Ak chceš zabiť človeka, zabi jeho sny ( venované všetkým, ktorí nikdy neprestali snívať)

Každý z nás má v detstve nejaké sny. Väčšine z nás sa nikdy nesplnia. Túžime byť kozmonautmi, profesionálnymi hokejistami alebo futbalistami, spisovateľmi, dievčatá najčastejšie modelkami, herečkami, speváčkami alebo princeznami. Sú ľudia, ktorí majú už v detstve predstavu o tom, čo chcú v živote robiť a idú si za tým. Ako napríklad moja mama. Takýto ľudia vykonávajú profesie typu učiteľka, zdravotná sestra, lekár, zverolekár, atď.

A potom sme tu ešte my ostatní, ktorí sa väčšinu života hľadajú. Sme tí, ktorí v detstve túžili niečo dosiahnuť a hoci sme už medzičasom dávno dospeli, niekde hlboko vo svojom vnútri si strážime svoje nenaplnené túžby. Striedame práce, hľadáme si svoje miesto v živote a stále veríme že raz...

Je smutné, že nemálo snov zabijú už v detstve naši najbližší. Namiesto toho, aby podporovali to, v čom sme dobrí, čo nás baví a napĺňa, platia nám súkromné doučovanie v predmetoch, o ktoré absolútne nemáme záujem. V mojom prípade to bola matematika. A vôbec mi nešla ani fyzika, trápil som s aj s chémiou. Keď rodičom poviete, že budete slávnym hokejistom, že budete hrať v kapele alebo lietať do vesmíru, pozerajú sa na vás, akoby ste spadli z inej planéty. "Nevymýšľaj a vráť sa na Zem." "Zmaturuj a potom sa uvidí." "Urob si vysokú a potom si rob čo chceš." "Nájdi si nejakú normálnu prácu." Aj vám sú podobné odpovede známe? 

Každý z nás to rieši po svojom. Väčšina poslúchne rodičov a pre pokoj v dome nasleduje ich rady, hoci vnútorne s nimi nie sú stotožnení. A potom hľadajú po zvyšok života rôzne úniky, aby tým aspoň čiastočne vyriešili svoju vnútornú rozpoltenosť. Nehovorím, že rodičia to myslia zle, len si neuvedomujú dopad svojich slov na dieťa. Práve im totiž pripravili prvé veľké životné sklamanie, keďže ako jeho najbližší, neveria jeho schopnostiam. Jasné, že väčšine detí sa sny nikdy nesplnia, ale myslíte si, že to je tá veta, ktorú chcú v tom čase počuť? 

Tí, ktorých neodradia v snívaní rodičia, utiekajú sa k svojim tajným denníkom, píšu básne alebo krátke príbehy, v ktorých si spĺňajú svoje naoko vytesnené túžby. V období dospievania už svoje sny väčšinou tajíme. Bojíme sa výsmechu rovesníkov, priateľov, známych. A tak sa utápame v bdelom snení, zatiaľ čo študujeme odbory, ktoré nás nenapĺňajú a pracujeme v robotách, ktoré drvia naše sny na kusy. A roky plynú. Ak svoje nenaplnené túžby odhalíme svetu, potom možno po šiestom pive a treťom rume a keď sa ostatní prísediaci na nás začínajú pozerať ako na ufónov, obrátime to celé radšej na žart. Trápime sa. Naše vnútro nám hovorí, aby sme šli za snom, aby sme to riskli, ale čím sme starší, tým menej odvahy na to máme. Bojíme sa výsmechu, okolie nás odrádza, nikoho nezaujíma ako sa v skutočnosti cítime. Vtedy je dôležité nevzdávať sa. Viete koľko slávnych ľudí si muselo vytrpieť nechápavé úsmevy, ťukanie si po čele a sarkastické frázy od ostatných?  Buďte si istí, že tí, čo vás budú najviac odrádzať od vašich snov sú tí, ktorí svoje sny dávno stratili a hnevá ich, že vy ste to nevzdali. Bojujte ďalej, pokojne aj buchnite päsťou do steny, ak to bude potrebné, zanadávajte si v prázdnom byte, usmievajte sa nad uštipačnými poznámkami svojho okolia, občas si poplačte, keď budete mať pocit, že vaša snaha nikam nevedie, že ste všetkým len na smiech, ale nikdy si nedajte vziať svoje sny. Bojujte, lebo kto sa bojí pádov, nikdy nedosiahne vrchol. A nezabúdajte, že sny sú veľkou šancou na to, aby sa z našich priemerných životov stali životy, ktoré budú výnimočné.