Odpočítaval som dni do piatku. Keď ten vytúžený deň konečne prišiel, stál som pred zrkadlom a napravoval som si modré sako, ktoré mi celkom dobre ladilo s džínsami. Čierne mokasíny sa mi leskli v sliepňavom svetle, ktoré som mal priamo nad sebou. Obliekol som si dlhý tmavý kabát a vyrazil som do ulíc. Kaviareň sa nachádzala len desať minút pešo od môjho domu. Teda od domu mojich rodičov, aby som bol presný. Aby som dodržal stanovy klubu a prišiel podľa nepísanej dohody na stretnutie ako prvý, bol som tam už pár minút po ôsmej. Priznám sa, že som mal trochu nervy. Nikdy som nebol z tých, ktorí by sa vyžívali v predvádzaní sa na verejnosti. Tesne po deviatej už boli všetci členovia klubu v kaviarni, sedeli za stolom a popíjali nápoje zo svojich šálok a pohárov. Čakali, kedy sa ujmem slova. Nahlas som si odkašľal do päste a v tej chvíli som mal na sebe štyri páry zvedavých očí.
"No..." začal som defektnou časticou, no nikto sa nad tým nijako zvlášť nepozastavoval. Naopak, dopriali mi dostatok času na to, aby som nabral potrebnú odvahu a odštartoval svoj príbeh. Ešte som si naposledy odpil zo svojho škoricového kapučína a potom som sa do toho konečne pustil:
"Vždy som mal slabosť pre staršie americké autá. Asi som tú záľubu zdedil po svojom otcovi. Poznáte to. Nehorázna spotreba a predný kufor taký dlhý, že nedovidíte na koniec, respektíve začiatok auta.
V stredu večer odcestovali naši na nejaký romantický pobyt kamsi do hôr, aby si zaspomínali na staré vysokoškolské časy. Rozhodli sa ísť vlakom. Otcov nablýskaný mustang ostal v ten večer zavretý v garáži. Jasné, že som neodolal. Len čo sa zotmelo, už som držal v rukách volant a šinul som si to diaľnicou.
Krása. Rýchlosť. Sloboda. Predo mnou sa vypínali vrcholce skalných hôr. Keď som zišiel z diaľnice, cesta sa zužovala a jej kvalita šla rapídne dole. Musel som dať nohu z plynu a šiel som nejakou šesťdesiatkou.
V tom som uvidel pri krajnici nejakého chlapa. Mohol mať okolo tridsať, dobre stavaný, opálený v tvári, vyzeral ako zlatokop z Klondajku. Široký klobúk, otrhaný plášť, vysoké čižmy, cez plece mal prehodený starý batoh. Spoznal som ho podľa záhadného úsmevu. Jack London bez slova popíjal fľašu džinu na mieste spolujazdca, len pár centimetrov odo mňa. Mal som milión otázok, ale ústa mi zapchala ohnivá voda a Jackov úsmev. Pár kilometrov od mesta sme naložili ďalšieho stopára, charizmatického Jacka číslo dva. Tentoraz Kerouacka. Kde inde sme ho mohli stretnúť, ak nie na ceste?
Rozvalil sa na zadných sedadlách, zo saka vytiahol škatuľku cigariet, potriasol ňou, jednu si vložil do úst a pripálil si. Conversky si vyložil na dvere otcovho auta a privrel unavené oči, ktoré mu dráždili slnečné lúče. Podrážky na topánkach mal úplne zodraté. Hlavu si podložil svojou cestovnou taškou a bezstarostne zadriemal už za najbližšou zákrutou.
Auto som odstavil pred prvým barom. Obaja Jackovia (hlavné mesto Anglicka aj ten Na ceste) vyskočili z auta a nasledovali ma. Vnútri bola plnka. Všetci tam po sebe hulákali, aby prekričali nejakú country odrhovačku, čo tam hučala na celú sálu. Sadli sme si za barový pult a obaja Jackovia si zapálili. Keď som sa otočil, skoro som sa zošmykol na podlahu. Po mojej ľavej ruke sedel ošumelý chlapík po päťdesiatke, s profilom opočloveka, s večne zasneným pohľadom a typickou iskrou v unavených očiach. Husté strnisko mu zakrývalo zjazvenú tvár. Pivné brucho mu zakrývalo tmavozelené tričko s bielou vulgárnou podtlačou. Občas sa poškrabal v rozkroku. Staré voľné menčestráky mu odkrývali takmer polovicu holého zadku. Sliepňavé svetlo ešte viac zvýrazňovalo jeho dlhšie mastné vlasy. Ostatné si pamätám už len ako zostrihaný film. Najskôr sme do seba liali tretinkové pivá, neskôr whisky, džin, bourbon, víno....Vraj ako prvý odpadol Jack Na ceste, potom Charles Bukowski, zatiaľ čo Jack hlavné mesto Británie ťahal bez problémov až do rána. Zomlela sa tam aj poctivá barová bitka, v ktorej sa opäť činil Jack London, kým Charles sa skôr motal na mieste a rozhadzoval rukami okolo seba ako pokazený ventilátor a Jack Kerouack len prihlúplo žmurkal opitými očami v rohu miestnosti a v ruke objímal hrubostenný pohár s čímsi hnedým naspodku.
Ráno som sa zobudil rozvalený v otcovom odstavenom mustangu, ktorý stál uprostred skalných hôr. Slnečné lúče agresívne boxovali do mojich okuliarov s mizerným UV filtrom a bolo mi hrozne zle. Na duši však úžasne.Takto som preležal na zadnom sedadle mustangu dlhé hodiny. Kto vlastne som? Z myšlienok ma vytrhol postarší muž s črtami Aziata. Sedel len kúsok od auta, zasnene hľadel na vrcholce hôr a občas si niečo zaznamenal do malého luxusného diára. Spoznal som ho na prvý pohľad.
"Dobrý deň, pán Murakami..." chcel som ešte dodať: - ste môj obľúbený autor,- ale v poslednej chvíli som si to predsa len rozmyslel. Zdalo sa mi to trápne. Stáli sme oproti sebe ako kovboji, ktorí boli rozhodnutí už o pár sekúnd použiť svoje nabité kolty.
Odrazu odniekadiaľ priletel čierny havran, sadol si k Murakamiho nohám, na ktorých mal obuté luxusné hnedé mokasíny a obaja ma hodnú chvíľu zvedavo pozorovali. Zdalo sa mi, že majú identický úsmev. V tej chvíli slávny autor vykročil oproti mne a jemne mi stisol rameno. Kým som mu stihol niečo povedať, spoločne s havranom sa stratil v nedostupných horách medzi skalami. Na zemi ostal ležať len jeho diár v koženej väzbe, do ktorého si ešte pred pár minútami zapisoval nejaké myšlienky. Opatrne som ho zdvihol zo zeme. Nalistoval som poslednú stranu. To čo som v ňom objavil, znelo priam neuveriteľne...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára