"Ahoj. Jsem tady. Jsem Mark Vonnegut se vším, co k tomu patří. Támhle je Simon, a támhle Sy, a támhle André, a támhle Sankara. Všichni jsme studovali ve Swarthmoru. Jsme ve Vancouveru, v Britské Kolumbii, v Kanadě. Pamatuji si spoustu věcí. Dokážu o věcech přemýšlet. Rozumím tomu, co lidé říkají, a oni rozumějí tomu, co říkám já.
Nikdy to netrvá moc dlouho. Trvá to čím dál kratší dobu. Pořád odcházím. Čím dál huř se mi vrací. Přestávám být Markem Vonnegutem. Simon přestává být Simonem, a tak dál. Přestávám být schopen pamatovat si věci, přemýšlet o věcech nebo rozumět tomu, co lidi říkají. Už to není Vancouver, Britská Kolumbie, Kanada. Smetlo mě to. Pořád se ještě vracím, ale je to čím dál obtížnější." (s.143).
Mark Vonnegut je synom slávneho spisovateľa Kurta Vonneguta. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď vrcholila slávna éra hippies, sa Mark, znudený akademickým spôsobom života, vybral spoločne s ďalšími kamošmi a priateľkou Virginiou do lesov kanadskej Britskej Kolumbie, aby si na malom pozemku založili vlastnú komunitu. Podarí sa im vybudovať malú, no sebestačnú farmu a úspešne prežijú prvú zimu. Čo sa spočiatku javí ako život v rajskej záhrade, sa časom začína rúcať. Môže za to Markovo čudné správanie. Pletú sa mu slová, ľuďom potriasa ruku o niečo dlhšie ako sa patrí, prestáva artikulovať, nedokáže vykonávať ani tie najjednoduchšie manuálne úkony. Sprevádzajú ho záchvaty plaču, nedokáže ukojiť svoje sexuálne pudy, nevie sa vyrovnať so slávou svojho otca, má pocit, že za vyhrotenú politickú a spoločenskú situáciu v krajine môže on. V ruku 1971 prevezú Marka do hollywoodskej psychiatrickej liečebne, kde mu diagnostikujú ťažkú schizofréniu. Mark je nútený vzdať sa života v komunite a podrobiť sa dlhému a náročnému liečebnému procesu. Odchodom Marka Vonneguta sa komunita postupne rozpadá a z veľkého sna ostávajú len matné spomienky.
Spomínate si ešte na to, aké to mali vlasáči v úzkych tuzexových džínsoch v našej krajine v časoch totality s policajtmi ťažké? Nerobme si ilúzie o Spojených štátoch, tí sa s hipíkmi rovnako nepárali: "Moje dlouhé vlasy, vousy, starý otlučený volgswagen a neklidný duch téhle doby, to všechno k nám přtahovalo poldy jako magnet. Ať jsem jel kamkoliv, v jednom kuse mě zastavovali, vyslýchali a obvykle došlo i na osobní prohlídku. Většinou jsem byl čistej. Pomalu mě tahle hra začínala bavit." (s.21).
Na druhej strane úrad práce ponúkol Markovi prácu v bostonskej polícii: "Měl jsem fakt zaujímavou práci. Kolik vousatých bakalářu náboženství s vlasy do puli zad a zároveň pacifistických náčelníku policie znáte? Velel jsem dvacetičlennému oddílu státní policie, který zaišťoval bezpečnost Bostonské státní nemocnice." (s.27). Toto by v časoch hlbokého socializmu v Československu asi neprešlo. Jedine ak donášanie na kamarátov tajným.
Vonnegutov Expres do raja nie je jednoduchým čítaním a musíte mať naň tú správnu náladu. Spočiatku sa dá hovoriť o akom - takom príbehu, postupne sa však autor zameral predovšetkým na svoj vnútorný neľahký boj s duševnou chorobou. Postupná premena intelektuála na zlomeného človeka je zobrazená majstrovsky. Niet sa čomu čudovať, keďže Mark si celý príbeh odžil na vlastnej koži. Výsledkom je silný čitateľský zážitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára