"Čierna hra sa skončila, veď hrať sa nedá donekonečna, keď hudba stíchne, zostane len buď- alebo.
Znova si odkašľal, prešmátral sa cez izbu, zobral mobil a zapol ho." (s.586).
Čierny rok: Vojna mafie je pokračovaním predchádzajúcich Karikových románov, ktoré mapujú situáciu v slovenskom podsvetí v deväťdesiatych rokov 20. storočia. Knihu však môžeme čítať aj samostatne.
Na čele krajiny stojí premiér Kardiš, ktorý je v podstate neobmedzeným vládcom. Jeho hnutie vo veľkom rozkráda strategicky dôležité podniky a miliónové zisky si delia Kardišovi ľudia ako detské hračky.
Veľkých hráčov na šachovnici predstavuje aj trojica mužov, ktorých poznáme už z predošlých autorových románov. Peter Štarch, jeho najlepší priateľ Ľuboš Ostrý, s ktorým prežili divoké obdobie v Bosne a vplyvný človek v regionálnej politike - Alexander Vokoš.
Premiér Kardiš prišiel do Ružomberka, lebo má záujem o tunajší textilný závod, ktorý bol svojho času najväčšou textilkou v Rakúsko -Uhorsku. Blížia sa nové parlamentné voľby a hnutie potrebuje na kampaň veľkú sumu peňazí. O textilku má záujem aj Ľuboš Ostrý, ktorý má k nej srdcový vzťah, navyše v prípade, že ju Kardiš zverí do nesprávnych rúk, jeho kamarátom, ktorí v podniku pracujú desiatky rokov, hrozí prepustenie. Lenže premiér má s textilkou úplne iné plány ako jej rozkvet.
Na východnom Slovensku sa začína dariť trojici rómskych bratov - Deziderovi, Gejzovi a Zolovi Čonkovcom. Úspešne rozširujú drogové impérium a svoje záujmy prenášajú aj na hudobnú scénu. Hľadajú mladých talentovaných raperov, ktorí sú v deväťdesiatych rokoch na Slovensku nedostatkovým tovarom. V prvom rade však plánujú v blízkej dobe natiahnuť drogové siete do východnej a strednej Európy, čo im otvorí priam bezhraničné možnosti v podnikaní.
Peter Štarch žije so svojou manželkou Evou oddelene, no pomáha jej s výchovou dospievajúcich dcér. Veď Barbora a Daniela sú koniec koncov aj jeho deti.
Ľuboš Ostrý síce býva s manželkou Beátou v jednej domácnosti, no ich manželstvo prechádza veľkou krízou. Ľuboš núti svojho syna Milana, aby za každú cenu vyštudoval právo, hoci Milana právo vôbec nezaujíma.
Pre Alexandra Vokoša predstavuje jeho syn Dominik veľké sklamanie. Všetko robil tak, aby mu jedného dňa mohol odovzdať svoje obchodné impérium. Lenže keď zistí, že Dominik je homosexuál a navyše ho láka umenie, úplne na svojho potomka zanevrie. Keď už Dominik nezvláda otcov teror, vezme si jednu tašku a uteká z domu.
"Nech si červy vysvetľujú veci, ako chcú. Veď aj jeho najskrytejšie myšlienky by považovali za výplody blázna, halucinácie, blúznenie pomätenca. Preto sa ich nikdy nedozvedia. On však pozná pravdu.
Ja som mesto." (s.651).
"Nech si červy vysvetľujú veci, ako chcú. Veď aj jeho najskrytejšie myšlienky by považovali za výplody blázna, halucinácie, blúznenie pomätenca. Preto sa ich nikdy nedozvedia. On však pozná pravdu.
Ja som mesto." (s.651).
Situácia v spoločnosti aj v podsvetí je veľmi napätá. Všetci čakajú ako dopadnú parlamentné voľby, ktoré napovedia, ktorým smerom sa bude krajina najbližšie obdobie uberať. Či bude pokračovať v načatých mafiánskych praktikách a čoraz väčšej medzinárodnej izolácii alebo sa prikloní k demokracii. A to ešte Štarch a spol netušia, že im čo nevidieť skríži cestu jeden z najvyššie postavených poľských mafiánov - Pjontek.
"Vokoš zahral svoju partiu dobre, ale to nemuselo nič znamenať. Pešiaci a dokonca aj strelci alebo jazdci na šachovnici o tom vedia svoje. Nech svoju časť odohrajú akokoľvek bezchybne, ak je hra zbabraná z vyššej úrovne, sú aj tak na ceste do záhuby." (s.363).
Jozef Karika jednoducho písať vie, takže jeho romány sa čítajú samé. Jeho postavy sú uveriteľné, atmosféra deväťdesiatych rokov pôsobí realisticky. Nechýbajú dramatické, ale aj násilné scény, ale u Kariku sme na ne zvyknutí. K prostrediu, v ktorom sa príbeh odohráva, neodmysliteľne patrí aj drsný jazykový prejav. Musím priznať, že Karika sa v rebríčku mojich obľúbených slovenských autorov posúva čoraz vyššie a začínam sa tešiť na jeho ďalšiu knihu.
"Vokoš zahral svoju partiu dobre, ale to nemuselo nič znamenať. Pešiaci a dokonca aj strelci alebo jazdci na šachovnici o tom vedia svoje. Nech svoju časť odohrajú akokoľvek bezchybne, ak je hra zbabraná z vyššej úrovne, sú aj tak na ceste do záhuby." (s.363).
Jozef Karika jednoducho písať vie, takže jeho romány sa čítajú samé. Jeho postavy sú uveriteľné, atmosféra deväťdesiatych rokov pôsobí realisticky. Nechýbajú dramatické, ale aj násilné scény, ale u Kariku sme na ne zvyknutí. K prostrediu, v ktorom sa príbeh odohráva, neodmysliteľne patrí aj drsný jazykový prejav. Musím priznať, že Karika sa v rebríčku mojich obľúbených slovenských autorov posúva čoraz vyššie a začínam sa tešiť na jeho ďalšiu knihu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára