JEJ MENO (video poviedka)
Keď
otvoril oči, zistil, že nič nevidí. Miestnosť bola tmavšia ako
noc. Stále ničomu nerozumel. Snažil sa v spomienkach vrátiť
späť. Posledné, na čo si ako – tak pamätá, bolo, že ležal
doma na gauči, pozeral odvetný semifinálový zápas Ligy majstrov,
keď tu zrazu k nemu pristúpili dvaja vysokí chlapi v kuklách,
bez slova ho spútali hrubým špagátom, naložili do kufra auta
a potom ho odviezli niekam veľmi, veľmi ďaleko. Aspoň tak mu
to spätne pripadalo. Možno, že to bolo len kúsok za mesto, no
skôr by tipoval, že šlo o dlhšiu vzdialenosť. Netušil, čo
od neho môžu chcieť. Vo svojom jednoizbovom byte žil už dlhé
roky úplne sám. Pracoval ako strážnik v jednej drevárskej
firme, takže žil viac – menej od výplaty k výplate. Hoci
mal už niečo po štyridsiatke, stále bol slobodný a na
žiadny perspektívny vzťah to nevyzeralo.
Čiesi
nohy vŕzgali o podlahu. Podľa všetkého šlo o nejakú
pevnú obuv. Kanady, vysoké čižmy alebo niečo také. Páchlo to
tam ako v nejakej starej splesnivenej chate. Zo svojich pocitov
sa snažil vyťažiť čo najviac. Za chrbtom počul zapadnúť náboj
do komory. Potom niekto obtiahol pištoľ a priložil mu ju
zozadu k hlave. Studená oceľ sa mu obtierala o zvyšky
hnedých kučeravých vlasov.
„Jej
meno“ zašepkal únosca spoza tmavej kukly a rozsvietil
sliepňavú žiarovku v strede miestnosti. Unesený okamžite
privrel oči.
„Jej
meno“ zopakoval ten istý hlas rovnaké slová ako pred pár
sekundami.“
„Aké
meno odo mňa chcete? Museli ste si ma s niekým pomýliť. Som
Marcel Kohút. Pracujem ako strážnik v drevárskej firme.
Žijem sám v jednoizbovom byte...“
„Drž
hubu!“ okríkol ho druhý únosca a postavil sa hneď vedľa
prvého.
„Jej
meno.“
Unesení
sa najskôr nahlas rozosmial, aby sa o pár sekúnd pustil do tichého
vzlykania.
„Reveš
ako pošťatá baba“ zasipel prvý únosca a prešiel sa po
miestnosti. Keď bol tesne pri unesenom, nečakane sa k nemu
naklonil a tresol päsťou do stola.
„Jej
meno! Jej meno! Jej menóóó!“
„Nie
som hluchý, vy idiot!“ zreval unesený a v tej chvíli
mu dopadla na tvár tvrdá päsť. Zosunul sa zo stoličky na zem a
na pár sekúnd stratil vedomie.
„Jej
meno“ prebral ho zvuk tých hrozných slov, ktoré ho postupne
zabíjali.
V rýchlosti
premýšľal, aké meno mohli mať tí dvaja na mysli, no nič mu
nenapadalo. Možno je toto všetko len nočná mora, o pár
sekúnd zazvoní budík, ktorý ho preberie z ťažkého sna a
potom bude môcť ísť normálne do práce. Veru, nemôže
jedávať ťažké vyprážané jedlá tesne pred spaním. Potom sa
mu snívajú takéto sprostosti.
Z úvah
ho prebral výstrel z pištole. Silná bolesť mu úplne
paralyzovala ľavé rameno. „Vy ste sa úplne zbláznili!“ zreval
unesený od strachu aj od bolesti.
„Nechci
vedieť, kam bude smerovať ďalší výstrel“ varoval uneseného
únosca číslo dva a s prižmúreným okom mieril na akýsi
imaginárny terč, akoby sa zacvičoval pred osudnou ranou.
„Ja
stále nerozumiem tomu, aké meno to odo mňa chcete furt počuť “
bezradne vzlykal unesený a na špičke nosa sa mu zaleskol
veľký sopeľ.
„Predsa
jej meno“ pripomenul mu s úsmevom prvý únosca a z celej
sily mu prstami zatlačil na prestrelené rameno.
„Jáááááúúúúú“
zreval unesený hlasnejšie ako poranená šelma. Bolesť mu napokon
priniesla slastné vykúpenie v podobe niekoľkosekundového
bezvedomia.
„Jej
meno“ rozmazaný obraz mal opäť to šialené zvukové
podfarbenie.
.............
Nad
uneseným stál chlap číslo tri. Mal na sebe bielu košeľu
a modrú viazanku. Pravou rukou dal signál únoscom, ktorí sa
v okamihu bez slova kamsi stratili. „Karol, mrzí ma to, ale mám
pocit, že sa na túto úlohu jednoducho nehodíš. Nehovorím, že
sa nesnažíš, no nie je to ono. Prepáč, kamoš. O honorár
za tento týždeň samozrejme neprídeš, ale zajtra už ostaň
radšej doma.
„Ale
Roman, ja nechápem o čo ide. Veď sme šli posledné dva dni
skoro všetko na prvú, mal som pocit, že...“
V ďalších
slovách mu zabránil mužov pevný stisk ramena. Unesený mal pocit,
že v ňom má zavŕtanú skutočnú guľku.
„Nekomplikujme
si to ešte viac, OK? Jolanka ti pri odchode vyplatí honorár
a možno sa uvidíme v nejakom z ďalších
pripravovaných projektov. Kto vie?“ pousmial sa muž v bielej
košeli a vrátil sa k režisérskej stoličke. Tri krát
po sebe nahlas zatlieskal. „Tak chlapci, vrátime sa na pľac.
Koniec prestávky. Dáme si to ešte raz od tej scény, kde...“
...............
Roman
Skalický viacej slov už nepočul. S ovisnutými ramenami
opustil priestor, kde sa nakrúcal akčný thriller, ktorý sa ho
však už netýkal.
„Tentoraz
je to tutovka, miláčik, to ti sľubujem. Som jednou z hlavných
hviezd filmu. Hneď ako skončí nakrúcanie, kúpime si vlastný dom
a ty môžeš vybrať nábytok aj podlahy“ vzrušenie
vykrikoval Skalický po úspešnom absolvovaní kastingu a svojho
syna točil vysoko nad hlavou.
„No
len aby. Lebo ak pokašleš aj túto šancu, potom si môžeš začať
hľadať novú rodinu. Mňa už nebaví žiť v tejto neistote.
Rozumel si ma?“ výhražne sa pozrela na herca jeho manželka.
„Neboj
sa, teraz je to niečo úplne iné“ uisťoval ju Roman a celý
rozžiarený sa maznal so svojim malým synčekom. „Z tatina bude
veľká hviezda. Dúfam, že si na neho pyšný“, s úsmevom fúkal
chlapčekovi do bruška a vychutnával si pri tom jeho radostný
smiech. Ona len krútila hlavou. Koľko razy to už z jeho úst
počula? No tentokrát si sľúbila, že je to naposledy. Buď to
vyjde alebo...
................
„Jej
meno?“ šepkal si herec sám pre seba, keď sa opitý opieral o
stenu nočného podniku a rátal drobné, ktoré mu ostali
z vyplateného honoráru.
„Jej
meno? Jej meno... jej... me – nóóó.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára