"Mnoho z onej šialenej dôkladnosti realizácie konečného riešenia -dôkladnosti, ktorá udivuje pozorovateľov ako niečo typicky nemecké, prípadne čo inak charakterizuje dokonalého byrokrata -je možné vystopovať vo zvláštnom poňatí, v Nemecku veľmi rozšírenom, že ctenie zákonov neznamená len podriadenia sa, ale aj také konanie, akoby sám človek bol zákonodarcom zákonov, ktorým sa podriaďuje. Z toho pramení presvedčenie, že splnenie povinností je možné iba konaním nad ich rámec" (s.186).
Hannah Arendtová napísala veľmi zaujímavú knihu o jednom z najväčších zločincoch v dejinách ľudstva. Jej pohľad však nie je len čierno biely. Autorka kladie provokatívne otázky aj smerom k židovskej rade: "Ako mohli Židia prostredníctvom predstavených svojich obcí spolupracovať na vlastnej likvidácii? a Prečo šli na smrť ako ovce na porážku?" (s.35).
"Prečo ste neprotestovali? Prečo ste nastúpili do vlaku? Stojí vás tam pätnásťtisíc ľudí a oproti vám stovka strážnych -prečo ste sa nevzbúrili a nenapadli ich?" (s.43).
Arendtová nespochybňuje trest smrti, na ktorý bol Eichmann odsúdený, ale spochybňuje spôsob, akým bol vedený súdny proces. Žiadni povolaní svedkovia na strane obžaloby, rýchlo vynesený záverečný rozsudok a jeho následne vykonanie. Autorka ďalej kritizuje, že hlavný strojca likvidácie Židov bol súdení aj za zločiny, za ktoré neniesol priamu zodpovednosť, poukazuje na nezákonné zavlečenie vojnového zločinca do Izraela a následné rozhodnutie súdnej rady odsúdiť Eichmanna za zločiny páchané na židovskom národe a nie za zločiny proti ľudskosti (lebo zločiny boli páchané aj na iných národoch, nielen na Židoch). Podľa Arendotovej mal Adolfa Eichmanna súdiť medzinárodný súd a nie štát Izrael.
Kniha odhaľuje viaceré zaujímavé skutočnosti a súvislosti. Predstavuje Eichmanna ako obyčajného úradníka, ktorý bol len poslušným výkonávateľom rozkazov prichádzajúcich zhora, čo ho však v žiadnom prípade nezbavuje zodpovednosti. Aj keď si široká verejnosť predstavovala tohto nečitateľného človeka ako stelesnenie diabla, v skutočnosti pôsobil ako bezbranné zviera v zajatí.
"Napriek všemožnému úsiliu obžaloby všetci videli, že tento človek nie je "monštrum" a bolo ťažké ubrániť sa podozreniu, že je to šašo. A pretože toto podozrenie mohlo osudovým spôsobom ovplyvniť celý súdny proces a s ohľadom na utrpenie, ktoré Eichmann a jemu podobní spôsobili miliónom ľudí, mohlo byť až neznesiteľné, jeho najtrápnejšie klauniády si niekto sotva všimol a takmer sa o nich nepísalo" (s.92).
Veľmi zaujímavo sú popísané kapitoly, v ktorých je vykreslené správanie jednotlivých vrchných predstaviteľov európskych štátov v súvislosti so židovskou otázkou počas 2. svetovej vojny. Za hrdinský možno v tomto prípade považovať postoj Dánov (naozaj obdivuhodné, akým spôsobom dokázal severský národ čeliť nacistom a chrániť vlastných Židov, stojí za prečítanie). Naopak, je zarážajúce ako sa ku konečnému riešeniu židovskej otázky postavil rumunský diktátor Ion Antonescu, ktorý svojou horlivou aktivitou predčil aj samotného Hitlera. V Maďarsku bol v riešení židovskej otázky veľmi aktívny Lászlo Endre, osobný Eichmannov priateľ, ktorého správca Maďarska Miklós Horthy pre jeho antisemitský postoj nazval "bláznom." Pohľad autorky na vojnovú Slovenskú republiku, na čele s Jozefom Tisom, stojí taktiež za pozornosť.
Hannah Arendtová sa dokázala postaviť väčšine, keď si kládla dôležité otázky, na ktoré po obrovskej tragédii nikto nechcel odpovedať. Tragédia Židov bola pre celý svet akoby nedotknuteľná. Nikto nechcel pichať do osieho hniezda. Eichmannov proces bol záležitosťou Izraela. Čo však neznamená, že sa nerobili počas procesu chyby. Trest pre vojnového zločinca je vzhľadom na vinu spravodlivý a nespochybniteľný. Ale dalo sa k nemu dokráčať aj inou, menej zablatenou cestou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára