"Nedžmije Hodžová nejednou přímo iniciovala plán a vybrala lidi určené k přímým utokum na spisovatele Ismaila Kadereho, když dala do pohybu celý svuj politický ansábl, jenž cirkuloval mezi Albánií a diasporou, Titovci někde v Prištině. Nedžmije Hodžová utrpěla jenom jednu oficiální porážku, a to v případe Kadareho.
Tento spisovatel, který prokoukl komplikovaný kriminální mechanizmus perzekuce, dobře věděl, jaká byla role Nedžmije, přesto se nenechal oklamat jakýmkoli svody a lstivostí. Naopak, načrtl její portrét jako jedné z nejkrutějších postav historie.
Duel Ismaila Kadareho s diktaturou vyhrál spisovatel díky své literární činnosti a také proto, že byl symbolem své doby a vzhlížela k němu veškerá inteligence, obzvláště mladí intelektuálové. Kdyby došlo k jeho odstranění, diktatura by sama dala do rukou trumfy těm, kteří již ztráceli naději. Hodža proto zabrzdil píli Nedžmije a Státní bezpečnosti, neboť věděl, že s postavou Kadareho by mohl docílit obvinění sebe sama. Diktatora byla zodpovědná za tolik zločinu, že by nemohla čelit a odolat duelu, který by poprvé jistě vyvolal reakci Západu." (s.126).
Diktátori sú väčšinou tragikomické postavy dejín. Aj keď viacej tragické ako komické. V prípade moderných diktátorov ostávali ich manželky prevažne v úzadí. Výnimku tvorili azda len Rumun Nicolae Ceausescu a Albánec Enver Hodža.
Hodžova manželka Nedžmije Hodžová, rodená Džugliniová, mala na svojho manžela významný vplyv a neraz ho v krutostiach ešte predčila. Táto ambiciózna žena pochádzala z chudobných pomerov a svoju kariéru odštartovala už ako sedemnásťročná, keď sa začala významnejšie angažovať v ľavicovom hnutí. Práve politika ju spojila s jej budúcim manželom Enverom. Ich vzťah nebol založený na vášnivej láske, bol to skôr vzájomný rešpekt.
Kým komunistická strana v Albánsku prebrala v krajine moc, musela sa vysporiadať s albánskym kráľom Ahmetom Zoguom.
V roku 1946 sa stal Enver Hodža 1. tajomníkom albánskej komunistickej strany a svoju moc si udržal až do smrti, v roku 1985.
Za ten čas stihol Albánsko vyhlásiť za prvú ateistickú krajinu na svete (cirkevných predstaviteľov zavrel do pracovných táborov alebo ich nechal rovno postrieľať), prenasledoval umelcov, ktorí nabrali odvahu kritizovať štýl jeho vlády, musel riešiť susedské vzťahy s bývalou Juhosláviou na čele s Titom, zbratal sa aj pohádal so Sovietskym zväzom (po vpáde spojeneckých vojsk, v roku 1968 do Československa, inicioval výstup Albánska z Varšavskej zmluvy), orientoval sa na politiku veľkého čínskeho diktátora Maa Ce -Tunga. Nechal postaviť tisíce bunkrov po celej krajine z obavy pred vojnou s imperialistami, čo v podstate priviedlo krajinu k bankrotu.
Po celý čas stála verne po jeho boku Nedžmije Hodžová, prvá dáma Albánska. V Albánsku bola pre svoju krutú povahu medzi obyvateľmi potichu prezývaná aj Šelma.
"Nedžmije Hodžová byla celé roky vedoucí Albánskeho ženského spoločenstí, osud žen -jejich spolubojovnic -je znám, zmiňme tedy alespoň Floru Dishnicovou, Nadžiji Dumeovou anebo ženu Kadriho Hodži. Když se spočítají ženy opačného politického přesvědčení, "ženy -nepřítelkyně", jejich smýšlení bylo od počátku v rozporu s komunizmem, odkryje se obraz plný krve a lidského masa. Za 50 let bylo posláno do vězení 7367 a internováno 10 792 žen a deportováno bylo 11 536 rodin." (s.88).
"Samotná Nedžmije byla a stále je velmi duležitým prvkem v politické historii Svazu spisovatelu, opovrhovala jejich osudem a životem a dobré či špatné skutky se nezřídka vracely jako obvinění proti nim. Dokonce když hovořila o vztazích Envera a spisovateli, aby poukázala na přátelství mezi Nondou Bulkou* a Hodžou, zapoměla, že synovec Bulky, novinář ATSH (Albánské tiskové agentury). krerý uprchl ze země, byl první, který na Západě hovořil o sexuálních deviacích albánských komunistických vudcu." (s.122).
* Bulka bol počas Hodžovej vlády jeho stúpencom a prominentným albánskym autorom prozaických diel.
Ako to už v prípade diktátorov väčšinou býva, zatiaľ čo krajina sa topila v dlhoch a chudobe, Nedžmije si spoločne s manželom užívali luxus na úrovni bohatých prominentných západných párov. Enver Hodža si budoval kult osobnosti takmer po celý svoj život. Následky jeho krutej politiky pociťujú obyvatelia krajiny v podstate dodnes. Našťastie Albánsko sa už postupne dostáva z dlhoročnej izolácie a najmä vďaka napredovaniu cestovného ruchu už nie je len smutnou atrakciou hrozného režimu, ale aj čoraz atraktívnou destináciou pre dovolenkárov z celej Európy, vrátane Slovenska.
Napriek neveľkému rozsahu tohto historického dokumentu (necelých 170 strán), sa v knihe stretneme s množstvom mien. ktoré boli nejakým spôsobom prepojené s Enverom Hodžom a jeho manželkou Nedžmije. Tá mimochodom stále žije (má úctyhodných 96 rokov) a aj napriek krutým skutkom, za ktoré bola počas vlády svojho manžela spoluzodpovedná, dožíva svoj život v pokoji. Hoci kniha nesie názov Diablova žena, postava samotnej Nedžmije je len sprievodná, autor sa zaoberá najmä albánskou politikou ako celku. V prípade, že vás zaujíma ako fungoval systém v Albánsku počas vlády Envera Hodžu, odporúčam vám siahnuť po knihe Ismaila Kadareho -Spiritus. Výborná vec.
Diablova žena nie je kniha pre každého. Pri jej čítaní je potrebné obrniť sa trpezlivosťou, lebo je zahltená množstvom informácií a každú chvíľu je potrebné čítať poznámky pod čiarou. Samozrejme, pokiaľ ste znalcom Hodžovej politiky a vyznáte sa v menách, ktoré sú s jeho menom prepojené, potom máte o starosť menej. V každom prípade sa dozviete veľa zaujímavých informácii o politikovi, ktorý istým spôsobom nemal ďaleko k pánovi, ktorí dnes stojí na čele Severnej Kórey.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára