"Život je jinde, napsali studenti na zeď Sorbony. Ano, to on dobře ví, vždyť proto odjíždí z Londýna do Irska, kde se bouří lid. Jmenuje se Percy Shelley, je mu dvacet let, je básník a má s sebou stovky letáku a proklamací jako prukaz, na nejž ho vpustí do skutešného života.
Protože skutečný život je jinde. Studenti vytrhávají dlažební kostky, převracejí auta, dělají barikády, jejich vstup do světa je krásný a hlučný, osvícený plameny a oslavený výbuchy slzotvorných bomb. Oč težší to měl Rimbaud, který snil o barikádách pařížské Komuny a nikdy se k nim z Charverville nedostal. Zato roku 1968 tisíce Rimbaudu má svoje vlastní barikády, stojíce za nimi odmítají uzavírat s dosavadními majiteli světa jakýkoli kompromis. Emancipace člověka bude buď úplná, nebo nebude." (s.205).
"Přemýšlela- li básnikova matka o tom, kde byl básník počat, připadaly v úvahu jen tři možnosti: buď na lavičce ve večerním parku, buď jednou odpoledne v bytě kolegy básníkova otce, anebo odpoledne v romantické krajině kousek za Prahou.
Když si položil podobnou otázku básníkuv otec, docházel k závěru, že básnik byl počat v bytě jeho kamaráda, neboť toho dne měl samou smulu." (s.11).
Už z týchto slov je jasné, že pokiaľ išlo o básnikovho otca, narodil sa ako nechcené dieťa. Naopak, matka sa snažila chlapca zahrnúť všetkou svojou láskou. Chlapca pomenovala Jaromil. Matka pochádzala z bohatej rodiny a preto pre ňu nebol až taký problém vychovávať chlapca, s pomocou svojich príbuzných, aj sama. Ako chlapec rástol, jej láska sa postupne menila na nezdravý ochranársko- manipulatívny cit. Jej syn jej nedokázal vzdorovať, preto si počas dospievania vytvoril akéhosi imaginárneho dvojníka, ktorého pomenoval Xavier. Na rozdiel od básnika, Xavierovi nechýbalo sebavedomie, dokázal ľuďom vzdorovať a obhajovať svoje ideály.
Chlapec od malička rád kreslil. Mama ho zoznámila s jedným maliarom (ktorý bol istý čas jej milencom) a ten sa snažil v chlapcovi prebudiť talent. Jeho matka bola znepokojená, lebo syn maľoval všetkým postavám na výkresoch namiesto ľudských hláv, psie. Ako čas plynul, chlapec zistil, že väčší talent ako na kreslenie, má na skladanie básní. Rád sa pohrával so slovami a išlo mu to viac ako dobre.
Po roku 1948 šli komunisti po krku úspešným podnikateľom a básnikova rodina prišla o svoju krásnu vilku, do ktorej sa nasťahovali "uvedomelejší" obyvatelia Prahy. Napriek tomu básnik ostal verný svojim komunistickým ideálom, pre ktoré sa dostal do sporu so svojim strýkom a zároveň nedávnym majiteľom vily. Tesne po maturite sa Jaromil zoznámi s dievčaťom, ktoré prezýva jednoducho ryšavka. Ryšavka pracuje ako predavačka a pokiaľ ide o vzhľad, zaradili by sme ju skôr medzi tie menej pôvabné ženy. Ryšavka sa stane pre Jaromila prostriedkom ako vzdorovať matke. Mieša sa v ňom pocit lásky a nenávisti. Na dievčinu žiarli, hoci nemá na to najmenší dôvod. Správa sa k nej dominantne, zatiaľ čo ona sa v jeho spoločnosti mení na submisívnu školáčku. To, čo si nedovolí k matke, to si vynahrádza na ryšavke. Svoju manipulatívnu lásku tlačí až do krajnosti. Keď sa mu ryšavka so slzami v očiach ospravedlňuje, že na stretnutie s ním meškala preto, lebo sa bola rozlúčiť so svojim bratom, ktorý sa rozhodol tajne emigrovať do zahraničia, Jaromil jej dá na výber: buď udá brata ona, alebo zájde na políciu sám. Ryšavka je zúfalá. Básnik však trvá na svojom. Pokiaľ ho miluje, musí o bratovom úteku upovedomiť políciu. Keď zbadá v jej očiach nerozhodnosť, koná na vlastnú päsť.
Jaromil je po svojom čine sám zo seba zhrozený. Na ryšavku sa okamžite zavesia tajní a on ju už nikdy neuvidí. Na jednom z večierkov, ktorého väčšinovú spoločnosť tvoria protirežimovo zameraní mladí intelektuáli, sa Jaromil nechá vyprovokovať a utrpí veľkú hanbu. Prechádza sa zimnými pražskými ulicami a čoraz intenzívnejšie premýšľa o dobrovoľnom odchode z tohto sveta...
" - Nemužeme -li změnit svět, změňme aspoň svuj vlasní život a žijme ho svobodně, říkal. -" (s.56).
Takmer každý z románov Milana Kunderu sa nejakým spôsobom dotýka politických udalostí, ktoré sa odohrali medzi rokmi 1948 - 1969. Nie je sa čomu čudovať, keďže práve toto obdobie významne ovplyvnilo jeho súkromný život, ktorý vyvrcholil emigráciou do Francúzska. Pri čítaní Kunderových diel mám pocit, že sú napísané veľmi jednoducho, akoby sa pri ich tvorbe viacej hral ako pracoval. Samozrejme, že to tak nie je. Kundera je známy svojim perfekcionizmom či už pri písaní, alebo pri prekladoch svojich kníh do češtiny. Jeho romány pôsobia ako filmové scenáre, obrazy, ktoré vytvoril vo svojich dielach sa nám, čitateľom, akoby odohrávali priamo pred očami. Nepoznám mužského autora, ktorý by dokázal tak realisticky vytvoriť vnútorný svet žien. Jeho umelecká erotika je pre čitateľa veľmi príťažlivá. Kundera je jedinečný spisovateľ, ktorý si na jednej strane chráni svoje súkromie, no na strane druhej životy svojich literárnych postáv odhaľuje až na kožu a neraz ide aj hlboko pod ňu.
"Avšak těch pár básní utopených na stránkách deníku upoutalo pozornost sotva na pár minut a učinilo z Jaromila pro kolegy, kteří měli před sebou politickou či diplomatickou kariéru, spíš bytost nezajímavě podivnou než podivně zajímavou." (s.246).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára