HODNOTENIE: ** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
- Keby neverili v boha a v posmrtný život, už dávno by boli rozbili krematóriá. -
- A prečo to neurobíte vy? -" (s.77).
Skôr ako začnete čítať zbierku týchto autobiografických poviedok (celkovo ich je sedem) je dobré prečítať si ešte predtým autorov stručný životopis (s.180 - 182). Kniha je prierezom života postáv pred príchodom do koncentračného tábora až po jeho definitívne oslobodenie sovietskou armádou v roku 1945. Štýlom, akým sú jednotlivé poviedky písané, mi zbierka veľmi pripomína maďarský oscarový film Saulov syn z roku 2015. Dielu sa nedá v podstate veľmi čo vyčítať, je písané veľmi realisticky, surovým štýlom, postavy sú viac ako uveriteľné, príbeh postupne plynie, aj keď pomalším tempom, lenže je to celé tak náročné na strávenie, že silne pochybujem o tom, že sa k tomuto dielu ešte niekedy v budúcnosti vrátim. Nie že by som mal problém s témou, napokon, prečítal som už desiatky podobných kníh, no pre mňa to bolo ako tlačiť päťdesiat kilový balvan hore kopcom. Inak to vysvetliť neviem. Na záver nemôžem opomenúť grafickú podobu knihy, ktorá sa skutočne podarila.
"Neskoršie som sa dozvedel, že Máriu ako árijsko - semitského miešanca vyviezli so židovským transportom do povestného tábora na pobreží, poslali do plynovej komory a z jej tela akiste urobili mydlo." (s.41).
" - Tadek, chcem ťa o niečo poprosiť. -
- Vrav, - povedal som a naklonil sa k nemu. -
- Tadek, idem do komína. -
Sklonil som sa ešte nižšie a pozrel som sa mu zblízka do očí: boli pokojné a prázdne.
- Tadek, toľko som hladoval... Daj mi niečo pod zub. Aspoň tento posledný večer. - " (s.71).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára