Stretávam sa s viacerými ľuďmi. Moje skúsenosti sú také, že väčšina z nich sa dá zaradiť do dvoch skupín. Jedni sú takí, ktorí zarábajú relatívne slušne, no vykonávajú prácu, ktorá ich nenapĺňa, ale kompenzuje im to aspoň nadpriemerný zárobok. Druhá skupina je taká, ktorých práca napĺňa, robia to, čo vždy chceli, ale za relatívne nízku mzdu. Kto z nás si môže povedať, že poberá relatívne vysokú mzdu a robí pri tom vysnenú prácu?
Raz darmo, treba platiť hypotéku, účty za byt, nájomné, kupovať potraviny... Na všetko to príjemné musíme väčšinou zabudnúť. Alebo odložiť na neskôr.
Mám pocit, že onedlho nebude na Slovensku rodina, ktorej by aspoň jeden člen nepracoval v niektorej z automobiliek. To je síce pekné, ale čo bude s krajinou, keď nás nahradia stroje? Kde sa všetci tí zamestnanci rekvalifikujú? Odhliadnuc od toho, že drvivá väčšina úrodnej pôdy, na ktorej dnes stoja výrobné haly, je nadobro v háji. Jaj, zabudol som, to už nie je problém súčasnej vlády, ktorej široká rodina je zabezpečená na niekoľko generácii.
Kým sme si robili vysoké školy, väčšina bývalých spolužiakov zo stredných škôl budovala kariéru a dnes stoja na čele jedného alebo viacerých podnikov. Za peniaze, ktoré poberáme, by viacerí z nich ani nevstali z postele a keď niektorých z nich náhodne stretnem na ulici alebo si ideme len tak sadnúť na jedno, tak ma dobrácky poklepú po pleciach a smejú sa mojej výplatnej páske.
Patrím do tretej, dosť početnej skupiny. Mám relatívne slušné vzdelanie, napriek tomu robím prácu, ktorá nenapĺňa moje sny a zďaleka nie je slušne zaplatená. Ale ako vieme, treba platiť hypotéku, účty...atď. Kompenzujem si to aspoň materiálnym spôsobom. Každý mesiac si kúpim zopár kníh, občas značkové tenisky alebo tričko. Som súčasťou tejto čoraz viac robotickej spoločnosti. Všimnite si mladých. Skoro každý z nich sa hrdí tým, že chce byť originálny, jedinečný, jednoducho osobnosť. Pritom chodia oblečení a ostrihaní ako cez kopirár. Kedysi človek na prvý pohľad videl kto je pankáč, metalista, skín, nezávislák. Tento globalizovaní systém robí z ľudí jednoliate formičky.
Možno aj preto vo voľnom čase venujem relatívne veľa času čítaniu. Snívam o lepšom, spravodlivejšom svete, ktorý je len utópiou. Neberiem to tragicky. Som súčasťou systému, ktorý nezmením, no napriek všetkému niekde v hĺbke stále dúfam...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára