"Babka vzdychla.
-Ach, jaj. Život je poj, -povedala starena, ktorá nevedela vysloviť b.
Usmial som sa. Aj babka sa usmiala. Potom sa jej do pohľadu vrátila neprítomnosť. Hľadal som v myšlienkach niečo, o čom by som hovoril, nenašiel som nič, nalial som do šálky kávu, aj keď bola skôr žltá než čierna a na vrchu plávali drobné kávové zrná" (s.417).
Asi viacerým z vás pri pohľade na názov knihy ako prvé napadne kontroverzné dielo A. Hitlera- Mein Kampf. Tentoraz však pôjde o trochu iný boj. Aj keď stále ide o boj. Vnútorný boj autora so svetom, so sebou samým, so svojim okolím.
Čitateľ má pocit, akoby sledoval nejakú reality show, akoby stál za oknom a sledoval život Karla Oveho. Niečo v štýle Truman show. Karl Ove si svojou otvorenou spoveďou znepriatelil viacerých členov rodiny. Píše tak otvorene, ako to cíti. "Otázka šťastia je banálna, nejde však o otázku, ide o zmysel. Slzy sa mi hrnú do očí, keď vidím krásnu maľbu, ale nie, keď vidím vlastné deti. Neznamená to, že ich nemám rád, v skutočnosti ich mám z celého srdca, znamená to len, zmysel, ktorý dávajú, nemôže naplniť život. Určite nie môj. Čoskoro budem mať štyridsať, po štyridsiatke čoskoro päťdesiat. Keď budem mať päťdesiat, čoskoro príde šesťdesiatka. Keď budem mať šesťdesiat, čoskoro príde sedemdesiatka. A to bude všetko. Potom môže epitaf znieť takto: Tu odpočíva ten, ktorý vydržal. Nakoniec ho kŕč duše rozpraskal" (s.38). Z jeho denníka sa predalo len v Nórsku viac ako pol milióna výtlačkov.
Román je rozdelený na dve časti. V tej prvej si autor spomína na začiatok osemdesiatych rokov, na svojho autoritatívneho otca, na starých rodičov, na svoju mamu, na najlepšieho priateľa Jana Vidara, na prvé dievča s ktorým chodil, no nemiloval ho -Susanne, na dievča, ktoré miloval, no nechodil s ním -Hanne, V tom čase autor experimentoval s alkoholom, počúval punkovú hudbu, bol členom kapely (štýlom rozprávania v týchto pasážach kniha pripomína Baričákov román - Vždy pripravený a Bukowskeho dielo Šunkový nárez).
Druhá časť románu sa venuje príprave pohrebu mŕtveho otca Karla Oveho, ktorý sa upil na smrť. Posledné obdobie Karlov otec žil u svojej matky (Karlovej babky), kde prepíjal peniaze za predaný dom. Karl Ove spoločne so svojim straším bratom Yngvem vypratáva zanedbaný byt a spomína si pri tom na roky vysokoškolského štúdia, na časy, keď začínal spisovateľskú kariéru. Napriek tomu, že vo svojom vnútri otca nenávidel, pri spomienke na neho mu stekajú slzy po tvári. Charles Bukowski kedysi napísal jednu veľmi silnú poviedku, v ktorej si spomína na pohreb svojho otca. Hoci poviedka mala len necelé dve strany, ukrývala v sebe veľkú výpovednú hodnotu a pri čítaní Knausgardovho románu som si na ňu neraz spomenul.
Karl Ove má počas vypratávania bytu a príprav na pohreb konečne priestor aj na to, aby sa podrobnejšie porozprával so svojou babkou a možno ju tak lepšie pochopil.
Karl Ove Knausgard napísal veľmi otvorenú spoveď, na ktorú by si väčšina z nás netrúfla. Nie je to klasický príbeh, je to skôr denníkový záznam. Myšlienky, názory, pocity, spomienky, zážitky, jednoducho všetko, čo autor považoval za potrebné vložiť na papier.
Už dávno som nečítal také silné riadky, pri ktorých som mal neraz zimomriavky. Určite aj preto, lebo Karlov otec mi pri viacerých situáciách svojim konaním a správaním pripomenul môjho otca.
Vo februári má vyjsť druhý diel plánovaného šesťdielneho cyklu Môj boj. Už teraz určite viem, že si ho chcem prečítať a veľmi sa naň teším.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára