utorok 7. novembra 2017

RECENZIA: Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:   ***                                   KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Černobyľ... Iný svet už mať nebudeme... Najprv, keď sme si vytrhli pôdu spod nôh, chrlili sme tú bolesť otvorene. No teraz sme si uvedomili, že iný svet nemáme a nemáme sa kam podieť. Pocit tragického prebývania na tejto černobyľskej zemi znamená celkom iné vnímanie sveta. Z vojny sa vracia "stratená" generácia... Spomenieme si na Rémarqua? A "stratená" generácia žije aj Černobyľom... Stratili sme sa... Nezmenilo sa iba ľudské utrpenie... Náš jediný kapitál. Nezameniteľný!" (s.192).




Černobyľská modlitba je treťou knihou po predchádzajúcich Vojna nemá ženskú tvár a Zinkoví chlapci, ktorú som od Svetlany Alexijevič, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, za rok 2015, prečítal. Štruktúra knihy je rovnaká ako v predchádzajúcich dvoch dielach. Skladá sa z výpovedí množstva ľudí. Čo je na jednej strane výhodou, lebo človek si môže o udalostiach a dobe, v ktorej sa odohrali, vytvoriť pomerne široký obraz, no časom sa v množstve svedeckých výpovedí začína strácať a hrozí, že tie skutočné silné zážitky sa rozplynú v kvantite tých priemernejších. Stalo sa mi to v predošlých autorkiných dielach a stalo sa mi to aj v Černobyľskej modlitbe. Asi drvivá väčšina z vás vie, čo sa spája s Černobyľom, čo sa odohralo v roku 1986. Výbuch jedného z reaktorov jadrovej elektrárne spôsobil veľkú tragédiu. Táto tragédia mohla narobiť ešte oveľa väčšie škody, našťastie sa našlo dostatok statočných a treba povedať, že aj neinformovaných ľudí, ktorí šli odstraňovať následky jadrového nešťastia bez ohľadu na to, aký to bude mať dopad na ich zdravie. 
Viacerí historici sa zhodujú v tom, že výbuch jadrovej elektrárne v Černobyle výrazným spôsobom urýchlil pád komunizmu vo vtedajšom Sovietskom zväze a postupne v celej východnej Európe. Jednoznačne treba povedať, že spôsob, akým sa snažili vtedajší mocní zakryť katastrofálnu nehodu, je zahanbujúci. Dosť však bolo slov, nechajme rozprávať tých, ktorí sa stali nechcenými svedkami jednej z najväčších a najdiskutovanejích tragédií 20. storočia. Je rok 2006 a Svetlana Alexijevič sa vracia na miesto činu.

"Černobyľ... Vojna vojen. Niet pre človeka záchrany. Ani na zemi, ani vo vode, ani na nebi." (s.66).

"Posledné dva dni v nemocnici...Zdvíham jeho ruku a kosť sa hýbe, plantá, odlúpilo sa od nej telesné tkanivo. Kúsky pľúc a pečene mu vychádzali ústami von... Zadúšal sa vlastnými vnútornosťami... Obviažem si ruku obväzom a vsúvam mu ju do úst, všetko to z neho vyhrabujem von.. To sa nedá ani vypovedať! Ani napísať! Ani prežiť..." (s.26). Ľudmila Ignatenko, žena zahynutého Vasilja Ignatenka

"Vyhlásili poplach a náš pluk musel ísť... Cestovali sme dlho. Nič konkrétne nám nikto nepovedal. Až v Moskve na Bieloruskej železničnej stanici nám oznámili, kam nás vezú. Jeden chlapec, myslím, že bol z Leningradu, zaprotestoval: - Ja chcem žiť. - Pohrozili mu tribunálom. Veliteľ pred nastúpenými vojakmi povedal: - Pôjdeš do väzenia alebo ťa rovno zastrelia. - Ja som mal iné pocity. Presné opačné. Žiadalo sa mi zažiť niečo heroické. Vyskúšať svoj charakter. Možno to bol ešte znak detinskosti. No takých ako ja, bolo viac, slúžili u nás chlapci z celého Sovietskeho zväzu. Rusi, Ukrajinci, Kozáci, Arméni... Bolo nám úzko, ale akosi veselo..." (s.87).  

Ako to už býva zvykom, po každej tragickej udalosti si začnú ľudia vymýšľať vtipy, aby ľahšie strávili nával bolesti, ktorá sa v nich ukladá. Inak tomu nebolo ani po výbuchu v Černobyle: 

"V rade na cukor:
- Jaj, ľudkovia, koľko hríbov je v tomto roku! Aj hríbov, aj lesných plodov, akoby ich nasadili.-
- Sú otrávené... -
- Čudný človek... Kto ťa núti, aby si ich jedol. Nazbieraj, nasuš a odnes do Minska na trh. Bude z teba milionár. - " (s.153).

"Mám malého brata...
Rád sa hrá na "Černobyľ". Stavia protiletecký kryt, zasypáva pieskom reaktor...Alebo sa vyparádi ako strašiak, behá za nami a straší nás: - Húúúú! Ja som radiácia! Húúú... som radiácia! -
Keď sa to stalo, ešte nebol na svete" (s.294).   

Návrat na miesto činu po dvadsiatich rokoch od tragédie, nie je veľmi radostný. Následky sú aj po dlhých rokoch stále bolestivé. Mnoho ľudí umiera na rakovinu, deti sa rodia s rôznymi telesnými vadami. Nízke dôchodky obyvateľov nútia konzumovať kontaminované potraviny a už len spomínať  na to, ako si tu pokojne žili, až kým... Výpovede tzv. likvidátorov následkov, ich manželiek, učiteľov, detí, radových vojakov, ktorí pod sľubom kráľovskej odmeny doslova holými rukami odstraňovali rádioaktívny odpad, hasičov, ale aj bežných obyvateľov postihnutého územia, sú naozaj silné. Treba len dúfať, že už sa nič podobné nikdy nezopakuje. Aj keď... 

PS: Veľmi odporúčam kapitolu pod názvom Namiesto epilógu (s.309), ktorá vypovedá o nás ľuďoch strašne veľa.   

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára