KNIHA MESIACA MAREC
" -Nesmiem zlyhať. Nezlyhám!- Modlitba sa rozľahla pod klenbami kamenného chrámu. Boh neodpovedal. Čo znamená to ticho? Upadol vari do Božej milosti? Sklamal sa v ňom Boh? Oľutoval, že si ho vybral na takú dôležitú prácu? Bol by Leonardo lepší? poslednú otázku sa zdráhal vyloviť nahlas, dokonca aj pred Bohom" (s.117).
Román Olej a maľba doprevádza komentár o dnes už zabudnutom súperení medzi renesančnými géniami Leonardom a Michelangelom. Nie je to celkom pravda. Kto sa len trošku zaujíma o umenie, o tomto konflikte určite vie. To však nie je podstatné. Autorka na konci knihy otvorene priznáva prelínanie reality a fikcie, výsledkom čoho je veľmi zaujímavý a ľahko čitateľný román. Medzi rokmi 1501 - 1505 Lenonardo spoločne s Michelangelom pracovali vo Florencii na svojich najslávnejších dielach, ktoré sa stali symbolmi vyspelej západnej civilizácie.
"-Sme ako milenci, čo poviete, čo poviete, my umelecké duše.- Michelangelo prechádzal prstami po drsnom kameni. -Spočiatku plachí, neistí z toho, čo objavíme pod povrchom, no čím viac času strávime s predmetmi svojej túžby, tým hlbšie ich začíname chápať. Odhaľujeme ich chyby, ale aj možnosti. Aj keď nadviažeme spojenie, srdcia nám tlčú jedným rytmom, a keď otvoríme ústa, naše slová vychádzajú z jedných úst. - Michelangelo otvoril oči a hľadel na sivý kameň. -Láska sa nedá naplánovať, či áno? Niet slova, argumentu, myšlienky, ktoré by ju dokázali prebudiť k životu. No pocítime ju hneď, mrazenie na zátylku, postupujúce dolu chrbticou až ku končekom prstov. A nevieme, prečo ani ako prišla, ale je tam, existuje kvôli nám, nám navzdory. Nevieme, čo to je. Nevieme, a práve vtedy, keď nič nevieme, všetko cítime-" (s.88).
Leonardo da Vinci namaľoval urodzenú ženu Lisu del Giocondo, ktorá sa preslávila pod menom Mona Lisa, zatiaľ čo Michelangelo vytvoril najslávnejšiu sochu sveta - monumentálneho Dávida. Súperenie dvoch výnimočných umelcov prechádzalo podľa dobových dokumentov až do otvorených konfliktov, ktoré sa odohrávali priamo v uliciach Florencie.
Autorka si všíma každodennú prácu oboch umelcov. Pomerne veľký priestor v románe venuje Michelangelovej rodine. Jeho otec Lodovico syna v sochárstve nepodporoval, práve naopak. Život Michelangelovi komplikoval aj jeho brat Giovansimone, čierna ovca rodiny. Taktiež úmorná drina na Dávidovej soche je veľmi zaujímavo spracovaná. Občas som mal pocit, že som to ja, komu tŕpnu ruky a bolí ho pri práci celé telo.
Leonardo je vykreslený ako typický všeumelec, ktorý sa pustí do mnohých projektov, no len máloktorý z nich skutočne aj dokončí. Pôvodne to bol práve on, kto získal zákazku na sochu Dávida, no Michelangelo mu ju svojou drzosťou, argumentmi a nižšími nákladmi pre mesto napokon v poslednej chvíli vyfúkol, čo geniálny umelec znášal veľmi ťažko. Okrem každodennej práce a fiktívnemu vzťahu k Lise del Giocondo, si Storeyová všíma Leonardovu vášeň pre viaceré vynálezy, ktoré sa stali vzorom pre neskorších vedcov v ich tvorivej práci (lietajúce stroje, tanky, moderné obranné valy...)
V diele sa stretneme aj s viacerými slávnymi menami renesančného obdobia, ktoré dotvárajú atmosféru spoločenského, politického a umeleckého života Florencie v 15. storočí: (Sandro Botticceli, Niccolo Machavelli, Raffaello Sanzio -známejší ako Raffael Santi...)
Pokiaľ budete brať román s rezervou, ako historickú fikciu, potom budete určite veľmi spokojní, lebo kniha je písaná v podobnom štýle ako Stoneov Smäd po živote alebo ako Parrisovej románová tetralógia o Giordanovi Brunovi - Kacír, Prorok, Rúhač, Zradca. Keďže však nejde o vedeckú štúdiu, ani historické odborné dielo, Storeyová má na svoj fiktívny pohľad nárok. Myslím si, že to zvládla na pomerne vysokej úrovni, z čoho sa môžeme ako čitatelia len a len tešiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára