RECENZIA: Karl Ove Knausgard - Môj boj 2 (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:  *****

KNIHA MESIACA

"Ak ma tie roky naučili niečo, čo mi pripadá veľmi dôležité práve v dobe, ktorá kypí priemernosťou, je toto:

Nemysli si, že si niečo.

Kurva, nemysli si, že si niečo.

Lebo nie si. Si len samoľúbe priemerné hovno. 

Nemysli si, že si niečo, nemysli si, že si hoden niečoho, lebo nie si. Si len malého hovno.

Tak skloň hlavu a makaj, ty hovno. Aspoň tak niečo dosiahneš. Drž hubu, skloň hlavu, pracuj a vedz, že nie si hoden. Približne toto som sa naučil" (s.480).

Nepoznám autora, ktorý by šiel s kožou na trh tak otvorene ako Karl Ove Knausgard. Pri čítaní jeho románu máme pocit, že sledujeme nejakú reality show v priamom prenose. Pamätáte si tie počítačové hry, v ktorých bolo vidieť iba zbraň otvárajúcu stovky rôznych miestností? Niečo podobné budete prežívať pri čítaní knihy nórskeho autora. Knausgard dokazuje, že aj opis každodenného života môže byť povýšený na literárne umenie. Dovolí čitateľovi nazrieť do svojho súkromia, pričom svoju osobu ani svojich najbližších nijakým spôsobom neglorifikuje. Práve naopak. A tak sa dozvedáme okrem iného aj to, že jeho žena Linda zápasí maniodepresiou, sám autor vedie boj s nadmerným pitím, často pochybuje o sebe aj o svojej práci, vyrovnáva sa s vlastnou minulosťou. Ostré manželské hádky strieda obdobie udobrovania, v popredí je náročná výchova troch malých detí, ale aj časový pracovný stres súvisiaci s uzávierkou autorových románov. 

Knausgard venuje vo svojom diele pomerne veľký priestor výchove detí, spomína si na zoznámenie so svojou manželkou, podrobne opisuje jej prvý pôrod a obdobie, keď sa rozhodoval medzi prácou a rodinou. Život úspešného spisovateľa nie je jednoduchý. Zápasí s každodennými problémami ako všetci ostatní smrteľníci. Borí sa s trémou pred a počas verejného čítania, háda sa so susedmi, pochybnosti o sebe a o svojej literárnej tvorbe utápa v alkohole, rieši rozpor medzi písaním kníh a časom, ktorý by mal venovať svojim najbližším. 

Dlhé rozhovory vedie so svojim najlepším priateľom Geirom:"Ty túžiš po nevinnosti a to nejde. Túžba a nevinnosť sa nikdy nestretnú. Najvyšší ideál prestane byť ideálom, keď doň zaryješ svojho vtáka. Si ako Midas, môžeš mať všetko, koľkí majú podľa teba to šťastie? Takmer nikto. A koľkí odmietnu? Ešte menšia hŕstka. Ja poznám len jedného. Ak toto nie je tragédia, tak potom už neviem" (s.443). 

Knausgard si občas spomenie na svojho mŕtveho otca, vo voľnom čase premýšľa nad kritikou, ktorá sprevádza jeho romány. 

Karl Ove Knusgard píše drsne, to čo položí na papier je uveriteľné, priame, životom odžité, občas sarkastické, inokedy plné emócii, je to príbeh človeka, ktorý svoj život naozaj prežíva, na nič sa nehrá, odhaľuje svoje vnútro ako málokto. Aj preto ponúka výnimočný čitateľský zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. 

Pripravte sa na to, že kniha má  550 strán, text je písaný dosť nahusto, nie je rozdelený na kapitoly a občas je dosť podrobný a opisný. Ak to však prekonáte, určite nebudete ľutovať. "Nie je pravda, že sa rodíme rovní a len podmienky, v ktorých žijeme nás robia nerovnými. Je to naopak. Rodíme sa nerovní a životné podmienky robia naše životy podobnými" (s.21).