal členom jednej bigbítovej kapely, čo sa samozrejme nezaobišlo bez problémov. Dlhšie vlasy, anglické výrazy, hlasná hudba...Chlapci potrebovali mať v detstve pocit, že patria do nejakej partie. Ani Rudo Hrčka sa nevyhol pouličným bitkám, ktoré so sebou prinášali modriny, rozbité nosy, krvavé hlavy a hlavne ten fantastický pocit, keď jedna partia namláti tej druhej. Rudo Hrčka sa vďaka manuálnej práci ocitol na dlhšie obdobie vo Vysokých Tatrách, ktoré v roku 1970 organizovali Majstrovstvá sveta v zimných športoch. Hrčkova rebelská povaha sa len ťažko vyrovnávala so vstupom ruských vojsk na územie Československa v roku 1968. Práve tieto pasáže spolu s pobytom pri mori v bývalej Juhoslávii, so zaujímavým dievčaťom menom Ingeborg, patria podľa môjho názoru k najlepším častiam románu. Rudo Hrčka pokladá za veľké šťastie, že mal v mladosti možnosť pracovať a stretávať sa s jednoduchými ľuďmi, ktorí ho podľa jeho názoru obohatili rovnako, alebo možno ešte viacej, ako klasickí intelektuáli. Sám Hrčka sa zhodou viacerých zaujímavých okolností (doplnenými o rozhovor s otcom) rozhodol napokon pre lekársku kariéru, hoci rovnako ho v čase výberu povolania bavila aj matematika a architektúra. Ale človek mieni...
Aby som veľa nerozprával (nepísal), dovolím si odcitovať niektoré pasáže z románu, ktoré sa mi zdali nejakým spôsobom buď zaujímavé, vtipné, inteligentné alebo niečim výnimočné:
"O niekoľko dní prišla za mnou Gitka opäť a chcela, aby som jej nakreslil niečo do pamätníka. Určite si spomínate na tie albumčeky, ktoré mali na prvej strane text: Môj pamätník v úcte maj, listy z neho netrhaj. Kto z neho list vytrhne, nech mu ruka odpadne. Taký pamätník, to bol vlastne starý otec Facebooku. Mali sme v ňom niečo o sebe a výtvory kamarátov. " (s.96).
"Prvý raz v mojom živote sme niekam išli celá rodina spolu. Ale nie pešo ani autobusom. Autom. Tatraplánom.
Tatraplán bol v tých časoch ako teraz BMW najvyššej kvality. Možno aj trochu viac, lebo BMW má dnes u nás už kdekto." (s.100).
"Je fajront. Ser na to. Robota neni kokot. Postojí." (s.166).
"Chorvátčina v Slobodanovom podaní bola celkom zrozumiteľná. Povedal asi tri slová za hodinu." (s.238).
Rudolf Hrčka prežil podľa všetkého veľmi pestrí a zaujímavý život. Alebo možno ešte stále prežíva. Občas príbehy nemajú úplne plynulé tempo, z textu je cítiť, že autor nie je profesionálny spisovateľ. Navyše, kým niektoré kapitoly sú naozaj pútavé, iné miestami nudia. Práve kvalitatívna nevyrovnanosť jednotlivých kapitol a nie celkom vypísaný autorov štýl, sú najväčšou slabinou tohto, inak vcelku kvalitného spomienkového románu. Naopak, pozitívom knihy je dobové zobrazenie hlavného mesta (kultúrna, politická a spoločenská situácia 50 tych a 60 tych rokov 20. storočia) doplnená o pomerne bohatý obrazový archív.
Takže taký dobrý stred s viacerými pozitívami, ale aj nejakými tými negatívami. Autor nevylúčil ďalšie pokračovanie, čo by som osobne uvítal.
Dobrá kniha, hlavne pre pamätníkov tých čias a možno aj mládež zaujme.
OdpovedaťOdstrániť