pondelok 9. januára 2017

RECENZIA: Alexandra Salmela - 27 čiže smrť robí umelca (Q111, 2011)

HODNOTENIE: ****

Nestáva sa príliš často, aby hlavnú cenu v literárnej súťaži získal autor narodený mimo krajiny, ktorá cenu udeľuje. Alexandra Salmela, narodená na Slovensku, to dokázala. Poklonu si zaslúži aj za to, že pôvodný román napísala vo fínskom jazyku. 
Alexandra Salmela býva s manželom a dvomi deťmi v krajine severu a toto prostredie hrá dôležitú úlohu aj v jej netradičnej knihe. Chvíľu vám bude trvať, kým sa v nej zorientujete. Príbeh rozvíjajú až štyria rozprávači, ktorí akoby nemali na prvý pohľad nič spoločné. Prim hrá Angie, žena, ktorá sa dostala medzi "dvadsať sedmičkárov", teda do klubu slávnych osobností, ktorí v tomto veku odišli na druhý svet. Angie prežíva krízu, má pocit, že nič nedosiahla a už má len rok na to, aby sa presadila, kým naposledy vydýchne. Pracuje na knihe, ktorou chce vyniesť na povrch svoje hlboko skryté pocity. Stretáva sa s kamarátom Markom, ktorý je k jej dielu mimoriadne kritický, s kamoškou Kikou, ktorá naivne dúfa, že konečne stretne toho pravého a na diaľku si mailuje so Slávkou, bývalou parťáčkou a zároveň dramatičkou divadelných hier, s ktorou mali kedysi veľké plány, no Slávka momentálne pracuje za hranicami. Angie má sestru Kláru, ktorá vedie na rozdiel od nej vzorne usporiadaný život a otca, čo ju nedokáže pochopiť. Angie odchádza k jednej vidieckej rodine do Fínska a dúfa, že zmena prostredia jej pomôže nielen v písaní diplomovej práce, ale taktiež posunie dopredu aj rozpísaný román, s ktorým sa už roky trápi.
Druhým rozprávačom je akási Kassandra. Kapitoly, v ktorých vystupuje, nám poodhaľujú bežný život typického gazdu a gazdinej. 
Tretí rozprávač je pomenovaný podobne ako vesmírne teleso (Astra), ku ktorému je pridaná nejaká číselná hodnota. Napríklad Astra 190 418 -190 432. Táto časť románu nehovorí o konkrétnych menách, ale len o osobách sediacich v idúcom aute: osoba, ktorá sedí za volantom, osoba, ktorá sedí na podsedáku značky Besae, osoba, ktorá sedí na sedadle spolujazdca, atď.
Aby toho nebolo málo, máme tu aj štvrtého rozprávača, ktorým je istý "Pánprasiatko", plyšové zvieratko, ktoré vlastní Púpavka, najmladší člen fínskej rodiny a jeho očami spoznávame Púpavkinu mamu Piu, otca Marka a súrodencov Ziggyho a Merlina

Ak máte z toho všetkého mierne točenie hlavy, nemusíte sa vôbec báť. Príbeh sa začne postupne spájať do celistvej mozaiky a rozprávači splynú do jednej kvalitne namiešanej farby. Striedanie priam rozprávkovej atmosféry cez "Pánaprasiatka" a realita naservírovaná cez drsný Angienin slovník, je zvládnutá priam majstrovsky. 
Angie ťahá na dvadsať osem a do magického roku jej ostáva už len niekoľko posledných dní. Vtedy sa za ňou do Fínska vydá  istý Mojmír, tučný, spotený rytier na obéznom bielom koni, ktorý je do Angie po uši zamilovaný a túži si ju odviesť do svojho sveta...Čo myslíte, bude z toho happyend?
Alexandra Salmela mi štýlom písania pripomína L. Piussi, a keby som mal o pár rokov menej a Angie by bola outsiderom v mužskom vydaní, doslova by som ju žral podobne ako pred rokmi Salingerovho Holdena Caulfielda.

 Hold Klub dvadsať semičkárov som už prepásol.    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára