HODNOTENIE: **** KNIHA MESIACA JÚN, NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
"Nešlo o to, že vyzeral desivo. Vedel sa tváriť veľmi prívetivo. Ale atmosféra v barakoch pred jeho príchodom a všetka tá príprava dozorcov vytvárala ovzdušie hrôzy a hororu, keď sa blížil Mengele. Všetci museli stáť v pozore. Napríklad si všimol, že jedno z dvojčiat leží na posteli mŕtve. Nakričal: - Čo sa stalo? Ako mohlo toto dvojča umrieť? - Samozrejme, dnes už tomu rozumiem. Prišiel takto o pokus." (s.75).
Myslím si, že osobu doktora Mengeleho je zbytočné predstavovať. Pravdepodobne aj
dvojica autorov s týmto faktom počíta a preto pôsobeniu Anjela smrti, ako znela Mengeleho prezývka v koncentračnom tábore Auschwitz, venuje len jednu rozsiahlejšiu kapitolu. Obšírnejšie sa venujú povojnovému životu tohto nikdy nepotrestaného muža.
"Jedného dňa Mengele doniesol čokoládu a zvláštne oblečenie. Nasledujúci deň prišli muži SS a odviedli dve deti. Išlo o dvoch mojich obľúbencov. Tita a Nina. Jeden z nich bol hrbáč. O dva alebo tri dni neskôr ich členovia SS priviezli späť v strašnom stave. Boli rozrezaní. Chrbtami ich prišili k sebe, zápästiami tiež. Silno z nich bolo cítiť gangrénu. Rany mali špinavé a preplakali celú noc." (s.70).
Mengele pochádzal z dobre situovanej podnikateľskej rodiny. Mal dvoch mladších bratov - Karla a Aloisa. V roku 1938 získal doktorát z medicíny a o rok neskôr vstúpil do jednotiek SS. Oženil sa s Irene Schonbeinovou, s ktorou mal jediného vlastného syna Rolfa. Počas druhej svetovej vojny získal viacero vysokých nemeckých vyznamenaní (Železný kríž prvého stupňa a Železný kríž druhého stupňa).
Vedúcim lekárom ženského oddelenia v Osvienčime sa stal v máji 1943. Aj keď bol podriadený doktorovi Wirthsovi, udržiavali spolu nadštandartné vzťahy. Mengele po celý čas vykonával zvrátené pokusy, cieľom ktorých bolo vytvoriť dokonalú árijskú rasu. V apríli 1945 sa mu podarilo, spolu s ďalšími pracovníkmi tábora, utiecť pred sovietskou armádou. Pripojil sa k jednotkám Werhmachtu v stredných Čechách ako radový nemecký vojak. Tu pobudol dva mesiace v nádeji, že sa vojnová situácia ešte nejakým zázrakom obráti. Spojenci ho zajali a istý čas ho väznili neďaleko Norimbergu. Zachránilo ho to, že na rozdiel od iných príslušníkov SS, nemal na tele vytetovanú krvnú skupinu. Údajne to odmietol s tým, že nechcel zasahovať do svojej pokožky, ktorou bol priam posadnutý. Znie to až neuveriteľne, ale americká armáda mala takmer mesiac k dispozícii tohto muža aj s jeho skutočným menom, napriek tomu sa im prešmykol pomedzi prsty.
Najskôr sa štyri roky schovával na nemeckom území, na statku Lechnehof, ktorý patril rodine Fischerovcov. V tom čase používal falošné meno Fritz Hollman. Pomocnú ruku mu počas tohto obdobia podal doktor Vieland. Keď Mengele cítil, že mu začína horieť za pätami, v roku 1949 ušiel cez Alpy do Talianska, kde sa nalodil na osobnú loď smerujúcu do Južnej Ameriky, konkrétne do Argentíny, ktorá sa po vojne stala vyhľadávaným útočiskom väčšiny bývalých nacistov. Prezident Perón držal nad nimi ochrannú ruku. Spočiatku pod falošným menom Helmut Gregor vykonával Mengele pomocné práce, no časom sa dostal do spoločnosti bývalých vysoko postavených kolegov z radov SS, ktorí mu veľmi radi podali pomocnú ruku: bývalé letecké eso Hans Rudel, bývalý vedúci fašistickej mládeže Werner Jung, nemecký dôstojník von Eckstein, Walter Rauff, vynálezca pojazdných plynových komôr, fanatický nacista Wolfgang Gerhard, ktorého posadnutosť ideológiou dosahovala priam tragikomické rozmery: "Fanatickejšieho nacistu, akým bol Mengeleho brazílsky záchranca Wolfgang Gerthard, by človek asi ťažko hľadal. Každé Vianoce stromček zdobil svastikami. - O svastiky sa treba starať, - vravieval. Kamarátom rozprával, ako sníval o tom, že zabodne kovový drót do nohy Simona Wiesenthala (lovec nacistov pôsobiaci vo Viedni) a bude ho ťahať za autom, kým - nezdochne. - Jeho manželka Ruth, narodená v Brazílii, za ním v zanietenosti nezaostávala. Raz dala panej domu dve mydlá - ešte v ich originálnych obaloch z roku 1943, ktoré boli vyrobené z mŕtvol auschwitzských väzňov.
Po službe za vojny, keď pôsobil ako veliteľ Hitlerjugend v rakúskom Grazi, zostal Gerhard presvedčeným fašistom až do konca svojho života. Syna dokonca pokrstil menom Adolf. - Wolfgang sa neostýchal o sebe prehlasovať, že je stopäťdesiatpercentným nacistom, - spomína jeho bývalý kolega. - " (s.209).
Mengele sa počas nedobrovoľného azylu v Južnej Amerike oženil so svojou švagrinou Marthou, s ktorou istý čas vychovával jej syna z prvého manželstva Karla Heinzeho. Keď však Martha zistila, aké to je celý život sa skrývať, dohodli sa na rozchode. Po čase sa Mengele zamestnal ako manažér na farme Nova Europa v Sao Paulo, ktorá patrila maďarským utečencom, manželom Stammerovcom. Na tejto farme strávil nasledujúcich štrnásť rokov.
Mengele zomrel ako opustený starec v roku 1979, keď ho počas plávania v mori trafila mŕtvica. Tesne predtým sa ešte stihol stretnúť so svojim jediným vlastným synom Rolfom, ktorý nezdieľal mnohé otcove názory, no napriek tomu, po dohode s ostatnými členmi rodiny, sa rozhodli smrť Josefa Mengeleho držať v tajnosti. Darilo sa im to viac ako päť rokov. Pod náporom tlaku verejnosti a médii však napokon predsa len prezradili celú pravdu.
Tesne pred smrťou sa Mengele ešte stihol zamilovať do svojej opatrovateľky a slúžky Elsy Gulpian de Oliverovej, ktorá bola od neho o štyridsať rokov mladšia.
Napriek úsiliu Mossadu, na čele ktorého stál v rokoch 1952 - 1963 Iser Harel, či obávaného lovcu nacistov Simona Wiesenthala, sa Mengeleho za celých tridsaťpäť rokov nepodarilo dopadnúť. Najmä Wiesenthalove historky a bludy o Anjelovi smrti a jeho pobyte v Južnej Amerike vyznievajú často krát až komicky. Mengeleho mali nejeden raz takmer na dosah, no napokon sa vždy nejakým spôsobom prešmykol. Navyše prioritou pre Mossad sa stal Adolf Eichmann a aj z tohto dôvodu istým spôsobom Mengeleho akoby obetovali. Báli sa, že keby sa zamerali na Mengeleho, hlavný strojca holokaustu by sa im prešmykol pomedzi prsty. To, že sa Eichmann s Anjelom smrti v Južnej Amerike niekoľkokrát osobne stretli, je dokázané. Neskôr všetky snahy na dolapenie Mengeleho zhatila šesťdňová vojna Izraela s arabskými krajinami, ktorá bola finančne, personálne aj materiálne náročná.
Napriek tomu nie je Mengelemu čo závidieť. Desiatky rokov strávených na úteku, počas ktorých sa bál každého hlasnejšieho šuchnutia, z neho spravili psychickú trosku. Rozklepaný starec, ktorý si celé dni obhrýzal nechty do krvi, našiel napokon pokoj až po smrti. Možno...
K jednému z jeho viacerých povojnových výrokov skutočne nie je čo dodať:
"Nemám čo skrývať. V Auschwitzi sa diali strašné veci, ale ja som pomáhal, ako sa dalo. Jeden človek by však zďaleka na všetko nestačil. Hrozné nešťastia to boli. Zachrániť som nemohol všetkých. Nikdy som nikoho nezabil a ani som nikomu neublížil. Viem sa obhájiť proti všetkému, čo proti mne môžu povedať." (s.102).
Autorská dvojica Posner a Ware odviedli priam gigantickú robotu, keďže pred zverejnením svojho diela si naštudovali tisíce dokumentov. Výsledkom je obsiahli životopisný román plný zaujímavých faktov, svedeckých výpovedí a citácii z rôznych zdrojov. Dielo je priblížené čitateľovi pútavou formou. Aj keď od zverejnenia prvej verzie knihy uplynulo už viac ako tri desaťročia (1986), na kvalite a aktuálnosti jej to rozhodne neuberá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára