Pred chvíľou som sa vrátil z besedy s autorkou románu Mengeleho dievča, Veronikou Homolovou -Tóthovou. V publiku som patril k tým starším. Ešte že to zachraňovala staršia pani, ktorá prežila druhú svetovú vojnu na vlastnej koži. Väčšina účastníkov besedy boli študenti, alebo skôr študentky gymnázia, čo je určite potešujúce.
A čo prezradila o Viole Stern Fischerovej, hlavnej hrdinke románu, autorka knihy Veronika Homolová Tóthová?
Pani Fischerová žije už desať rokov v Prahe. S autorkou sa poznajú už dlhé roky, obe bývali v Lučenci a Veronika Tóthová chodila do základnej školy, ktorá stála len kúsok od domu Violy Fischerovej. V tom čase jej príbeh samozrejme ešte nepoznala. Na pani Fischerovú dostala kontakt a vycestovala za ňou do Prahy. To bolo pred štyrmi rokmi, keď mala pani Fischerová deväťdesiatku. Na začiatku urobila o živote starej pani krátku reportáž, neskôr sa ju autorka pokúšala nahovoriť na dlhší film. Pani Fischerová sa však nedokázala pred kamerou dostatočne uvoľniť a tak sa Veronika Tóthová rozhodla spracovať jej príbeh do knižnej podoby. Prešli ďalšie dva roky. Podľa jej slov si stará pani pamätala na udalosti, keď bola ešte dievčaťom, akoby sa odohrali len pred týždňom alebo pred mesiacom. Keď jej poslala hotovú verziu románu, pani Fischerová ho vraj prečítala za jednu noc a nechcela na ňom zmeniť jediné slovo. Autorka knihy dnes vníma Violu Fischerovú ako drobnú pani so sviežim mentálnym zdravím, výraznými modrými očami plnými života a častým úsmevom na perách. Samotná pani Fischerová sa nepovažuje za silnú osobnosť, z náročného dospievania, ktoré výrazne ovplyvnil pobyt v koncentračných táboroch, sa musela psychicky spamätávať ešte niekoľko dlhých rokov.
Veronika Tóthová, vzhľadom na drsné spracovanie príbehov z koncentračných táborov, spočiatku nepovažovala za vhodné, aby román čítali osoby mladšie ako 18 rokov, no neskôr zmenila názor. Podľa nej mnohé tínedžerky vnímajú knihu Mengeleho dievča ako príbeh normálneho dievčaťa, ktoré malo tú smolu, že žilo v nenormálnych časoch. Bola prekvapená, keď väčšina mladých čitateľov pociťovala najväčší smútok pri návrate Violy Fischerovej späť do Lučenca, kde na ňu hľadeli nenávistné pohľady miestnych obyvateľov a nie počas umierania malých detí. Autorka si to vysvetľuje tým, že mladí čitatelia ešte nemajú vlastné deti a ich vnímanie života je trošku iné.
Veronika Tóthová sa podľa vlastných slov nedokáže odosobniť od príbehov ktoré píše, utrpenie prežíva spoločne s aktérmi deja, s ktorými robí rozhovory. Jej veľkou záľubou je okrem nacistického režimu aj obdobie päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia a s tým súvisiaci komunistický režim.
Najbližšie sa chystá vydať knihu o Jozefovi Gabčíkovi, ktorý je jej srdcovou záležitosťou. A takisto chce vydať aj ďalšie príbehy ľudí, ktorí prežili peklo koncentračných táborov, lebo pomaličky odchádzajú aj poslední žijúci pamätníci...
Veľmi zaujímavá diskusia, bol to skvelý zážitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára