"Kým sa prvýkrát objavil termín "lovci nacistov", poľovalo sa na nacistov, či presnejšie na Nemcov. Vtedy nebol čas ani chuť rozlišovať medzi vojakmi a civilmi a ich vojenskými a politickými predstaviteľmi. Motív bol jasný - víťazstvo a pomsta. No zatiaľ čo Hitlerove armády čelili narastajúcemu odporu a ich definitívna porážka bola čoraz pravdepodobnejšia, predstavitelia Spojencov sa umárali úvahami, kde sú hranice odplaty, koľko Nemcov má zaplatiť konečný účet za zločiny svojej krajiny." (s.38).
Po skončení druhej svetovej vojny sa začalo účtovanie s nacistami. Najznámejší je v tomto smere Norimberský súd, pred ktorý boli postavení najvyšší predstavitelia tretej ríše. Samozrejme tí, ktorí nestihli ujsť alebo nespáchali samovraždu. Hlavným žalobcom bol Robert Jackson. Lenže súdov s nacistami sa uskutočnilo po celej krajine viac. Išlo najmä o dozorcov, ktorí pracovali v koncentračných táboroch. Napriek tomu verejnosť nebola spokojná. Viacero zodpovedných zdupkalo za hranice Európy, útočisko našli hlavne v Južnej Amerike (Eichmann, Mengele, Priebke...) Aj preto sa našli ľudia, ktorí vzali spravodlivosť do vlastných rúk a pokúsili sa posadiť vojnových zločincov pred najvyšší súd. Mená niektorých lovcov nacistov, napriek ich veľkému prínosu, upadli takmer do zabudnutia (Tuvia Friedman, Frietz Bauer, Benjamin Ferencz, alebo Jan Sehn). Iní sa naopak stali už počas života legendami (Simon Wiesenthal). Kontroverzne sú vnímané metódy manželov Beaty a Sergeho Klarsfieldovcov či Efraima Zuroffa, ktorého často prezývajú aj posledný lovec nacistov. Veľký podiel na dolapení viacerých nacistov mal aj štát Izrael, ktorý to pokladal za niečo osobné, činili sa predovšetkým agenti Mossadu: Rafi Ejtan, Isser Harel... Aj keď je otázne, či v niektorých prípadoch nemohli spraviť viac (predovšetkým v prípade Mengeleho, ktorého mali v istom období doslova na dosah).
Vo viacerých prípadoch zohrali významnú úlohu novinári: informátor Gnielka, kontroverzne vnímaná Hannah Arendtová, priebojný Sam Donaldson, atď. Aj vďaka nim neupadla zodpovednosť nacistov za zločiny do zabudnutia.
Počas akcií museli do seba zapadnúť viaceré prvky, aby dopadol výsledok úspešne: výborná organizácia, veľmi dobré informácie, súhra šťastných okolností, výber tých správnych ľudí. Napríklad počas únosu Eichmanna (v Brazílii žil pod novým menom Ricardo Klement) zohral dôležitú úlohu mladý študent Juan, ktorý sa počas akcie rozhodol dobrovoľne spolupracovať s Mossadom a odviedol pre nich neoceniteľnú robotu. Cenné informácie o strojcovi holokaustu poskytol Izraelu slepý muž menom Lothar Hermann. Viacero nacistov ostalo nepotrestaných aj preto, že prišla Studená vojna a znepriatelené strany poskytli nový domov bývalým predstaviteľom a oddaným stúpencom tretej ríše. Spojené štáty mali záujem predovšetkým o vedeckých pracovníkov (napr. Arthur Rudolph, vynálezca rakiet s dlhým doletom). Postupne však začali na love nacistov spolupracovať aj Američania, významnú úlohu v tomto smere zohrala najmä organizácia OSI, na čele s Eli Rosenbauom.
Po vojne sa podarilo, aj vďaka veľkej snahe lovcov nacistov, dostať viacero odsúdeniahodných ľudí: Klausa Barbieho (známeho pod prezývkou Mäsiar z Lyonu), zodpovedného za deportácie francúzskych Židov do koncentračného tábora, Hermnine Braunsteinerovú, bývalú dozorkyňu v koncentračných táboroch Majdanek a Ravensbruck, pre svoj zvyk kopať do väzenkýň jej prischla prezývka Kobyla, Herberta Cukursa (známeho aj pod prezývkou Kat z Rigy), mal na svedomí životy viac ako 30 000 Židov na Balkáne, ako jeden z mála bol popravený agentmi Mossadu, Johna Demjanuka, dozorcu v tábore smrti, Adolfa Eichmanna, strojcu holokaustu, Ilse Kochovú (Suku z Buchewaldu), brutálnu dozorkyňu v tábore Dachau, Kurta Lischku, Herberta Hagena a Ernsta Heinrichsohna, dôstojníkov SS, zodpovedných za deportácie francúzskych Židov, Ericha Priebkeho, jedného z hlavných aktérov popravy v Ardeatínskych jaskyniach neďaleko Ríma, kde prišlo o život 335 ľudí, vrátane detí, čo bolo prezentované ako odplata za 33 zabitých Nemcov a už spomínaného vedca a vynálezcu Arthura Rudolpha.
"Ak mafiáni strieľajú na ľudí, nikoho nezaujíma, či konkrétny mafián strieľal, alebo iba strážil, aby mali ostatní istotu, že ich nikto nevyrušil. Podieľal sa na trestnom čine. Bolo zarážajúce, že Nemci sa rozhodli pre odlišný výklad." (s.360) Piotr Cywiński, súčasný riaditeľ Štátneho múzea Osvienčim - Brezinky a jeho názor na to, aký podiel zodpovednosti niesli jednotliví prisluhovači v službách tretej ríše.
Napriek aktivite lovcov, drvivá väčšina zodpovedných dožila (v niektorých prípadoch možno ešte dožíva) svoje životy v pokoji. Lovcov nacistov si netreba predstavovať ako agentov v štýle Jamesa Bonda, skôr je to mravčia práca, počas ktorej zanietení ľudia po nociach študujú dokumenty a hľadajú stopy. Lovci nacistov málokedy spolupracujú. Skôr sa predbiehajú v tom, kto chytí väčší úlovok, neraz si závidia, vzájomne kritizujú svoje metódy, po väčšine úspešných akcií sa snažia, aby bolo ich meno spomínané v popredí. Napriek tomu ich práca je potrebná a neoceniteľná. Je len dobré, že Andrew Nagorski, autor knihy, nevykreslil lovcov ako hrdinov, ale ako ľudí s chybami a nedostatkami, ktorí sa snažia predovšetkým o spravodlivosť a o to, aby sa nezabudlo. Pomaly vymierajú aj poslední žijúci pamätníci. Aj preto je dôležité pripomínať si udalosti, o ktorých si dnes mylne myslíme, že už sa nikdy nemôžu zopakovať.
Lovci nacistov je veľmi dobre napísaná kniha, ktorá sa podrobnejšie zaoberá ľuďmi, čo celý svoj život, alebo aspoň jeho značnú časť, zasvätili boju za spravodlivosť. Môžeme polemizovať o ich metódach, o ich spôsobe práce, ale len ťažko sa dá pochybovať o cieli ich náročnej misie. Dielo prináša viacero zaujímavých informácii zo zákulisia skrytého sveta lovcov nacistov. Nagorski si odhryzol veľké sústo. No musím uznať, že to zvládol s veľkým prehľadom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára