RECENZIA: Philip Gourevitch - Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú (Premedia, 2016)

"-Cítili sme, že sa blíži niečo zlé. celá krajina to cítila, - povedal mi Paul Rusesabagina, riaditeľ hotela Hotel des Diplomates v Kigli. - Každý videl, že niekde je niečo zle. Ale nevedeli sme čo presne -" (s.113).

Rwanda bola kedysi belgickou kolóniou. Kmeňové obyvateľstvo tvorili pygmejskí Twaovia, ktorí časom splynuli s bantuskými kmeňmi, predkami Hutov. V súčasnosti tvoria asi jedno percento miestnej populácie. Poslednú populáciu tvoria Tutsiovia, ktorí prišli z východnej Afriky. Zatiaľ čo Hutovia boli prevažne chudobní roľníci, hoci ich tvorí 80 -85 percent obyvateľstva, Tutsiovia sa zaraďovali medzi spoločenskú elitu. A hoci krvavé konflikty medzi oboma skupinami pretrvávali s prestávkami už od päťdesiatych rokov 20. storočia, vrchol dosiahli v roku 1994, kedy medzi 6. aprílom a 4. júlom bolo zavraždených okolo 800 000 obyvateľov. Niektorí hovoria až o milióne obetí. Hutovia boli rozhodnutí odstrániť všetkých Tutsiov v krajine, vrátane žien a detí :"Keď som cestoval po krajine a zbieral príbehy o masakri, uvedomil som si, že neutrónovú bombu nebolo treba, Úplne postačovali tiché príkazy Hututskej nadvlády a k tomu mačety, kyjaky s napichanými klincami zvané masu, zopár dobre umiestnených granátov a niekoľko výstrelov z automatickej pušky. (s.28).         Z jedného dňa na druhý lekári začali zabíjať pacientov, učitelia žiakov, susedia susedov len preto, že jedni boli Hutovia a druhý Tutsiovia. Rwandská genocída je hanbou americkej zahraničnej politiky a rovnako tak hanbou organizácie OSN. Ich nečinnosť mala za následok stovky tisíc obetí. Celý svet sa prostredníctvom médii tri mesiace nečinne prizeral na masové vyvražďovanie jednej skupiny obyvateľstva druhou. Vojaci OSN dostali od vrchného veliteľstva príkaz nezasahovať do konfliktu. Možno mala Rwanda tú smolu, že pre väčšinu sveta bola v tom čase nezaujímavou. Nemala bohaté zásoby ropy alebo iných nerastných surovín, nemala významnú strategickú polohu a veľkosťou územia tiež nebola ničím výnimočná: 

"-Počul som, že sa zaujímate o genocídu," povedal Američan. -Viete čo je to genocída?- 

Poprosil som ho, aby mi to vysvetlil.

-Syrový sendvič- povedal. -Napíšte si to. Genocída je syrový sendvič.-

Opýtal som sa ho, ako na to prišiel. 

-Zaujíma niekoho syrový sendvič?- opýtal sa. -Genocída, genocída, genocída. Syrový sendvič, syrový sendvič, syrový sendvič. Koho to zaujíma? Zločiny proti ľudskosti. Kde je ľudskosť? Čo je ľudskosť? Vy? Ja? Videli ste, že by sa voči vám spáchal zločin? Čo na tom, iba milión Rwanďanov. Počuli ste niekedy o Dohovore o genocíde?-

Povedal som, že som počul.

-Ten dohovor,- povedal Američan pri bare, "je pekný obal na syrový sendvič" (s.177).

Autor knihy Philip Gourevitch prichádza do Rwandy rok po genocíde, v roku 1995, aby sa pokúsil nájsť odpoveď na jednu veľkú otázku. Prečo? Rozprával sa so stovkami ľudí, ktorých sa konflikt dotkol. Napriek tomu definitívnu odpoveď nenašiel. 

Prvá časť knihy opisuje obdobie pred genocídou, vracia sa do histórie krajiny a končí v roku 1994, kedy Hutovia vyrážajú do ulíc zmasakrovať Tutsiov. Autor, ktorý bol istý čas študentom slávnej ochrankyne goríl Dian Fosseyovej, ktorú vo filme Gorily v hmle bravúrne stvárnila Sigourney Weaver, sa v tejto časti svojho diela podrobne rozpisuje aj o hrdinstve Paula Rusesabagina, majiteľa hotela Hotel des Diplomates ktorý svojou odvahou zachránil počas genocídy stovky nevinných životov. Jeho hrdinstvo sa stalo inšpiráciou pre vynikajúci film Hotel Rwanda, v hlavnej úlohe s presvedčivým Donom Cheadleom. 

V druhej časti knihy sa autor viacej rozpisuje o situácii, ktorá nastala po genocíde, o stíhaní hlavných vinníkov, zamýšľa sa nad tým, čo bude s Rwandou ďalej...

Ak chcete dostať podrobný obraz o genocíde v Rwande, ktorej sa mlčky prizeral v roku 1994 celý svet, potom vám dielo Philipa Gourevitcha poskytne mnoho informácií. Napriek tomu nie všetky otázky zostanú zodpovedané. Lebo na ne nedokážu odpovedať ani samotní obyvatelia Rwandy. Po skončení druhej svetovej vojny si ľudstvo povedalo, že sa nič podobné už  nikdy nesmie zopakovať. Prehupli sme sa do 21. storočia a stále tu máme príliš veľa syrových sendvičov...