Možno som sa nezachoval včera večer práve najlepšie...Aj s takými myšlienkami som sa prebúdzal v sobotu ráno, keď som si zalieval cereálie plnotučným mliekom. "Čo máš dnes na pláne?" spýtala sa mama, keď nakráčala v bledomodrom župane do kuchyne. Mlčky som hodil ramenami a dal som do seba ďalšie dve polievkové lyžice rozmočených cereálií. "Môžeš mi láskavo odpovedať, keď sa na niečo pýtam?" podráždene sa oproti mne rozbehla moja mama a jej ukazovák mi výhražne pristál medzi očami. "Neviem" odvrkol som a nalistoval som Dostojevského román Diablom posadnutí, ktorý som mal rozčítaný asi do polovice. "Ja neviem, kedy sa z teba stal taký, taký..." bezmocne rozhadzovala rukami moja mama a zúfalo si schovávala hlavu do dlaní. "Z čoho máš obavy? Chodím na gympel...pardóóón, do gymnáziá, na vysvečku, pardóóón, na vysvedčení som mal dve dvojky, inak samé výborné, správanie mám za jedna, tak čo ti doboha vadí?!" zasyčal som a prázdnu misku s cereáliami som hodil do drezu. Napustil som ju po okraj teplou vodou, aby sa trochu odmočila a s Dostojevským ,namiesto teplomeru, som sa vrátil späť do izby. Mama bola na hádku príliš unavená a tak si len mlčky podoprela útle telo. Zapol som svoj staručký notebook a vyložil som si nohy na stôl. Otvoril som si svoj blog, ktorý som kvôli tomu trápnemu buzíkovi nestihol dopísať a narýchlo som si prečítal komentáre, ktoré sa nachádzali pod textom. Niektorí ma obviňovali z prílišného radikalizmu, pár ľudí so mnou súhlasilo, iní ma zasypali vulgarizmami. Otvoril som si red bull a asi tretinu som vylial do seba. "0:23", čítam nahlas. "Neviem kto si. Nepoznám ťa. Neviem o tebe nič. Keby som ťa mal súdiť na základe prvého dojmu, poviem, že si zakomplexovaný, arogantný, nahnevaný, životom ubití mladý chalan, pózer, ktorý žije len preto, aby svojou negatívnou energiou nainfikoval, keď už nie celý svet, tak aspoň svoje okolie. Včera si urazil človeka, nášho priateľa, o ktorom nič nevieš. Navyše ničomu nerozumieš. Napriek tomu si myslím, že niekde hlboko vo svojom vnútri si len nešťastný, vystrašený a osamelý. V podstate ťa ľutujem. J. K. z Klubu zasnených."
Naštvane som buchol päsťou do stola a zaklapol som notebook. Chcel som toho kreténa aj ten jeho smiešny klub zasypať spŕškou tých najvyberanejších slov, no napokon som si to rozmyslel. Zvolil som inú taktiku. Namiesto písania som večer zašiel do kaviarne. Čakal som na tých pajácov takmer dve hodiny. Čas som si krátil popíjaním kapučína a čítaním Dostojevského. Viac som to nevydržal. Do knihy som vložil záložku a naklonil som sa k čašníkovi. "Prepáčte...včera tu boli takí piati kreténi...teda týpci..." upresnil som. "Mohli by ste mi prezradiť, kedy sa tu zvyknú stretávať?" Ktorý deň, približnú hodinu a...?"
"Prinesiem ešte niečo?" odbil ma čašník a odniesol môj prázdny tanier s podšálkou niekam preč.
"Ja...to je... všetko. Ďakujem" mlčky som sa zdvihol, položil peniaze na stôl a opustil som podnik.
Od tej chvíle som tam chodil každý deň. Hneď po škole. Dokonca som si tam bral aj knihy a zošity na učenie. Hodiny a dni, ktoré som trávil v kaviarni, vyzerali ako cez kopirák. Šálky kapučína, nezámerné počúvanie rozhovorov ľudí pri vedľajších stoloch a čítanie slovenskej a svetovej beletrie.
V piatok večer som sa konečne dočkal. Smiešni pózeri sa začali po jednom schádzať pri rovnakom stole ako naposledy. Postupne si začali objednávať nejaké kávy, džúsy, cheesecakey, minerálky a iné hovadiny. Bol medzi nimi aj náš trápny veršotepec. Spokojne som si odpil z vyšľahanej peny, ktorá sa mi usadila na povrchu kapučína a natočil som sa k tej veselej kope.Rozhodol som sa, že sa ešte niekoľko minút pobavím a potom im vykričím všetko, čo si o ich úbohom klube myslím. Jazykom som si nenápadne oblízol vrchnú peru a pohodlne som sa usadil v koženom kresle.
Tak začnite chlapci, už sa neviem dočkať, ako to dnes večer rozbalíte. Spokojne som si o seba šúchal spotené dlane. To bude zase prvotriedny trapas. Šašovia, časť druhá, zahral som sa na filmového režiséra. Film práve začína...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára