Ľubo Olach: Vavro Šrobár, osudové prevraty (Marenčin PT, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Vavro Šrobár patrí k nemnohým slovenským politikom, ktorí dokázali dlhodobo a vo významnej miere formovať slovenskú aj česko - slovenskú politiku. Máloktorý zo slovenských politikov pracoval tak cieľavedome, priamočiare a nekompromisne... Vždy mal na mysli svoju ideu, ktorú nezradil, nepustil, nekompromitoval ani vtedy, keď bolo najhoršie. A ideu túto pevnou rukou uskutočňoval, keď dozrela doba, ktorú pomáhal pripravovať.  Dr. Vavro Šrobár je prvým Slovákom, ktorému bolo v histórii dopriano, aby vykonával veľké štátnice dielo." (s.214). Slová politika a blízkeho spolupracovníka Vavra Šrobára, Ivana Dérera, pri príležitosti Šrobárovej sedemdesiatky

Vavro Šrobár, napriek tomu, že bol pri všetkých osmičkových rokoch, ktoré výrazne ovplyvnili dejiny Slovenska (1918 - Vznik 1. Československej republiky, 1938 - Mníchovská dohoda, 1948 - Víťazný február a následný nástup komunizmu), patrí v podstate medzi zabudnuté osobnosti našich dejín.
Narodil sa v malej liptovskej dedinke Lisková, s ktorou bol po celý život úzko prepojený. Prvá časť historického dokumentárneho  románu je venovaná vzniku Československa. Vavro Šrobár odhaľuje svoje spomienky neteri Leone. Spočiatku mal veľké problémy s maďarčinou, čo mu zhoršovalo študijné výsledky. Nedokončil štúdium v Levoči, bol istý čas aj v Kežmarku, neskôr pokračoval v Banskej Bystrici. Spomína si na študentské roky, keď pracoval v spolku Detvan, vydával časopis Hlas a popri tom študoval medicínu. Lekársku prax vykonával v rodnom Liptove. Už v mladom období sa stretol s viacerými významnými osobnosťami politického a kultúrneho života: prezidentom Masarykom, básnikom P.O. Hviezdoslavom, s politikom Milanom Hodžom, kňazom Andrejom Hlinkom (s oboma mal napäté vzťahy), spájalo ho priateľstvo so Štefánikom, názorovo nesúhlasil s Vajanským. Významne sa zaslúžil o vznik Československej republiky, myšlienkovo bol vždy čechoslovakista. Mnoho jeho priateľov pochádzalo z pražského prostredia. 
Prvá časť románu je najobsiahlejšia, podrobne mapuje nielen Šrobárove študentské roky, ale aj jeho politickú činnosť.

Druhá časť románu je naopak najstručnejšia. Dominujú v nej mená ako Andrej Hlinka, rímskokatolícky kňaz František Jedlička, Hlinkova pravá ruka, prezident T.G. Masaryk a jeden z popredných predstaviteľov Slovenského štátu - Vojtech Tuka. Napätie v krajine rastie, vzrastá aj cirkevná moc na Slovensku a silnie antisemitizmus.
Andrej Hlinka: "Ja som najskôr katolík a až potom Slovák. Politiku možno robiť len v katolíckom duchu. Ja sa radšej spojím s maďarským katolíkom Rakovszkým ako s ateistami, ako sú Šrobár či Hodža." (s.141).  

Rozprávačom tretej časti románu je muž, ktorý trávi chvíle so svojim synom, ktorého zaujíma história. Krstným otcom muža, rozprávača, bol práve Vavro Šrobár. Kapitoly v tretej časti knihy sú venované najmä prípravám a vypuknutiu SNP (Šrobár bol ako jeden z hlavných organizátorov povstania odsúdený na trest smrti, ktorému sa so šťastím vyhol), po skončení vojny ako jeden z dvojice ministrov (tým druhým bol syn prezidenta Masaryka  Ján), nepodal demisiu a nepriamo tak dopomohol Gottwaldovi k nástupu moci. S tým sa Šrobár vyrovnával len veľmi ťažko. Druhý krát sa oženil ako sedemdesiatdeväť ročný, pričom si vzal za manželku výrazne mladšiu ženu. Pri jednom z večierkov sa Vavro Šrobár stretol so Stalinom a údajne v pití a zábave s ním napriek pokročilému veku bez problémov držal krok.  Po roku 1948 sa jeho zdravotný stav začínal prudko zhoršovať, napriek tomu sa dá povedať, že politicky činný ostal až do posledných dní svojho života. 

Zaujímavo napísaná kniha, treba vyzdvihnúť autorovu prácu s dobovými materiálmi. Napriek pomerne bohatému množstvu historických informácii (na to, že ide o román), kniha rozhodne nenudí a číta sa pomerne ľahko. Trochu mi v prvej časti prekážal taký "baťkovský" štýl rozprávania, niečo v zmysle dedko si posadí vnučku na kolená, bafká fajku a spomína pri tom na mladosť, čo román občas potláča do nižšej polohy než by si zaslúžil, ale inak som s prácou Ľuba Oláha viac - menej spokojný. Je pozitívne, že niekto po dlhom čase opäť podrobnejšie pripomenul obraz politika, ktorý ostal neprávom zabudnutý a nemá potrebu ho pri tom nejako zbytočne heroizovať.