streda 6. decembra 2017

RECENZIA - Peter Holka - Ohyb rieky (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Opierajú sa hlavami o seba, naozajstný párik šťastných hrdličiek, a ukazujú zuby ako v hollywoodskom filme. Otec má v očiach šibalské ohníčky, z mamy vyžaruje nesmierny ženský pôvab, pokoj a šťastné tajomstvo. Som tam aj ja, len ma na fotografii nie je vidieť. Som ukrytý v nej a o sedem mesiacov od vzniku tej fotografie ma komplikovane a v ukrutných bolestiach priviedla na svet. Bolo dopoludnie, zhruba pätnásť minút pred jedenástou." (s.143). 



Sú autori, ktorí prelínajú literárnu fikciu s realitou natoľko výrazne, že často krát neviete uhádnuť, kde sa jedny hranice začínajú a kde tie druhé končia. V minulosti tak robili napríklad Rudolf Sloboda, Dušan Mitana, Charles Bukowski... V súčasnosti najmä Karl Ove Knausgard v diele Môj boj. Pre čitateľa je tento autorský zámer samozrejme príťažlivý, lebo ponecháva bohatý priestor špekuláciám, dohadom a rôznym konšpiráciám. 

Rovnaký spôsob písania zvolil aj jeden z najznámejších slovenských spisovateľov Peter Holka vo svojom trojgeneračnom románe Ohyb rieky.
V prvej časti príbehu sa stretneme s dedom Štefanom Holkom, ktorý leží v truhle a spomína na svoju minulosť. Napríklad na druhú svetovú vojnu, počas ktorej si na nútených prácach v Nemecku intenzívne užíval s dvomi sestrami Grétkou a Helgou na vidieckej usadlosti. Až neskôr bol deportovaný do fabriky na výrobu zbraní. Dedo Štefan je už po smrti, idú ho práve zakopať do zeme, no napriek tomu všetko okolo cíti a vníma veľmi intenzívne. Prvá časť románu je obohatená historizmami, archaizmami aj nárečím. Tak trochu pripomína Jarošovu Tisícročnú včelu: "Z toho očakávania som bola úplne zmítorená, napätá a popletená. Všetko mi padalo z rúk, aj tanier som zabila. Pekný biely, s drobnými belasými nezábudkami na okraji. Ani neviem, prečo som ho vlastne vybrala z kredenca. Len sa mi odrazu vyšmykol z grambľavých prstov. Ešte som ho chcela v lufte zachytiť a udrela som si lakeť o roh stola. Keď mi v ňom prestalo brnieť, pozbierala som a pozametala črepy. No neplakala som, hoci za zmárneným tanierom som banovala a slzy som mala na krajíčku." (s.52). 
Hrdinom druhej časti románu je Štefanov syn Peter. Najväčšiu časť svojho produktívneho života prežil so svojou manželkou Irenkou v socializme. Vystriedal viacero funkcií. Isté obdobie zápasil s démonom alkoholom a svoju manželku tým priviedol na psychiatriu. Práve oslavuje sedemdesiatku. O chvíľu sa má zísť v obývačke celá jeho rodina. Má ešte chvíľu čas a tak sedí vo svojej izbe a rekapituluje svoj doterajší život. 
Tretiu generáciu Holkovcov zastupuje Štefanov vnuk Peter, povolaním spisovateľ, ktorý sa už dvakrát rozviedol a teraz chodí s o tridsaťsedem rokov mladšou ženou Zuzanou. Práve si užívajú dovolenku v Chorvátsku, ktorú im naruší slávny francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq a mladý chalan v drese Bayernu Mníchov. Celkom nerozumiem kafkovskému záveru románu, z ktorého mám dosť zmiešané pocity. Táto časť príbehu je silno autobiografická.

Premýšľam nad hodnotením Ohybu rieky. Prvá časť s dedom Štefanom Holkom je veľmi vydarená. Obsahuje vtip, pointu, nenásilným spôsobom vyzdvihuje slovenské tradície: "A tak plačú  všetky tri, sirôtky moje biedne, Terka, Mariška i Oľga, a s nimi aj moje vnúčatá, Milka, Lydka, Vilo a Štefan. Nedá sa to počúvať, lebo čoskoro zavýjajú ako sirény nad Drážďanmi tesne pred tým strašným náletom spojencov." (s.28). "Hrozná scéna, ani Fuhrer zarámovaný a zasklený na stene sa na to nedokázal dlhšie pozerať, zježili sa mu fúzy a privieral oči, hoci najradšej by si zapchal uši." (s.34).   
Druhá časť, so synom Petrom Holkom v hlavnej úlohe, v ničom nezaostáva za tou prvou. Realistické zobrazenie súdružských čias, náročný boj s alkoholom. Táto pasáž románu mi pripomína najlepšie tvorivé obdobie Ruda Slobodu. 
Tretia časť je taká typicky "holkovská". Nemám nič proti sexuálnym scénam ani otvorenej erotike, práve naopak, pokiaľ sa používa funkčne. Mám však pocit, že v tomto prípade je samoúčelná a zatieňuje inak zaujímavo rozohranú dejovú líniu.          
Takže celkovo sa vo mne bijú také zmiešané pocity. Za prvé dve časti takmer plný počet hviezdičiek v hodnotení, tretia časť zrazila knihu do lepšieho priemeru. Škoda. Najmä ak si prečítate Druhé intermezzo pod názvom Matkin list, veľmi silná kapitola, v ktorej sa spisovateľova matka spovedá zo svojich najintímnejších pocitov.  

1 komentár:

  1. Píšete: "Hrdinom druhej časti románu je Štefanov syn Peter." Je to chybička, "hrdinom" je Štefanov syn Ján. Peter je až v tretej časti, je to Jánov syn a Štefanov vnuk. Rovnako je chyba v rodinnom vzťahu Helgy a Grétky, nie sú sestry, ale švagriné.
    Inak ďakujem za recenziu.

    OdpovedaťOdstrániť