REKVIEM ZA KAMOŠA (krátka spomienka)

Dnes som prišiel o kamaráta. Teda nie je to také dramatické ako to na prvý pohľad vyzerá, ale trochu to tak cítim. Sú to zhruba tri roky, čo som dostal ako promočný dar nový mobil. Bol môj prvý dotykový. Dovtedy som nebol veľkým priaznivcom tohto typu telefónov, ale veľmi rýchlo som si naň zvykol. Väčšina ľudí sa priam trasie na to, kedy vymení starší typ vozidla za nový model, manželku za mladšiu milenku, starší telefón za najnovšiu technickú "vychytávku."
Ja som si však na svojho malého kamoša zvykol. Mal som ho rád. Bol to spoločník, keď som šiel s niekým na pivo, vyložil som si ho na stôl a mal som pocit, že nás počúva a občas súhlasne prikyvuje. Delil sa so mnou o dobré aj zlé správy, budil ma každé ráno a každý večer som s ním zaspával. Delil som sa s ním o svoje myšlienky a nápady. Občas sa rozozvučal keď nemal, ale to som mu ochotne prepáčil. Neraz som sa aj vďaka nemu rozosmial. Inokedy mi odhalil niečo smutné. Ale bol vždy pri mne. Jediný raz som ho nemusel ťahať do opravy, srdce mu bilo ako zvon. Až dodnes. 
Šiel som sa poobede prejsť do lesoparku a keď som sa vrátil domov, nikde som ho nevedel nájsť. Nebral som to nijak tragicky, som typ človeka, ktorý pre svoju roztržitú povahu neustále šmátra po vreckách, či má pri sebe mobil, peňaženku, kľúče a doklady. Mal som všetko. Až na neho. Prezrel som všetky vrecká, prehrabal som miesta, na ktorých som predpokladal, že by sa mohol nachádzať. Prezvonil som ho. Známy zvuk som však nikde nepočul. Vtedy som už tušil, že je zle. Čo teraz? S búšiacim srdcom som opäť absolvoval trasu, ktorú som predtým prešiel pokojným krokom. Nič. Vbehol som do kaviarne, do stávkovej kancelárie, všade kde bola čo i len malá pravdepodobnosť, že mi tam mohol teoreticky vypadnúť. No márne. Bolo mi z toho smutno. Urobil som všetko preto, aby som sa s ním opäť stretol. Stále som dúfal, že...

Bol som nútený zablokovať sim kartu a kúpiť si nový typ telefónu. V tej chvíli som mal pocit, že svojho starého kamoša definitívne zrádzam. Bolo mi nanič. Áno, ten nový telefón je dokonalý, má všetky tie nové technické "vychytávky", všetky tie mega mixe pixle, ktoré mi ako technickému antitalentu vlastne ani nič nehovoria, ale zdráham sa ho vziať do dlaní a prijať za svoj. Ešte to chvíľu potrvá, kým si naň zvyknem, vezmem ho na pivo alebo na plaváreň. Bude sa musieť snažiť, chudák. Vlastne obaja sa budeme musieť snažiť. 

Je pol desiatej večer. Svojho starého kamoša prezváňam už aspoň po stý raz. Cítim sa mizerne, keď si predstavím, že leží niekde opustený v tráve a z posledných síl, kým mu definitívne dôjde batéria, zaspáva s nádejou, že ho neprestávam hľadať, zatiaľ, čo ja sa už pár minút zoznamujem s jeho náhradníkom. Zbohom kamoš...

Prosím, ak by ste ho náhodou niekde našli, správajte sa k nemu ako k fajn kamošovi a nevybíjajte si na ňom zlosť. Nezaslúži si to.

Pamätáte si tú slávnu scénu z filmu Stroskotanec, keď Tomovi Hanksovi odpláva verný kamoš Wilson? Nebola to len obyčajná volejbalka a Tom Hanks to dobre vedel. Wilsnééééééééééééééé!!!!!