Aj keď nečítam poéziu príliš často, naopak, siaham po nej len vo výnimočných chvíľach, sú básnické zbierky a verše, na ktoré nedám dopustiť.
Sú chvíle, keď si pustím Kryla alebo Nohavicu, otvorím si fľašu vína, nalejem si z neho do pohára a len tak premýšľam o živote. Aj keď som človek, ktorý je citovo založený a neraz u mňa zvíťazia city nad rozumom, nedávam emócie veľmi najavo. Skrývam ich hlboko v sebe. Napriek tomu sú veci, ktoré ma dokázali v živote rozplakať: správa o ochorení mojej mami, smrť Winettoua v záverečnej časti legendárnej trilógie o indiánskom náčelníkovi, monológ Forresta Gumpa nad hrobom mŕtvej manželky, uštipnutie Malého princa jedovatým hadom alebo Krylov Anděl.
Ktoré poetické zbierky alebo básne mi pomáhajú v menších životných krízach?
1. Charles Bukowski - Básne napísané pred skokom z ôsmeho poschodia (v skvelom preklade Daniela Heviera), Básne (1974 -1978), Básne II (veľmi kvalitný preklad vydavateľstva Pragma)
2. Jacques Prévert - Nahé lásky - kultový francúzsky autor presne vie ako zahrať na citlivú strunu
3. Ján Smrek - Bacardi (v skvelom prednese Mariána Geišberga vo mne táto báseň zakaždým vyvolá zimomriavky) zdroj: you tube
Mám rád zrozumiteľné básne s obrazmi a myšlienkami, ktorým dokážem porozumieť alebo si ich viem vybaviť. Naopak, básne, ktoré sa strácajú v prehnaných a často nezmyselných básnických výrazoch, nemám potrebu riešiť. Pre mňa nie je až také dôležité: "čo tým chcel básnik povedať", ale či vo mne dokáže jeho poetické dielo vyvolať konkrétne city, zážitky emócie, vyvolať vo mne dávnu spomienku...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára