"Na va- še du -šev -né ZDRA -VIE."
Posledné slovo som si nádherne poláskal medzi jazykom a zubami. Vôbec nič na to nepovedali. Nezmohli sa na slovo. Sedeli tam ako zbití psi. Potom sa jednoducho bez slova zdvihli, obliekli si svoje smiešne kabáty, nasadili si klobúky a vytratili sa, akoby tam nikdy predtým neboli. Ostal po nich len smútok a beznádej. Neviem prečo mi v tej chvíli padol zrak na rozčítaný Dostojevského román Diablom posadnutí. Asi len náhoda.
Keď som si opláchol tvár, vošiel som do kuchyne. Z chladničky som vybral jahodový jogurt a do šálky som si nalial plnotučné mlieko. Zamyslene som prevracal kávovú lyžičku medzi prstami. Bolo to po prvý raz, keď som sa začal báť samého seba. Dlhú chvíľu som sa pozeral na svoj odraz v zrkadle. Zo zamyslenia ma vytrhlo zvonenie mobilu. Zdvihol som ho asi po piatich sekundách. Číslo, ktoré sa mi zobrazilo na display, som nepoznal. "Prosím?" ozval som sa otráveným a trochu unudeným hlasom.
"Je načase nechať to tak" vyhrážal sa mi nejaký chlap na druhej strane linky. Bol som si stopercentne istý, že patril jednému z tých kreténov. Bolo mi to smiešne.
"Strč sa" zavrčal som a stlačil som tlačidlo s červeným telefónom, ktorým som prerušil náš krátky hovor. Natiahol som sa na posteľ. Mama išla niekam na nákupy a otec ako obyčajne trávil nedeľňajšie doobedie s kamošmi v stávkovej kancelárii. Nerozumel som tomu, ako môžu takto mrhať svojimi priemernými životmi. Očami som behal po nápisoch na väzbe svojich starostlivo poukladaných kníh. Vzal som si Murakamiho Nórske drevo a ponoril som sa do čítania.
Často som sníval o tom, že to uhrám na blázna a dobrovoľne sa nechám zavrieť na psychiatriu. Vyhlásia ma za nebezpečného pre svoje okolie a izolujú ma pred svetom. Od toho dňa budem len ja, knihy, zošit a pero. Po celý zvyšok svojho života.
Celý týždeň sa v škole nič mimoriadne nedialo. Pózerky, pózeri, ich mentori aj naďalej rozoberali svoje pseudo intelektuálne teórie. Najnormálnejšie z celej školy pôsobil školník Fero. Prežil som len vďaka Shawovi,Joyceovi, Wildeovi, Welshovi a Tolstému. Odpočítaval som dni do piatku. Nevedel som sa dočkať chvíle, keď budem opäť sedieť v kaviarni a počúvať to šibnuté kvarteto. Hneď po vyučovaní som utekal do kaviarne, aby mi niekto náhodou nevyfúkol najlepšie miesto na sedenie. Ponoril som sa do Londonovho Martina Edena a občas som si odpil z kapučína. Ručičky na hodinkách tancovali zvodnejšie než striptérky pri tyči. Niečo po ôsmej večer prišiel prvý člen klubu. Odložil si zimnú bundu a sadol si k zarezervovanému stolu. Postupne pribúdali ďalší jeho spoločníci. Niečo po deviatej už boli všetci štyria pripravení otvoriť ďalšie nezabudnuteľné stretnutie. Tentoraz som si povedal, že do toho nebudem vstupovať, kým to celé neskončí. Čašník priniesol objednané nápoje. Show sa mohla pomaličky začať...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára