Keď som sa vrátil z práce večer domov, jediné, na čo som dokázal ako - tak myslieť, bola posteľ. Opláchol som si ruky, uvoľnil som si kravatu, ktorá ma celý deň poctivo škrtila pod krkom a letmo som pobozkal manželku na čelo.
„Mal by si ísť za malou. Aspoň na chvíľu. Celý deň sa na teba tešila“ prosebne sa mi zahľadela do očí Miriam a ja som si sťažka povzdychol. Oprel som sa chrtom o kuchynskú linku a vypil som pohár vody. V tej chvíli som preklínal všetky pôžičky, ktoré sme si uviazali na krk, no bohužiaľ bez nich by to nešlo. Prehrabol som si strapaté vlasy a unavene som sa zvalil do kresla. Kreslo pod náporom mojej váhy zavŕzgalo, akoby sa v tom okamihu rozplakalo. Bez slova som vykročil k detskej izbe. Jemne som zaklopal na dvere.
„Ťuk ťuk, je niekto doma?“ snažil som sa prehovoriť čo najvľúdnejším hlasom, hoci spánok mi už nebezpečne pristával na ťažkých viečkach.
Eliška ležala v posteli prikrytá farebnými perinami a túlila sa k plyšovému medveďovi.
„Dobre že si prišiel tatino, pred chvíľou vošlo do mojej izby strašidlo a schovalo sa pod posteľ“ vystrašene na mňa hľadela moja sedemročná dcéra.
„Strašidlo? Vážne? A ako vyzeralo? Bolo veľké, zelené a robilo bu, bu, bu?“ doberal som si ju.
„Ja som ho vlastne ani poriadne nevidela. Počula som len jeho kroky“ vysvetlila mi. „Robili klop, klop, klop.“
Tak to ho musíme okamžite vyhnať“ usmial som sa a teatrálne som sa zohol pod posteľ. Eliška mlčky prikývla a k plyšovému macovi sa pritúlila ešte o niečo silnejšie.
„Hej strašidlo, kde si? Ukáž sa nám“ vykrikoval som s úsmevom a po chvíli som ho konečne zbadal.
„No doriti“ zahrešil som a v tom momente som úplne pozabudol na to, že sa nachádzam v jednej miestnosti so svojou dcérou.
„Tatino, ty si povedal škaredé slovo“ zhrozene zhíkla Eliška a drobnú dlaň si priložila na pootvorené ústa.
„Ja viem zlatko a ospravedlňujem sa ti“ odpovedal som spod postele. „Čo ty tu robíš, tebe úplne hrabe? A ako si sa sem vlastne dostala?“ snažil som sa rozprávať čo najtichšie.
„To je fuk. Chýbal si mi, myslela som si, že ťa prekvapím“ odpovedala vzrušeným hlasom moja sekretárka a rukou mi siahla na rozkrok.
„Prestaň, tebe úplne preplo?! Si v mojom dome, doriti, mám tu ženu a dieťa, ty krava“ hovoril som na ňu piskľavým hlasom.
„Tatino?“
„Vydrž miláčik, len si tu pohovorím s tým odporným strašidlom (na slovo odporný som dal zvláštny dôraz).
„Dávaj si pozor, tatino, to strašidlo môže byť veľmi nebezpečné“ varovala ma Eliška.
„Tak to máš teda pravdu. Toto strašidlo je zvlášť nebezpečné“ súhlasne som sa pousmial a cítil som, ako mi po chrbte steká pramienok potu. V duchu som si nadával, že som si s tou husičkou vôbec niečo začínal. V posteli bola skvelá, o to nešlo, ale nedokázala pochopiť rozdiel medzi sexom a vzťahom. Kvôli nej by som svoju rodinu v živote neopustil.
„Poď si to rozdať. Rovno tu“ dráždila ma šepkajúcim hlasom tá hnusná potvora.
„Tebe už úplne preskočilo? Sme pod posteľou mojej dcéry, ak si si náhodou nevšimla“ pohoršene som jej odtiahol ruku od môjho rázporku.
„To je fuk, bude to vzrušujúce, uvidíš“ usmiala sa na mňa a opatrne si rozopla bielu blúzku, pod ktorou schovávala luxusnú značkovú podprsenku.
„Úchyláčka!“ vyprskol som piskľavým hlasom, no klamal by som ,keby som tvrdil ,že ma istým spôsobom celé to divadlo nevzrušovalo.
„Tatino?“ vystrašeným hlasom ma oslovila moja dcéra. „Nechce ťa to hnusné strašidlo náhodou zožrať?
„Dúfam, že nie“ odpovedal som mierne zadýchaným hlasom, lebo moja nadržaná sekretárka si medzičasom stihla vziať do úst môj takmer už tvrdý penis. Odtláčal som ju od seba, no bolo to silnejšie, než som si myslel.
„Chcela som sa spýtať, dáš si niečo na ve... ve... ve... čer... u...?“ rozsvietila svetlo v Eliškinej izbe moja manželka a niekoľko dlhých sekúnd tam len tak stála a ja som začínal mať pocit, že sa mení na antickú sochu. V tej chvíli sa mi zatmelo pred očami.
„Asi sa k nám nepridá do trojky, čo?“ zašepkala mi do ucha moja sekretárka a ja som v tej chvíli dúfal, že ma pohltí dračia papuľa z Eliškinej obľúbenej detskej rozprávky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára