"Boh jej zoslal svetlo.
Plameň sa však približoval a údiv sa rýchlo zmenil na hrôzu. Niečo, čo čoraz viac pripomínalo bublajúcu lávu vytekajúcu zo sopky, utekalo hore smerom k Praške rovnako ako ona - potkýnajúc sa o korene. Odhodila mobil a z posledných síl sa rozbehla oproti strmému svahu. Vyskočila a zachytila sa rukami o mladé stromčeky vyčnievajúce zo zeme. Plameň sa stále približoval a v tme jeho žiara pripomínala niečo nadpozemské a diabolské. Už iba pár metrov a uvidí všetkých z dediny. Utekala ako o život a z hrdla sa jej rinul krik prešpikovaný zúfalstvom a hrôzou." (s.20).
Horská obec Terovce, ktorá má necelých stopäťdesiat obyvateľov, sa už po stáročia riadi vlastnými pravidlami. Počas osláv prvého letného dňa zhorí neďaleko vrchu Praška, na ktorom sa slávnosti konajú, Iveta Krasňanová, o ktorej sa vie, že má dlhodobé problémy s alkoholom. Niekoľko rokov žila so žiarlivým povaľačom Ferom Stupňanom. Zostala po nej neplnoletá dcéra Linda, ktorá je tak trochu čudáčka. Ivetin brat Jaro je úspešný podnikateľ, ktorý sa už niekoľko rokov pokúša v obci otvoriť lyžiarske stredisko, no situáciu mu komplikuje neochota miestnych obyvateľov predať svoje pozemky. Jarova žena Darina je typická manželka úspešného muža, ktorá si užíva peniaze a výhody s nimi spojené. Keďže sa vo vzťahu so zaneprázdneným manželom nudí, nájde si milenca, podnikateľa Igora Veselovského.
Obec Terovce má viacero zvláštnych obyvateľov: učiteľku Milku a jej manžela Roba Svačinovcov, šarlatána Bohdana, starú Irenu Šimkovú so synom Vilom, Tadeáša Ondíka, chlapca s downovým syndrómom, jeho brata Šimona, ktorý pôsobí v obci ako farár, ale aj mnohých ďalších.
Prípadu sa ujme, alebo sa k nemu skôr akousi náhodou dopracuje René Juhász, zakomplexovaný tridsaťročný policajt, ktorého prevelia na sever Slovenska z Bratislavy. René šiel na policajnú akadémiu len preto, že to bolo želanie jeho otca. A je to na prvý pohľad vidieť. Ryšavé vlasy sa mu postarajú o nelichotivú prezývku Orange. Juhász si vôbec neverí. Je perfekcionista, rád by sa stal hrdinom, no vôbec mu to nejde. Kolegovia si z neho robia posmešky, uťahujú si z jeho silno maďarského prízvuku, Reného nedokonalosť ešte výraznejšie vynikne v spoločnosti Richarda Potančoka, úspešného vyšetrovateľa s dokonalou postavou a takmer bezchybnými policajnými výsledkami. Juhászov šéf nie je vôbec nadšený, že mu pridelili na útvar také nemehlo. Ani v súkromí to nie je v prípade Reného žiadna výhra. Býva v maličkej garsónke a jeho partnerka (ak sa vôbec dá tak nazvať) je nejaká Silvia, nie príliš atraktívna žena bývajúca v Londýne, s ktorou sa vídava len niekoľkokrát do roka a inak spolu komunikujú najmä cez skype.
O prípad zhorenej alkoholičky nejaví záujem polícia ani média. A to napriek tomu, že začína uhorková sezóna. Keď však objavia bezhlavé telo podnikateľa Jaroslava Krasňana, situácia sa radikálne mení. Kto mohol spáchať takú otrasnú vraždu? A súvisí to nejako s úmrtím Ivety Krasňanovej, Jarovej sestry? Zdá sa, že stopy vedú až k vysokým politickým kruhom.
René Juhász cíti, že toto by mohla byť jeho veľká šanca, aby konečne dokázal ostatným, že nie je len obyčajný ťuťmák. Podarí sa mu to alebo si pripíše ďalší kariérny neúspech?
Dlho som sa nevedel rozhodnúť, čo si mám o postave Reného Juhásza myslieť. Nedokážem si predstaviť, že by sa taký blbeček (hoci aj s protekciou) dostal v policajnom rebríčku tak (relatívne) vysoko. Ale dobre, pripusťme tento fakt, žijeme na Slovensku, kde je možné takmer všetko. Dlho mi trvalo, kým som si na neho ako tak zvykol, otvorene priznám, že mi jeho správanie išlo na nervy a vôbec som ho neľutoval, keď si z neho ostatní kolegovia spravili terč svojich poznámok. Dokonca som sa pri tom dobre bavil. Jediný Eduard (Eddie) ho ako tak rešpektoval. Jeho detinské správanie, keď chcel za každú cenu dokázať, že on je ten super ujo policajt, ktorý všetko vyrieši sám, je miestami otravné. Zatajovať niektoré dôležité fakty ostatným kolegom, len preto, aby on bol ten, ktorý príde s výsledkami ako prvý, je minimálne neprofesionálne. Časom som si však na toho hlupáčika zvykol. Niežeby som si ho nejako zvlášť obľúbil, ale ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu. Ostatné postavy v príbehu sú len sekundantmi, nedá sa hovoriť o nejakom hlbšom psychologickom vykreslení. Príbeh vcelku ujde, záver však nie je príliš prekvapujúci, čo v prípade kriminálneho prípadu vnímam ako nedostatok.
Smrť prekliatych je taký poctivý slovenský priemer medzi slovenskými krimi, jednohubka, ktorú na obed prehltnete a večer už opäť cítite hlad, lebo ste zabudli, že na obed ste niečo jedli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára