"Bolo 30. júna 1942, deväť hodín večer, bolo príjemne, stmievalo sa a padajúci súmrak zahaľoval nedostatky, zjemňoval všetko obyčajné a mäkké prítmie zvýrazňovalo krásu okolia. Videl som kríky a stromy, ktoré upokojujúco kontrastovali s pustatinou a hroznou prázdnotou. čo obklopovala moje bývalé pôsobisko, a tak som v duchu pripísal Osvienčimu bod k dobru." (s.109).
Rudolf Vrba, rodák z Topoľčian, napísal silné svedectvo z najväčšieho vyhladzovacieho koncentračného tábora, v ktorom prežil takmer dva roky. Do Osvienčimu sa dostal, keď mal necelých osemnásť rokov. Silá vôľa, šťastie, túžba po živote, šikovnosť, správne známosti, vnútorné odhodlanie podať svedectvo o tábore smrti a znalosť cudzích jazykov. To boli hlavné faktory, ktoré pomohli Vrbovi prežiť peklo koncentračného tábora. Treba si uvedomiť, že autor knihy bol v čase druhej svetovej vojny mladým mužom, mal dušu rebela a navyše nemal v Osvienčime inú blízku rodinu, čiže na rozdiel od mnohých iných spoluväzňov, v podstate riskoval "iba" vlastný život. Román začína udalosťami, ktoré viedli k deportácii Rudolfa Vrbu do Osvienčimu, ďalej podrobným opisom života v tábore, pokračuje dramatickým opisom úteku Vrbu so spoluväzňom Alfrédom Wetzlerom na Slovensko a končí sa odovzdaním dôležitej správy z vyhladzovacieho tábora.
Neobyčajná odvaha a zároveň nesebeckosť oboch bývalých väzňov si zaslúži veľký obdiv. Rudolfa Vrba vyrozprával svoj dramatický príbeh dlhé roky po vojne. Spočiatku vychádzal, ako zvláštna príloha na pokračovanie, v britských novinách, až neskôr vyšiel knižne v mnohých jazykoch. O tragickom osude židov sa po druhej svetovej vojne dlho mlčalo. Toto mlčanie prelomil viac - menej až proces s vojnovým zločincom Adolfom Eichmannom. Vtedy sa už našťastie nebáli prehovoriť dovtedy mlčiaci svedkovia najväčšieho vyhladzovacieho procesu a postupne odhaľovali verejnosti šokujúce zážitky...
"Moses Sonnenschein zamrmlal: - Žiadny Boh nie je... -
Potom sa mu z hrdla ozval mocný výkrik: -Žiadny Boh nie je! A ak je, nech je prekliaty, prekliaty, prekliaty -" (s. 217).
Utiekol som z Osvienčimu je jeden z najsilnejších príbehov, aké som kedy čítal. V týchto dňoch som po ňom siahol po rokoch opäť. Musím však povedať, že v českom jazyku, v ktorom som ho čítal predtým, dokázal tento román vo mne vyvolať intenzívnejší zážitok. Netvrdím, že slovenský preklad nie je kvalitný, ale Vrbov príbeh sa mi nedostal tak hlboko pod kožu, ako sa mi to stalo v prípade češtiny. Dôležité však je, že toto dôležité svedectvo vyšlo konečne po dlhých rokoch aj v slovenskom preklade. Tento subjektívny historický dokument nie je po jazykovej stránke úplne dokonalý, ale to vôbec nie je dôležité. Autor nie je profesionálny spisovateľ, a navyše, Vrbov príbeh je natoľko neuveriteľný, že hravo zakryje tých pár zanedbateľných nedostatkov.
Súčasťou románu je napríklad správa, ktorú priniesli na Slovensko Rudolf Vrba spoločne s Alfrédom Wetzlerom.
"V januári 1943 dorazil po hroznej dvanásťdennej ceste v neopísateľných podmienkach transport s niekoľkými stovkami pacientov z holandských židovských ústavov pre mentálne chorých. Niektorí trpeli na ťažké duševné choroby, iní boli ľahšie postihnutí a ďalší boli normálni, len sa snažili vyhnúť deportáciám a hľadali pomoc u psychiatrov. Výsledkom bola nočná mora, na ktorú nezabudnú ani tí najcynickejší esesáci.
Navyše tento transport postretli dve nezvyčajné situácie. Po prvé, dorazil za dňa, lebo Eichmannov cestovný poriadok sa začínal zhusťovať. Po druhé, nám väzňom prvý raz dovolili byť neobmedzenú dobu v užšom kontakte s obeťami.
Esesáci mali na to pádny dôvod. Keď otvorili vagóny, naskytol sa im pohľad, aký nezniesli ani oni. Nahnali tam preto väzňov, aby vykonali jednu z najšpinavších prác, akú kedy Osvienčim zažil.
V niektorých vagónoch bola takmer polovica ľudí mŕtvych alebo zomierajúcich, toľkých mŕtvych som ešte nevidel. Mnohí už boli mŕtvi niekoľko dní, ich telá boli v rozklade a z otvorených dverí sa valil hnilobný zápach." (s.198).
Nepoznám človeka, ktorého by táto kniha nejakým spôsobom nezasiahla. Pre mňa je to stále najlepší román s tematikou koncentračných táborov. Ak chcete prežiť niečo podobné, len s iným autorom, skúste siahnuť po autobiografickom diele Tomáša Radila - Najmladší dospelý. Takisto mimoriadny čitateľský zážitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára