RECENZIA: Martin Vopěnka - Moja cesta dostratena (Mladá fronta, 2005)

HODNOTENIE:    ****

" - Tati, já chci, aby to nikdy neskončilo. -

   - Jak to myslíš? Co aby neskončilo? -

   - Tahle naše cesta, aby nikdy neskončila. Přece naše cesta do ztracena. Radši abychom do ztracena nikdy nedojeli. - 

   - Celý náš život muže být takovou cestou, - odpověděl jsem mu obrazně, ačkoliv jsem věděl, že to bude vztahovat konkrétně na tuhle jednu cestu. Dúležité pro mne v té chvíli bylo, že jsem mu nemusel ničit představy a zárověň  jsem mluvil pravdu. - Když budeme chtít, bude tahle cesta trvat celý náš život. - " (s.96). 

Mám veľmi rád knihy, od ktorých nič mimoriadne nečakám, nič som o nich predtým nepočul, a napriek tomu ma dokážu veľmi príjemne prekvapiť. Toto je jedna z nich.

David je muž v strednom veku, ktorý má mnoho chýb. Nedávno mu umrela žena a on ostal na výchovu svojho osemročného syna Benjamina úplne sám. Kým do manželkinej smrti ho bral ako súčasť svojho rodinného života, odrazu zistil, že syn je pre neho tým najdôležitejším človekom na svete. Aby uľahčil Benjaminovi smútok, vyberú sa na okružnú cestu po Európe, ktorá nemá cieľ a preto si ju sami pre seba nazvú cesta dostratena. Ani jeden z nich nevie, kde presne to územie leží, ale túžia sa tam dostať. V skutočnosti však dúfajú, že sa tam nikdy nedostanú a ich spoločná cesta bude trvať naveky. Postupne prejdú cez Rakúsko do Talianska, potom do Grécka, do Bulharska a do Rumunska. A práve v Rumunsku sa stane jedna nepríjemná udalosť, počas ktorej si David uvedomí, aký je pre neho syn dôležitý. 

" - Tati, a zítra už budeme ve ztracenu? - 

   - To ja nevím. Možná už tam dokonce jsme. A nikdo neví, kam máme namířeno. Takže jsme se vlastně už ztratili. Rozumíš? - " (s.45).  

Smutno veselé rozprávanie o jednom dobrodružstve, počas ktorého je samotná cesta oveľa dôležitejšia, ako jej cieľ. Priznám sa, že táto kniha úplne trafila moju náladu, v ktorej som ju čítal, možno aj preto ma emocionálne zasiahla dosť silným spôsobom. Dej je pomerne jednoduchý, na prvom mieste je vzťah otec - syn. Napriek tomu, že David robí v danej chvíli čo môže, nie je to žiadny svätuškár. Už pár dní po pohrebe je nadržaný a na ženy pozerá ako na sexuálne objekty. Počas dovolenky so synom vyhľadáva dámsku spoločnosť a skontaktuje sa aj so svojou bývalou láskou Petrou, ktorú hnusným spôsobom oklame. Na jeho obranu treba povedať, že sa tak zachoval najmä kvôli Benjaminovi.

Zatiaľ čo Davidovi sa dovolenka so synom zapíše hlboko do srdca, pre Benjamina to bola len krátka epizóda v jeho živote. Napriek tomu, keď si na ňu spomína prostredníctvom otcových zápiskov už ako dospelý muž (v roku 2034), počas čítania príjemne pookreje.

Román je rozdelený do šiestich väčších častí (plus epilóg), ktoré obsahujú krátke kapitoly. Vlastne neviem čo by som autorovi vytkol, Moje cesta dostratena sa mi čítala veľmi dobre a premýšľal som nad ňou ešte niekoľko minút po zatvorení poslednej strany. A to sa mi nestáva zase až tak často. Hoci by som chcel.