Medzi rokmi 1948 -1952 bolo v Československu postavených pred súd okolo dvadsať sedemtisíc ľudí, ktorých komunistický režim odsúdil za protištátnu činnosť. Medzi nimi bol aj tento pán:
"...najprv sa predstavím. Volám sa Tomáš Limbora. Mal som tri deti vo veku dva a trištvrte roka až pol roka, keď ma zatkli, a o dva roky viac, keď ma odsúdil Štátny súd v Bratislave. Bol som niečo vyše dvadsaťdeväť ročný, keď ma z Leopoldova dovliekli do ústredného tábora Bratrství. Tam som už nemal meno: bol som číslom 09693..." (s.15).
Vždy ma fascinovali knihy a filmy so silnými príbehmi. Aj preto si rád prečítam romány či už z väzenského prostredia, z Gulagov, z nacistických koncentračných táborov a podobne.
Rudolf Tibenský napísal knihu o bežnom človeku, ktorý chodil do práce, mal rodinu s tromi deťmi, až kým ho jedného dňa neodsúdili za protištátnu činnosť. Pracoval v uránových baniach v neslávne preslávenom Jáchymove, kde následkom náročnej fyzickej práce takmer prišiel o zrak. V podstate ho zachránila Stalinova smrť a následné amnestie pre politických väzňov. Je veľmi pravdepodobné, že inak by zahynul tak ako mnohí ostatní pred ním a jeho osud by zostal zabudnutý niekde pod hlinou.
Limbora prežil nepochybne peklo na Zemi, bohužiaľ literárne spracovanie príbehu mierne pokrivkáva. Akoby autor nedokázal vyťažiť zo silného materiálu celých sto percent. Pri podobných príbehoch máme neraz pocit, že mrzneme spolu s ostatnými väzňami, zažívame pocit hladu, je nám smutno, máme strach. Pri tejto knihe tomu tak nie je. Akoby si od nás hlavný hrdina držal mierny odstup a nedokázal nás naplno vtiahnuť do svojho sveta. Pri všetkej úcte k Tomášovi Limberovi, je to len jeden z mnohých príbehov neľahkého obdobia päťdesiatych rokov, čím nechcem povedať, že kniha nie je zaujímavá. Ale mohla byť lepšia. Navyše je písaná dosť archaickým štýlom, čo pravdepodobne súvisí so staršou dobou vydania. Škoda nevyužitého potenciálu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára