"Jedna ľudová rozprávka v Mauretánii hovorí o mužovi, ktorý mal obrovský strach z kohútov a vždy keď nejakého stretol, takmer zošalel.
- Prečo sa tak strašne bojíte kohútov? - spýtal sa ho psychiater.
- Každý kohút si myslí, že som zrno. -
- Veď vy nie ste zrno. Ste obrovský muž. Nikto si vás nemôže pomýliť s maličkým zrnkom, - upokojoval ho lekár.
- Pán doktor, ja to viem, ale ten kohút nie. Vašou povinnosťou je ísť za ním a presvedčiť ho, že nie som zrno. -
Mužovi nikdy nepomohli, keďže hovoriť s kohútmi sa nedá. Koniec príbehu.
Roky som sa snažil presvedčiť americkú vládu, že nie som zrno." (s.91).
Muhammad Walas Saláhí, rodák z Mauretánie, si vyskúšal Kafkov Proces a Orwellov 1984 na vlastne koži. Bezprostredne po útokoch na obchodné svetové centrum v roku 2001 začala americká vláda vo veľkom poľovať na všetkých, čo boli len trochu podozriví, či už priamo z útoku alebo minimálne z prípravy teroristického činu, ktorý otriasol v tom čase celým svetom. Popri skutočných zločincoch však skončili v obrovskej sieti aj ľudia, ktorých jediným prehreškom bolo, že vyznávali vieru Alaha a študovali alebo pracovali v Európe, prípadne v Spojených štátoch. A práve niekde tu sa ocitol aj Muhammad, ktorý si prešiel nielen peklom guantánmskej väznice, ale aj iných zariadení, ktoré boli špeciálne zriadené pre najhorších teroristických zločinov.
Muhammad vyštudoval vďaka štipendiu na univerzite v Nemecku a niekoľko rokov pracoval ako elektrotechnik. Potom pôsobil nejaké obdobie aj v Kanade. Do Mauretánie sa vrátil v roku 2000. Spojené štáty v spolupráci s vládou Mauretánie zabezpečili prevoz (alebo skôr únos) podozrivého do Jordánska, kde bol podrobený tvrdým výsluchom. Ďalej nasledoval prevoz na leteckú základňu Bagram v Afganistane a v roku 2002 Guantánamo Bay na Kube. Tam nasledovali najťažšie vypočúvania, ktorých súčasťou bolo fyzické, psychické a sexuálne týranie a ponižovanie. V niektoré dni sa na Mohammadovi vystriedali počas dvadsaťštyri hodinových výsluchoch aj štyria vyšetrovatelia, ktorí mu kládli tie isté otázky, na ktoré už odpovedal aspoň tisíc krát. Mohammed nepopiera, že bol v minulosti dva roky členom organizácie Al Káida, no bolo to ešte v čase, keď túto skupinu podporovali aj Spojené štáty. Takisto sa v minulosti poznal s niektorými ľuďmi, ktorí boli podozriví z teroristickej činnosti, no samotný Mohammad bol radový občan, ktorý chodil každé ráno do práce, v ktorej si odkrútil tých svojich pár hodín a potom nasledoval odchod domov. Bohužiaľ pre neho sa ocitol v nesprávnej dobe, v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste. A to spustilo celý ten bláznivý kolotoč.
Je pochopiteľné, že útok na obchodné svetové centrum americkú vládu vydesil a potrebovali dať nielen svojim občanom, ale celému svetu najavo, že nič podobné už nikdy nedopustia a začali preto veľký lov na moslimov, ktorí si vyžiadal aj mnoho nevinných obetí. Tento boj pokračuje naďalej a nikto nevie či a kedy skončí. Muhammad nepíše svoj denník v zlosti, vnútorne už dávno všetkým odpustil, chce sa len vrátiť späť k pokojnému životu a na všetko ostatné čo najskôr zabudnúť.
"Tí, čo sa vedia vzdať základnej slobody, aby získali trochu dočasnej bezpečnosti, nezaslúžia si ani slobodu, ani bezpečnosť." (s.69). Benjamin Franklin.
Denník z Guantánama sa v mnohom podobá Kafkovsko - Orwellovskému ťažko uveriteľnému svetu. Keby nebol Mohammad hlboko veriaci človek, pravdepodobne by celý ten proces neprežil. Je len dobré, že takého svedectvá vychádzajú (aj keď s odstupom rokov) na povrch. Je potrebné vedieť, že sa dialo (dúfajme, že v minulom čase) aj niečo takéto, aby ľudia nežili v ilúzii, že Američania, ktorí sa hrdo hlásia k najväčším demokratom sveta, sú tí dobrí, čo spasia svet, a moslimovia sú bubáci, ktorých sa treba báť a keď je to len trochu možné, radšej sa im vyhnúť veľkým oblúkom.
Z pohľadu čitateľa sa denník číta trochu zložito, keďže takmer na každej strane je nejaká pasáž z dôvodu cenzúry potiahnutá čiernou páskou, čo narúša plynulosť čítania. Výsluchy z pohľadu väzňa sú naozaj drsným zážitkom, na druhej strane, časom sa už opakujú a strácajú na dramatickosti. Tým samozrejme nechcem zľahčovať, čo dotyčný muž prežil. Vysvetlivky pod čiarou si vyžadujú pomerne veľkú dávku trpezlivosti a predpokladám, že väčšina z vás ich bude pravdepodobne preskakovať.
Takže aby som to zhrnul, denník má predovšetkým význam dôležitého svedectva, ktoré je dobré poznať a šíriť ho, nech o ňom vie čo najviac ľudí. Knihu však môžete čítať aj ako klasický príbeh väzňa, ktorý túži dostať sa na slobodu. Je to na vás.
"Vy, milí čitatelia, nemôžete tú fyzickú, a už vôbec nie psychickú bolesť ľudí v takomto postavení nikdy pochopiť, nech sa už do našej situácie snažíte akokoľvek vcítiť. Keby som spravil, z čoho ma obviňovali, ešte v prvý deň by som sa priznal. No nemôžete sa len tak priznať k niečomu, čo ste neurobili. Musíte im uviesť aj detaily, a to nedokážete, ak ste nič nespáchali. Slovami - Áno, urobil som to - sa nič nekončí. Naozaj to tak nefunguje. Musíte si vymyslieť príbeh, ktorý bude dávať zmysel aj tým najväčším hlupákom. Je strašne ťažké rozpovedať nepravdivý príbeh a držať sa ho. Presne na tom som sa zasekol aj ja." (s.198).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára