Štrngali sme šálkami a pohármi, čo sme mali rozložené po stole. Odrazu sa otvorili vchodové dvere, v ktorých sa zjavila postava toho mladého rozhnevaného študentíka. Vrátil sa. Bez slova si vyzliekol bundu, sadol si k barovému pultu (kúsok od nás) a objednal si fernet. Naoko si nás nevšímal, ale všetci sme poznali pravdu.
Asi sme cítili, že tá jeho zložitá povaha a celkové vystupovanie sú len komickou maskou, ktorou sa snaží zakryť svoju samotu, zraniteľnosť a citlivosť. A to sa jednoducho nedalo prehliadnuť. A tak sme sa rozhodli, že ho na začiatok skúsime aspoň v tichosti tolerovať a ďalej sa uvidí...
Po krátkej porade s ostatnými sme sa dohodli na tom, že dáme tomu rozhnevanému chalanovi predsa len šancu a budeme ho v našej prítomnosti zatiaľ aspoň akceptovať. Konečne som sa mohol pustiť do rozprávania.
"Čo k tomu povedať? Už od počiatku to bolo šialené. Od rána lialo tak silno, že kanál nestíhal brať vodu. Proste Anglicko ako vyšité. Na zápas sme dorazili v dvojhodinovom predstihu. V uliciach vládlo podozrivé ticho. Len občas ho prerušilo šumenie pneumatík o mokrý asfalt. Tmavá, strašidelná nenormálna. A ešte to vynásobte stovkou a aspoň vzdialene sa priblížite k tej chvíli, ktorá vládla pred pár dňami dve hodiny pred výkopom. Mali sme pocit, že sme králi toho diabolského mesta. Do toho ticha sme vyrevovali naše chorály a klubovú hymnu. Všade vládla modrá, modrá, modrá. Boli sme všade. Ulice boli v tom okamihu naše a len a len naše. Aspoň sme si to naivne mysleli. Až kým sme nezačuli ten mrazivý rev. Pamätáte si tú scénu z filmu Posledný mohykán, v hlavnej úlohe s Danielom Day Lewisom, keď francúzska armáda prechádzala kanadskými lesmi a spoza stromov začuli zvieracie škriekanie indiánskeho kmeňa Hurónov? Stovky divochov sa nevedelo dočkať, kedy sa vrhne na svoju korisť. Tak presne to isté sme v tom okamihu cítili aj my. Len kanadské borovice nahradili priemyselné zóny s robotníckymi továrňami a tehlovými komínmi. Boli ako myši. Vyliezali z každého otvoru, z každej nory, každého kanálu. Ako roj kobyliek. Ako mor alebo cholera, pred ktorou sa snažíte ujsť, aj keď viete, že je to nemožné. Mohli ste tam vidieť zúrivé deti, agresívnych pubertiakov aj nervóznych dedkov. A samozrejme kopec dospelákov. Nechýbali ani štrbavé a potetované ženské. Skôr ako sme sa na niečo zmohli, lietali okolo nás kamene. dlažobné kocky a tehly. Tých z nás, ktorých nezasiahli z diaľky, dorazili z bezprostrednej blízkosti palicami, bejzbolkami a železnými tyčami. Stretlo sa tam niekoľko vecí súčasne - krik, nárek, šialený smiech, dupot nôh, dunenie pästí, kopanie čižiem a zvuk policajných áut a sanitiek. Asi po štvrť hodine bolo po všetkom. Prežili sme Waterloo, Verdun a Stalingrad súčasne. Prežili sme Millwall."
Keď som skončil svoje rozprávanie, celá kaviareň mlčala. V predstavách sa ešte stále nachádzali v tmavých uliciach anglického mesta a snažili sa odkráčať z bojiska niekam preč. Pokiaľ to bolo aspoň trochu možné, čo najďalej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára