Je samozrejme na autorovi, aký záver knihy si zvolí. Už celé desaťročia sú najrozšírenejšie konce románov v štýle "a žili spolu šťastne, až kým nepomreli." Týkajú sa najmä milostných alebo tzv. ženských románov. Ich čitatelia/čitateľky očakávajú uzavreté konce príbehov, po prečítaní ktorých už nič netreba riešiť. Často však autori nechávajú závery románov neuzavreté a ponechávajú priestor čitateľskej fantázii. Obľúbené sú aj závery kníh, ktoré sa dajú vysvetliť viacerými spôsobmi. Je na čitateľovi, či si záver románu vyloží tak, že postava z príbehu odcestovala napríklad na dlhú nenávratnú cestu alebo jednoducho umrela. Neraz sa stane, že autor rozohrá s čitateľom hru s viacerými dejovými líniami, ktoré sa potom vlejú ako menšie potôčiky alebo rieky do jedného veľkého mora. Záver románu je pre knihu veľmi dôležitý. Ako ju môže vyniesť do čitateľského neba, tak ju môže aj pochovať. Osobne som alergický na záver príbehu, ktorý nie je ukončený aspoň trochu zrozumiteľným spôsobom. Neprekáža mi, keď koniec románu, novely alebo poviedky nie je uzavretý, prekáža mi však, keď autor nechá posledné vety doslova vyletieť hore komínom. Snaha spisovateľa byť za každú cenu originálny, má potom za následok nezmyselné závery, v štýle surealizmu, ktoré sa nedajú nijakým spôsobom logicky vysvetliť. O to viac ma to vytáča pri knihách, ktoré majú päťsto a viac strán. Neobľubujem knihy, pri čítaní ktorých už po 20 stranách presne viete, ako skončia. Sú však aj výnimky, ale keď si mám vybrať, som radšej, ak so mnou autor príbehu hrá rafinovanú hru. Je na škodu veci, keď sa spisovateľ snaží za každú cenu tlačiť príbeh k nečakanému, ba až šokujúcemu záveru. Aj v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac. Asi každému z nás sa stane, že pri čítaní knihy si vytvárame v hlavách vlastné závery a veľmi dúfame, že román dopadne práve podľa nich. O to väčšie je potom naše sklamanie, keď sa autorove predstavy diametrálne líšia od tých našich. Mám veľmi rád závery, pri ktorých očakávame, že kniha už, už smeruje ku koncu, ktorý vyzerá byť neodvrátiteľným a nie je práve podľa našich predstáv, no autor napokon všetko zmetie ako lavína a príbeh dopadne úplne inak.
Najjednoduchšia cesta ukončenia príbehu je svadba alebo smrť niektorej z postáv, väčšinou tej hlavnej. Obľúbená je postupná premena charakteru človeka, ktorá vyvrcholí úplnou zmenou postavy na konci príbehu, zmierenie rozhádaných postáv (napríklad otca so synom, matky s dcérou a pod.).
Pri kriminálnych románoch sa samozrejme očakáva, že v závere knihy bude vrah odhalený alebo už známemu páchateľovi bude dokázaná vina. Mám veľmi rád závery románov, ktoré dokážu v človeku vyvolať silné emócie. Keď mám chuť plakať nad smrťou niektorej z postáv, keď mi je ľúto, že sa sympatické páry rozídu alebo niekto niekam odcestuje a viac sa nevráti. Ale je úžasné, keď dokáže kniha na konci aj rozosmiať, a to takým spôsobom, že sa nedokážete ubrániť smiechu, hoci aj na verejnosti. Úplne dokonalé je, keď sa vaša predstava záveru románu, novely alebo poviedky, stotožní s tou autorovou. Vtedy všetko krásne do seba zapadne ako dieliky puzzle a čitateľský zážitok je veľmi intenzívny. Občas však úplne postačí, keď máte zo záveru knihy jednoducho len dobrý pocit a nemusí to byť ani nič veľké alebo silné.
Majstrom záverov bol jednoznačne britský spisovateľ Roald Dahl. Ak chcete vidieť ako vyzerá dokonalý záver príbehu, určite si prečítajte niektorú z jeho fantastických poviedok. Stojí to za to.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára