Literárny gýč by mal spĺňať tieto tri podmienky:
a) gýč zobrazuje objekty alebo témy, ktoré sú všeobecne považované za krásne, alebo ktoré obsahujú v sebe silný emocionálny náboj (autor sám nevytvoril emócie, ktoré sú predmetom jeho diela, namiesto toho zneužíva potencionalitu a existenciu už existujúcej veci, s ktorou v rámci svojho diela pracuje ako s dôležitou).
b) téma zobrazovaná gýčom musí byť okamžite identifikovateľná - téma musí byť natoľko známa a natoľko silne prítomná v spoločnosti, že každý čitateľ okamžite vie, o čom to celé je a to bez dlhých opisov a zasväcovania do deja v rámci textu.
c) gýč substantívne neobohacuje asociácie spojené so zobrazenou témou. Z literárneho hľadiska možno povedať, že gýč v sebe neskrýva žiadne literárne dvojzmysly, náznaky, inotaje, skryté významy alebo náznaky, pričom práve tieto zložky robia z literatúry skutočné umenie.
Gýč v literatúre je silne prítomný, tak ako pornografia v ľudskom živote. Obe sú pokladané za neslušné, ale sú jednoducho jeho súčasťou. (zdroj, internet).
Keď nastal prevrat, možnosť vydať knihu dostal v podstate každý, kto si ju dokázal zafinancovať. A to v podstate platí dodnes. Počas socializmu museli knihy prejsť cenzúrou (najmä tou ideologickou), no aj umeleckou, čiže knihy, ktoré sa dostali na trh v tom čase, mali s výnimkou päťdesiatych a sedemdesiatych rokov, naozaj slušnú úroveň. Teraz, keď vojdete do kníhkupectva, síce máte ponuku kníh od výmyslu sveta, no rozlíšiť kvalitu od kvantity je pomerne zložité. Mne to pripomína ponuku v mäsiarstve, kde máte síce na výber zo šiestich druhov spišských párkov, no aký taký obsah mäsa spĺňa jeden, maximálne dva produkty, ostatné sú len pomleté odrezky a kože. Podobne je to aj s knihami. Nejaký autor príde s originálnym nápadom a ďalších dvadsať na tom parazituje. Ako príklad môžem spomenúť čarodejníka Harryho Pottera, upírsku Twilight ságu, erotickú hitovku Päťdesiat odtieňov sivej alebo Brownov Da Vinciho kód. Je úplne jedno, čo si o daných tituloch myslím, nemusím s nimi absolútne súhlasiť, ale vždy si budem viacej vážiť vyššie spomenutých autorov a ich diela, ako kvázi spisovateľov, ktorí sa len priživujú na originálnych príbehoch a myšlienkach. A nielen, že vykrádajú príbehy a myšlienky, ale vôbec im nerobí problém napodobňovať napríklad aj obaly kníh. Skúste si len tak pre zaujímavosť porovnať knižný obal slovenskej autorky tzv. ženskej literatúry - Jany Šulkovej (Skús to znovu) a Jojo Moyesovej (Posledný list od milenca). To nie je len podobnosť, ale donebavolajúca drzosť, s akou sa Šulková priživuje na spisovateľke, ktorá je od nej kvalitatívne o niekoľko levelov vyššie. Rovnako je to hanba aj jej vydavateľstva, ktoré ju zastrešuje.
Je veľmi ťažké definovať, čo je to literárny gýč. Niekto zaň pokladá presladené opisy zamilovaného páru, niekto iný zas príbehy o bohatých a krásnych ľuďoch, ktoré končia štýlom "...a žili spolu šťastne, až kým nepomreli.." Samozrejme, že nie všetky knihy, ktoré rozochvejú vaše emócie, pokladáme automaticky za gýčové. Ani všetky zlé knihy nie sú automaticky gýč. Je pozitívne, pokiaľ kniha vo vás vyvolá nejaké emócie, či už pozitívne alebo negatívne. Najhoršie je, keď kniha nezanechá vo vás žiadny pocit a po jej prečítaní máte pocit, akoby ste prežúvali polystyrén.
Takmer každý spisovateľ, ktorý píše knihy, je ovplyvnený nejakým obľúbeným autorom či obľúbenou knihou. Nie je samozrejme nič zlé na tom, keď sa tvorca nového diela inšpiruje štýlom písania, keď rozvinie myšlienku, ktorá je v originály spomenutá len okrajovo a vytvorí na jej základe vlastný príbeh. No pokiaľ vykráda celé pasáže románu, jeho najlepšie nápady, lacno upravuje originálne dialógy, postavám zmení akurát mená, prípadne zamestnanie a zvyšok ostáva na vlas rovnaký predlohe, ktorú verne poznáte, je to trápne. Pretože takéto dielo neprináša nič nové. Na takomto princípe fungujú najmä tzv. ženské romány, ktoré sú častokrát písané štýlom Ctrl copy, Ctrl vlož. Ale napríklad aj tzv. mafiánske knihy Gustáva Murína, ktorý pozliepa staré novinové a časopisecké články a z pozbieraných výstrižkov "vytvorí" akože novú, no predovšetkým dobre predávanú knižnú zlátaninu.
Potom je tu ešte skupina autorov ako napríklad John Irving, ktorý pre zmenu vykráda sám seba. Keďže už má vytvorené veľmi slušné renomé, posledné roky jednoducho recykluje svoje postavy, príbehy a štýl písania. Dôvodom bude s najväčšou pravdepodobnosťou autorova tvorivá vyčerpanosť.
Nemám nič proti literárnemu gýču, iste aj ja mu občas podľahnem. Sú ľudia, ktorí celý život čítajú len takýto typ literatúry. Je to samozrejme ich vec a vždy si ich budem vážiť viacej ako tých, ktorí nečítajú vôbec. Skôr mi prekážajú tvorcovia gýču, ktorí si navyše nikdy nepriznajú, že sú len úbohí vykrádači myšlienok a nápadov a navyše ešte na tom aj slušne zarábajú. Pre tých mám jediný odkaz: Je mi z vás zléééé!!! Aj neúspešní alebo ľudovo povedané zlí autori si zasluhujú viacej úcty, lebo sa aspoň pokúšajú o niečo originálne. Pokiaľ samozrejme nie sú sami vykrádačmi, ktorým sa nedarí preraziť na knižnom trhu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára