ÁNO / NIE: Má porno miesto v literatúre? (Úvaha)

Slovo "porno" je skratkou od slova "pornografia", pochádzajúceho z gréckeho slova a znamená "nemravný". Pôvodný význam slova "pornographos" bolo  "píšuci o neviestkach." Prvý raz toto slovo použil grécky básnik a žoldnier Archilochos, ktorý žil zhruba pred 2700 rokmi. Slovom "porné" mal na mysli "predajnú ženu" (z gréckeho "permémi"- "predávať". Spočiatku bolo slovo pornografia používané k označeniu klasického umenia pomenúvajúceho erotické námety. K označeniu erotického umenia sa začalo používať zhruba v roku 1880.(zdroj internet)

Slovník cudzích slov označuje za pornografiu sexuálne dráždivú fotografiu, knihu, film a pod., ďalej zobrazenie sexuálnych aktivít aj s pohlavnými orgánmi, literárny a výtvarný brak s hrubým sexuálnym obsahom.

To, čo bolo v minulosti pokladané za pornografiu, dnes už sotva môžeme nazvať ako ľahkú erotiku. Najmä vplyvom internetu nastal v oblasti pornografie obrovský rozmach. Ešte za socializmu stačilo umiestniť do časopisu nejaký ľahký akt a číslo bolo do niekoľkých hodín beznádejne vypredané. V stredoveku stačilo, keď si žena vyhrnula šaty nad členky a muži upadali do mdlôb. Keď som mal nejakých pätnásť, šestnásť rokov, tajne som si chodil za vreckové od maminy kupovať porno časopisy. Niekedy som hanblivo čakal aj hodinu pred novinovým stánkom, kým konečne nastúpili aj poslední cestujúci na trolejbus a potom som si s trasúcim hlasom, ktorý pripomínal šepkajúcu múmiu, vypýtal vytúženú "dospelácku literatúru". Vrcholom trápnosti bolo, keď som si chcel kúpiť porno časopis s názvom "EXTÁZE", lenže v tom strese som zabudol názov časopisu, a tak som sa pána za pultom spýtal nezabudnuteľnú vetu: "Máte EREKCII?" Niekedy mi časopis predali, inokedy len odvrkli: "Vráť sa, keď budeš mať osemnásť". A tak som neraz odkráčal s dlhým nosom preč. Pamätám si, že prvý erotický film som videl vo svojich štrnástich. V tom období prebiehali Majstrovstvá sveta vo futbale v Spojených štátoch a keďže šiel prenos neskoro v noci, mamina bola unavená a šla si ľahnúť. Cez polčas sme to s bratom prepli na nejaký nemecký kanál a s otvorenými ústami sme hľadeli ako nadržaný fúzatý nemecký horár nakladal v senníku mladú dievčinu s vrkočmi v školskej uniforme. Už neviem výsledok futbalu, ani kto s kým hral, ale toto si paradoxne pamätám dodnes. Svoj prvý pornofilm som si bol požičať vo videopožičovni deň po osemnástych narodeninách. Vo videopožičovni pracovala taká milá staršia pani, ktorá mi hneď po predložení občianskeho preukazu povykladala na pult najnovšie filmové kúsky pre dospelých. S trasúcimi rukami som si prezeral obaly od videokaziet s vyretušovanými tváričkami, botoxovými perami, silikónovými prsiami a hľadal som kráľovnú medzi princeznami. Mal som osemnásť, ideál krásy pre mňa v tom čase predstavovala blondína s modrými očami a poriadnymi kozami. Píšem tak, ako som v tom čase uvažoval, takže sa ospravedlňujem za ten slovník.

V literatúre som sa dostal k pornografii cez Charlesa Bukowskeho. Jeho štýl písania si nedával servítku pred ústa. Bol drsný pouličný, chlapsky drsný. Až po čase som začal vnímať, že sex s prostitútkami a inými ľahkými ženami, bol súčasťou ozajstnej literatúry, že to bol v podstate spôsob vyjadrenia skutočného života jedného alkoholika, ktorému to set sakra písalo.

Ďalším autorom, ktorý poriadne rozhýbal moju erotickú predstavivosť, bol Michel Houellbecq a jeho knihy Možnosť ostrova, Platforma a Elementárne častice. Napriek tomu, že Houellbecqove romány sú presýtené sexom, sú predovšetkým obrazom upadajúcej západnej civilizácie, kritikou náboženstiev a zaujímavou filozofickou úvahou o existencii a zmysle života. Porno je v tomto prípade súčasťou vyspelej západnej civilizácie, no nie je to nič trvalé, skôr rýchlo pominuteľný zvierací pud s pocitom doznievajúcej prázdnoty ukrývajúcou sa niekde v úzadí.

Pornografickým opisom sa nevyhýba ani ďalší svetoznámy autor Haruki Murakami. Najmä jeho staršie romány Nórske drevo a Kafka na pobreží. Pokiaľ je niekto tvrdým odporcom porno opisov v literatúre, tieto knihy sú podľa môjho názoru jasným dôkazom toho, že aj otvorené a odvážne opisy plné sexu môžu u čitateľa vyvolávať silné estetické a umelecké zážitky. Pornografické scény, pri ktorých Murakami strieda svet reality so svetom mystiky a obohatí ho originálne obrazné pomenovania, je priam dokonalý.

Ďalším autorom, ktorý v hojnom množstve využíva pornografiu a sex v literatúre, je Chuck Palahniuk. Jeho opisy v románoch sú natoľko odvážne, že drží svetový rekord medzi spisovateľmi v počte omdletí čitateľov na verejnej čítačke. Stačí spomenúť román Snuff, v ktorom chce pornoherečka utvoriť absolútny rekord v počte uspokojených mužov. Stanoví si cieľ, že ich "obslúži" rovných 600. Ďalší román, ktorý vyšiel v češtine pod názvom Tvé překrásné já, rozpráva príbeh o tom, ako jeden muž vynájde najdokonalejšiu erotickú pomôcku, ktorá dopomôže ženám dosiahnuť iné sexuálne dimenzie. Palahniuk ide vo svojich dielach takmer až do krajnosti, hranice sexu a pornografie posúva na úplnú hranu. Jeho knihy však treba brať s rezervou, lebo sám autor si z mnohých vecí rád uťahuje a často krát neviete, kedy myslí niečo vážne a kedy sa s vami len úspešne zahráva.

Samozrejme nesmiem zabudnúť ani na Irvinea Welsha, ktorého svetovo preslávil najmä román Transpotting. Pokračovanie knihy, ktoré vyšlo pod veľavravným názvom Porno, bolo nedávno sfilmované a je jednou z najočakávanejších udalostí roka 2017 v Hollywoode. Presýtená sexom je aj zbierka troch poviedok, ktorá vyšla v češtine pod názvom Extáza. Momentálne čítam Welshov najnovší román, ktorý vyšiel pod názvom Pohlavné životy siamských dvojčat vo vydavateľstve Argo. A že sa to len tak hemží sexom a vulgarizmami, o tom nepochybujte. Welshov prístup k pornografii je realistický. Zaujímajú ho najmä stroskotanci, outsideri, ľudia, ktorí žijú na pokraji spoločnosti, ale aj bohatí a úspešní jedinci, čo sa zamotávajú do lákadiel, ktoré im ponúka život a následne strmo padajú dole. Drogy, sex, alkohol, nočné podniky, drsná britská spoločnosť. Welsh je pri každej téme veľmi otvorený a nič nezatajuje. A číta sa to parádne.

Samozrejme, že aj iní známi autori sa nevyhýbajú vo svojich dielach pornu a pornografickým opisom. Spomeňme napríklad svetoznámeho Johna Irvinga. Na slovensku napríklad Peter Holka, Maxim E. Matkin a v minulosti Dušan Mitana alebo Dominik Tatarka. Časy, kedy vzbudzoval pohoršenie Lawrenceho erotický román Milenec lady Chatteerleyovej, sú nenávratne preč. 
Internet posúva hranice stále ďalej. A aj porno priemysel je nútený sa novej situácii prispôsobiť. Kvalitnými kamerami nakrúca naoko amatérske páry, aby sme mali pocit, že nahliadame do spální svojich susedov. Máločo už v dnešnej dobe dokáže ľudí šokovať. Chcú stále viac. Otázka je, kde to napokon celé skončí a či v konečnom dôsledku nesmerujeme k zániku, podobne ako v minulosti spupný staroveký Rím. V každom prípade násilie a sex predávajú. Tým je povedané všetko. 

Môj osobný názor na pornografiu je podobný ako na vulgarizmy. Myslím si, že pornografia, pokiaľ je podaná vkusne, nie je samoúčelná, nie je cieľom knihy, ale len jej cestou, pokiaľ má čitateľovi niečo dôležité vyjadriť alebo mu naznačiť a nie iba predávať autorov román, potom nie som proti. Napokon, veď vďaka pornografickým opisom a pornu som vo fáze dospievania objavil veľkých autorov, ktorých čítam dodnes. Aj keď v súčasnosti ich už vnímam trochu inak ako tomu bolo v tínedžerskom veku.

RECENZIA: Haruki Murakami - 1Q84- Kniha 1, Kniha 2, Kniha 3 (Odeon 2012, 2013)

Túto recenziu som napísal zhruba pred dvomi rokmi.

Bolo to asi trištvrte roka dozadu, keď sa mi z výplaty podarilo z mojej biednej výplaty nejakým zázrakom ušetriť 50 euro a tak som sa rozhodol, že si urobím radosť a niečo si doprajem. Už niekoľko mesiacov som mal vyhliadnutý v kníhkupectve román od Harukiho Murakamiho 1Q84. Keď som vošiel do Pantha Rhei, zistil som, že 1Q84 sa skladá z dvoch častí. Kniha 1 a 2 má dokopy 750 strán a kniha 3, 450 strán. Neviem či to bol zámer vydavateľstva rozdeliť román na dve samostatné knihy alebo to bolo následkom množstva strán, ktoré dosiahli dokopy číslo 1200 strán, čo je pomerne dosť. Po zakúpení kníh (1 a 2 kniha stála 23,45 euro a 3 kniha 16,75 euro) zostávalo jediné. Nájsť si čas na prečítanie tohto rozsiahleho diela. Vyhradil som si na to vianočné sviatky roku 2014 a začiatok roku 2015.

V 1 a 2 knihe máme kapitoly rozdelené podľa rozprávačov. Stretávame sa s dvoma tridsiatnikmi, bývalými spolužiakmi zo základnej školy Tengom a Aomame. Tengo vyrastal len s otcom, ktorý vymáhal poplatky určené na platbu televízneho kanálu, mamu si vybavuje len cez jedinú spomienku, keď jej sal bradavky akýsi neznámi muž. Tengo chodil častokrát do práce s otcom a to aj počas víkendov, kedy sa túžil hrávať tak ako ostatné deti. Už od prvého ročníku  vynikal v matematike, bol úspešným džudistom, ale aj ostatné vyučovacie predmety zvládal s prehľadom. Po čase sa osamostatnil od otca a venoval sa najmä škole. Teraz prednáša v prípravných matematických kurzoch a zároveň sa venuje literárnej činnosti, ktorá je jeho záľubou. Býva v obyčajnom zastrčenom byte, raz do týždňa sa stretne so svojou o desať rokov staršou milenkou a je so svojim životom maximálne spokojný.
Aomame má v podstate podobné detstvo ako Tengo. Jej rodičia boli, čo si pamätá, fanatickí vstúpenci sekty a nútili ju dennodenne sa modliť, za čo si vyslúžila posmech  a nenávisť ostatných spolužiakov, s výnimkou Tenga. Ten sa ju rozhodol chrániť. Aj Aomame, podobne ako Tengo, trávi voľný čas v detstve tým, že chodí s rodičmi po meste a rozdáva letáky, ktoré informujú o činnosti sekty, do ktorej patria aj jej rodičia. Jedného dňa, keď majú Aomame a Tengo spoločnú vyučovaciu hodinu, ona ho chytí za ruku a pozrie mu do očí. A hoci odvtedy ubehlo už takmer dvadsať rokov, ani jeden z nich nedokáže na ten okamih zabudnúť...
V súčasnosti Aomame pracuje ako špičková fyzioterapeutka pre bohatú klientelu. Jej práca má však aj temnejšiu stránku.Všetko to súvisí s Tamaki Ócuku, dávnou priateľkou Aomame ešte zo stredoškolských čias. Obe dievčatá si výborne rozumeli a jeden raz sa aj intímne zblížili...
Tamaki sa tesne po škole vydá  a po krátkom čase spácha samovraždu. Aomame sa dozvie, že to bolo následkom týrania jej manžela. Aomame mu z pomsty rozmláti celý byt a vyhádže jeho osobné veci. Medzi klientky, ktoré má Aomame na starosti, patrí aj istá stará bohatá pani, ktorej dcéru tak isto dohnal k smrti jej tyranský manžel. Stará pani na jej pamiatku zriadi luxusný dom pre obete domáceho násilia a zamestná Aomame na špeciálnu prácu. A keďže Aomame ovláda fyzioterapiu na jednotku, smrť tyranských partnerov zakaždým vyzerá ako nešťastná náhoda.
Jedného dňa sa Aomame vezie v taxíku za klientom, počúva Janáčkovu Sinfoniettu a počas veľkej kolóny sa rozhodne vystúpiť uprostred diaľnice. Zíde dolu schodmi a od tej chvíle už nie je nič ako predtým. Pretne sa priamka a dva svety sa spoja  do jedného, alebo fungujú paralelne vedľa seba. No ktorý z nich je ten skutočný? Aomame pozrie na nebo. Nad hlavou jej svietia dva mesiace. Jeden väčší, žltý, a druhý menší, zelený. Čo sa stalo?
Pán Komacu, redaktor a zároveň Tengov šéf, ponúkne Tengovi, ktorý pre neho externe pracuje, aby prepísal výnimočný literárny rukopis sedemnásťročnej dievčiny Eriko Fukadu, ktorý poslala do významnej literárnej súťaže. Názov poviedky je Kukly zo vzduchu. Príbeh, ktorý sa odohráva v prostredí sekty je fascinujúci, pôsobí reálne a pri tom je plný imaginárnych motívov. Chýba tomu len jediné. Vylepšiť jazyk, ktorým je príbeh vyrozprávaný. Samozrejme, že je to obyčajný podvod, keďže ide o literárnu súťaž, no zároveň je to veľká výzva pre pána Komacu a taktiež šanca pre Tenga, zdokonaliť výnimočný námet. Tengo napokon ponuku prijíma a od tej chvíle sa začnú diať čudné veci...
Aomame má pre starú pani vykonať poslednú úlohu. Zabiť vodcu sekty, ktorého prezývajú Líder. Nie je to vôbec ľahká úloha. Líder sa totiž skrýva pred zrakmi verejnosti a pred vonkajším svetom je dôkladne chránený a izolovaný. Lenže Líder znásilňuje desať -jedenásť ročné dievčatá a to je pre Aomame nepredstaviteľným zločinom. Kým Tengo sa rozhodne prijať ponuku prepísať Kukly vo vzduchu, Aomame sa chystá zabiť Lídra. Obaja sú svojim spôsobom úspešní. Aomame je nútená skrývať sa pred členmi sekty, ktorí túžia pomstiť smrť svojho vodcu a z poviedky, ktorú upravil Tengo sa stáva bestseller. 

Druhá časť knihy končí naozaj dramaticky, máte sa na čo tešiť a aj preto som sa rozhodol okamžite vrhnúť aj n tretiu knihu. 
Aomame sa v nej takmer po celý čas ukrýva pred sektou a istým pánom Ušikavom, ktorého si najmä sekta (vystupuje aj v 1 a 2 knihe ako vedľajšia postava) a Tengo trávi dlhé chvíle s otcom, ktorý upadol do kómy. Záhadne zmizne Tengova milenka aj skutočná autorka knihy Kukly vo vzduchu -Eriko, Aomame otehotnie, aj napriek tomu, že už mesiace nemala pohlavný styk, na oblohe stále plávajú dva mesiace, tento čudný svet ovplyvňujú tzv. Little peoples a Tengovi s Aomame, napriek tomu, že sú častokrát len pár metrov od seba, nie je súdené stretnúť sa. Rok 1Q84 (Murakami sa inšpiroval Orwellovým kultovým románom 1984), je skutočne záhadný. Sieť sa zužuje, kruh sa uzatvára a Tengo a Aomame sa napriek nepriaznivým okolnostiam túžia opäť držať za ruku. 

Aj napriek viacerým počiatočným dejovým líniám sa napokon všetko krásne zlepí do jednej veľkej rieky, hoci to bude chcieť nemálo trpezlivosti. Murakamiho román je skutočne veľký a to nielen rozsahom. Dostaneme v ňom podrobný obraz o japonskej spoločnosti 80-tych rokov, skvelý príbeh a typické Murakamiho postavy, ktoré sú nie vždy čitateľné a skrývajú bohatú záhadnú minulosť. Mňa osobne veľmi zaujala postava Ušikavu, ktorý je veľmi svojský a napriek tomu, že disponuje mnohými negatívnymi črtami, ktoré sú odsúdenia hodné, je mi istým spôsobom sympatický. Jeho život je totiž dosť tragický. 

Román 1Q84 je jedným z najlepších Murakamiho literárnych počinov a mám taký pocit, že keď nezískal Nobelovú cenu doteraz, tá šanca sa pomaličky scvrkáva. Jeho nedávne romány sú veľkým zážitkom, vrátane 1Q84, no cítiť, že v súčasnosti sa postupne autorsky vyčerpáva. 1Q84 je mimoriadny, Murakamimu by však nezaškodila menšia spisovateľská odmlka, aby nepokazil  všetko to výnimočné, čo vytvoril až do súčasnosti. A pokiaľ sa zamýšľate  či sa oplatí investovať zhruba 40 euro do románu 1Q84, tak odpoveďou je desaťkrát podčiarknuté ÁNO, URČITE! 
A na záver dúfam, že s tou Nobelovou cenou sa mýlim. Veľmi ju totiž Murakamimu prajem. 
Je rok 2017 a zatiaľ na ňu stále čaká. Tak uvidíme. 

ÁNO / NIE Úvaha o používaní vulgarizmov v literatúre

Hneď na začiatku chcem zdôrazniť, že literatúra by si mala v každom prípade zachovať status umenia. Patria vulgarizmy do literatúry alebo sa dokážeme zaobísť aj bez nich? Som človek, ktorý je v mnohých veciach liberálny a snažím sa tolerovať aj názory iných, hoci nemusím vždy s nimi súhlasiť. Pokiaľ nie sú primitívne a extrémistické, aspoň si ich vypočujem. 

Treba brať ohľad na to, že doba sa vyvíja. To čo bolo pokladané za vulgarizmus ešte povedzme pred päťdesiatimi rokmi, nad tým sa dnes ani nepozastavíme, lebo sa to stalo bežnou súčasťou hovorového jazyka. Takisto hranice sa vo všeobecnosti neustále posúvajú. Či už ide o sex, násilie, odkrývanie súkromia, atď. To čo dokázalo šokovať kedysi, dnes pôsobí často až smiešne. Či je to dobré alebo zlé, nebudem na tomto mieste rozoberať, jednoducho je to fakt. Ak mám vyjadriť svoj osobný názor na tému literatúra a vulgarizmy, som jednoznačne za. To však neznamená, že za každých okolností. Pokiaľ sú vulgarizmy použité len preto, aby sa snažili príbeh ozvláštniť, prípadne čitateľa zaujať, potom je to priveľmi povrchné a lacné. Myslím si, že pri používaní vulgarizmov v literatúre veľmi záleží na prostredí v ktorom sa príbeh odohráva a aká spoločenská skupina v ňom vystupuje. Samozrejme tým netvrdím, že intelektuáli nehrešia (niekedy primitívnejšie ako nižšie vrstvy obyvateľstva). V každom prípade je veľmi nereálne, keď sa príbeh odohráva napríklad v robotníckej štvrti, aby chlapi v krčme viedli dialóg v zmysle:                               

"Dobrý večer, Janko. Ako sa ti darí?" 

"Ale vieš čo? Už som z tej práce unavený."

"Ani mi nehovor. Ani to pivo za veľa nestojí."

"Dočerta aj s takým životom."

Ja si myslím, že aby to vystihovalo realitu, malo by to vyzerať nejako takto: 
                                                

"Nazdar Janči. Ako ide život?"

"Ale nahovno, ani mi nehovor. Som z tej z práce totálne dojebaný."

"Ani mi nehovor. Aj to pivo stojí za hovno."

"Dopiče aj s takým životom."

Tým nechcem povedať, že celá kniha má byť napísaná v takomto štýle. Ale pokiaľ chce autor priblížiť prostredie čitateľovi, mal by prispôsobiť aj reč postáv, ktoré v ňom vystupujú. 

Iný príklad: Anglickí chuligáni sa zídu v uliciach mesta, aby si pred zápasom počkali na nenávideného protivníka:       

"Pripravte sa chlapci, už idú. Je ich ako maku."

"Čo budeme robiť, dokelu? Nečakal som, že ich budú celé stovky."

"Dajme nohy na plecia a bežmééé!"

Nie je vernejšia takáto verzia? 

"Pripravte sa, kurva, už tie svine vidím. Je ich ako sračiek."

"Čo budeme robiť, doboha? Je ich ako múch na hovne."

"Kurva, zdrháme, kým nám nenakopú rite!"

Pár rokov dozadu som čítal knihu od Johna Kinga, ktorý napísal dychberúci román Futbalová fabrika. Ten vám odhalí jazyk, ktorý presne vykresľuje prostredie a postavy, ktoré v ňom vystupujú. 
Majstrom používania vulgarizmov je napríklad Charles Bukowski, ktorý dokáže nimi narábať tak bravúrne, že vás na niektorých miestach až dojme k slzám. Bukowski žil v baroch a v uliciach Los Angeles, na nič sa nehral, nebol pózerom ako mnohí jeho trápni nasledovníci, ktorí sa snažili drsný život vykresliť z tepla svojich pohodlných príbytkov. Som za, aby sa vulgarizmy používali vo väzenskom prostredí, v prostredí bezdomovcov, prostitútok, narkomanov, futbalových chuligánov a podobne. Som za to, aby boli vulgarizmy použité v prípade, ak vykresľujú charakter nejakého človeka ktorý ich sám často používa, prípadne ak vulgarizmy potrebujú pomenovať nejakú emóciu tak intenzívne, že iným synonymom by to nebolo možné. Nemám rád slovenské filmové titulky, ktoré si preklady svojvoľne upravujú. Keď v pôvodnom znení zreteľne počuť slovo "fuck" a slovenská televízia ho preloží ako: "doriti" alebo "dofrasa". Aj keď musím uznať, že posledné roky sa to už zlepšuje. Osobne mi nadávky a vulgarizmy znejú prirodzenejšie v českom jazyku, možno preto, že čeština má bohatší slang. Keď má nejaký slovenský herec použiť v dialógu vulgarizmus, znie to natoľko neprirodzene, že to cítite na míle ďaleko. Aj tu však už nastali pokroky. Včera večer som si zhodou okolností pozrel americký film Macík v hlavnej úlohe v mojim obľúbeným hercom Markom Wahlbergom. Dabing Ivana Šándora a Petra Marcina ako macka Teda, bol výborný. Keby sa upustilo od všetkých vulgarizmov čo vo filme zazneli, bola by to úplne jalová komédia. Ešte musím spomenúť skvelý Scorseseho film Skrytá identita, v hlavnej úlohe s Leonardom DiCapriom, to bola tiež výborná dabingová robota, v ktorej vulgarizmy neboli použité len tak samoúčelne. 

Aby som to teda celé zhrnul. Pokiaľ ide o používanie vulgarizmov v literatúre (platí pre poéziu aj pre prózu), tak určite áno. Pokiaľ nie sú použité samoúčelné, majú svoju výpovednú hodnotu, vykresľujú prostredie a postavy, vyjadrujú silné emócie a iné synonymum by silu ich trefnosť jednoducho pochovalo. V opačnom prípade choďte... veď viete kam.

Ako by vyzerala dišputa o viere v Boha medzi manželkou pána doktora v podaní Ivany Chýlkovej a Bohumila Stejskala v podaní Bolka Polívku v dnes už kultovom dialógu, ktorý zaznel vo filme Dedičství aneb Kurvahosigutntag, keby v ňom neboli použité vulgarizmy?   

   
   
  

RECENZIA: John Irving - Rok vdovou (Odeon, 2003)

HODNOTENIE: ***

John Irving je bezpochyby skvelý autor. Hoci z jeho prvého románu, ktorý má podobu akejsi road movie (Sloboda medveďom), ešte cítiť chyby začínajúceho autora, jeho nasledujúce knihy sa nesmrteľne vryli pod kožu asi každého zanieteného čitateľa. Stačí spomenúť romány ako Svet podľa Garpa, Modlitba za Owena Meaneho, Pravidlá muštárne, atď. Irving je predovšetkým výnimočný rozprávač a  jeho diela sú nabité pútavým príbehom. Väčšina jeho románov má viac ako 500 strán, ale keď sa končia, je nám ľúto, že nie sú ešte aspoň raz tak hrubé. Napriek tomu, že Irving je jedným z mojich najobľúbenejších spisovateľov, musím mu vytknúť jeden dôležitý nedostatok. Alebo nazvime to  skôr vyčerpanosť z písania. Irving totiž v poslednej dobe vykráda sám seba. Hneď na začiatku si zvolí líniu, po ktorej potom kráča. A žiaľ už ani závery románov nie sú natoľko prekvapujúce ako by sme od autora Irvingovho formátu očakávali. V každom prípade si myslím, že román Rok vdovou, ktorý bol v originály vydaný v roku 1998, patrí k tomu lepšiemu, čo John Irving napísal. 

Príbeh sa odohráva v širokom časovom rozpätí. Začína sa v lete 1958 a končí na jeseň roku 1995. Zoznamujeme sa s manželmi Coelovými -Marion a Tedom, ktorí spoločne vychovávajú dcérku Rut. Ted rodinu finančne zabezpečí vydaním úspešnej detskej knihy a tak len občas chodí prednášať na univerzitu a do knižníc, kde sa rád zoznamuje s vydatými ženami. Jeho najväčšou vášňou však nie je písanie kníh, ale maľovanie nahých portrétov svojich obdivovateliek. Marion trávi väčšinu času doma, zahĺbená do svojich myšlienok. Nad manželstvom Coleovcov visí veľký temný tieň v podobe autonehody, pri ktorej zahynuli obaja ich synovia Timothy a Thomas. 
Jedného dňa Ted navrhne svojmu kolegovi, ktorého pre neustále cmúľanie cukríkov prezývajú Mentolka, aby jeho šestnásťročný syn Eddie O Hara počas leta pracoval v jeho dome ako asistent. Aký je skutočný zámer Tedovho pozvania do jeho sídla, sa môžeme len domnievať. Eddie však pozvanie napokon prijíma  a medzi ním a výrazne staršou Marion, Tedovou manželkou, vzplanie vášnivý milenecký vzťah, ktorý trvá celé letné prázdniny. Táto časť knihy mi veľmi pripomína vzťah mladého študenta v podaní Dustina Hoffmana a zrelej pani Robinsonovej v podaní zvodnej Anne Bancroft, vo filme Absolvent. Po skončení mileneckého pomeru Marion odchádza od rodiny. Teda a Rut necháva vo veľkom dome samých. Eddieho láska k zrelej Marion natoľko ovplyvní, že odvtedy ho priťahujú už len staršie ženy. Stane sa priemerným spisovateľom, no stačí mu to na to, aby bez problémov preplával životom. Rut sa naopak stane veľmi úspešnou autorkou románov, no robí príliš veľa chybných rozhodnutí, čím si komplikuje svoj osobný život. Túži po tom, aby porazila svojho otca v squashi, čím chce kompenzovať svoj vnútorný odpor smerom na jeho adresu. 
Jedného dňa sa Rut rozhodne, že napíše román z prostredia amsterdamských uličiek, v ktorých každý deň a každú noc pracujú prostitútky. Aby dokázala lepšie vykresliť atmosféru svojej novej knihy, strávi istý čas v skrytých uličkách Amsterdamu. Stane sa náhodnou svedkyňou vraždy a jej život sa ešte viac komplikuje. Prípadu sa navyše zhostí nekompromisný detektív, ktorý sa do vyšetrovania vrhne všetkými silami. Rut a Eddie celé roky čakajú na to, kedy sa zjaví nezvestná Marion, ktorá pod pseudonymom píše v Kanade úspešné romány. Okrem toho do Irvingovho románu vstupuje aj záhadná žena, ktorá je rok vdovou a jej tajomné slová, ktoré vysloví, pôsobia na nevyrovnanú Rut ako mrazivá veštba z iného sveta...  

RECENZIA: Cormac McCarthy - Suttree (Argo, 2012)

HODNOTENIE: ***

McCarthy písal svoj román takmer 20 rokov. Je do značnej miery autobiografický. Sú v ňom zachytené osudy skutočných ľudí a skutočných miest 50 - tych rokov 20. storočia v Spojených štátoch. Cornelius Suttree, hlavný hrdina románu, je tridsaťtri ročný rybár s dušou večného tuláka. Hoci má ženu a malého syna, neustále hľadá samého seba. Stretáva sa s kamarátmi z mokrej štvrte, cestuje po Štátoch, neustále má hlboko do vrecka, uzatvára pochybné kšefty, spáva s ľahkými ženami a neraz končí za mrežami.

Suttree je Remarque, Bukowski a London v jednom. Túži viesť normálny život, no jeho vnútro potrebuje neustále lietať.
McCarthy napísal knihu, ktorá si vyžaduje od čitateľa veľkú dávku trpezlivosti. Rovnako tak si vyžaduje neustálu pozornosť, je totiž plná opisov, narážok, plnokrvných dialógov a amerického slangu. Odmenou za vašu trpezlivosť bude cesta plná dobrodružstiev, slobody a spochybňovania, ktorá však nie je pre každého. Do cieľa sa musíte predrať po ceste plnej výmoľov a popraskaného asfaltu.

Denník tajného spolku (ŠTUDENT)

Som iný ako ostatní. A tým je povedané všetko. Mama povedala: "Pôjdeš na gympel." Vlastne nie. Takto by to ona nikdy nepovedala. Ona hovorila všetko oficiálne. Spisovne. Proste pani učiteľka. Takže aby som bol presný, mama povedala: "Pôjdeš do gymnáziá. Bude to tak dobré."
 A otec zdvihol hlavu spoza novín a zopakoval: "Pôjdeš n gymnázium. Bude to tak dobré." Už ostávalo len indiánske "hawk" alebo kresťanské "amen." Namiesto toho si otec odpil z načatej dvanástky a spokojne si odgrgol. 
A tak teraz blúdim chodbami budovy, ktorú doslova neznášam a sledujem decká, medzi ktorými sa nájde zopár mojich spolužiakov a spolužiačok alebo prepáč mami, aby som bol presný, zopár mojich spolužiačok a spolužiakov. Dievčatá majú väčšinou oblečené džínsy alebo legíny, ľahké tielka, tričká alebo mikiny a na nohách členkové ponožky, converse(y), baleríny alebo Nike -y. Chalani vyzerajú väčšinou ako nagélovní šašovia, prípadne "bítlsáci", ktorí majú na očiach narazené krivé šilty a vtákov majú narvatých v obtiahnutých slimkách. Všetci neustále ťukajú do svojich mobilov alebo majú na ušiach narazené slúchadlá, z ktorých sa ozývajú rôzne skladby. Och ako ich neznášam. Zbohatlícke decká elitných rodinných klanov. Potomkovia botoxových a silikónových mamičiek, ktorým osobný tréner pravidelne rozťahuje nohy a ocinkov, ktorí si vydržiavajú o generáciu mladšie milenky, aby im kupovali luxusné kusy spodnej bielizne, drahé handry a gýčové šperky. Viete ako často si predstavujem, že sme na nejakej hromadnej školskej akcii? Naprataná telocvičňa plná študentov a ich horenosových pedagógov so záujmom sleduje nejaké kultúrne predstavenie, chápete...okná sú zaistené, za nimi hrubá mreža a keď ma nikto nevidí, nenápadne spoza chrbta vyberám plne nabitý samopal a množstvo dymovníc. A potom už len kosím hlava nehlava každého, kto mi príde pod ruku. Dievčatá, chlapcov, učiteľov. Ratatatatta....A oni padajú na parkety ako zhnité ovocie. Nemajú kam ujsť. Okná sú zamrežované, dvere istím svojim telom. Táto predstava mi zakaždým vyvolá spokojný úsmev na perách ako Brucovi Willisovi, keď si slastne potiahne z lacnej cigarety. Akurát premýšľam nad tým záverom. Či po akcii otočím hlaveň proti sebe skôr ako nabehnú do telocvične po zuby ozbrojení kukláči, nenápadne sa schovám medzi hromadou mŕtvych tiel a nechám sa vyniesť spolu s ostatnými a následne zmiznem v uliciach mesta alebo sa svižne vyšplhám na strechu budovy a stratím sa v dave rovnako ako nejaký komixový hrdina. A možno sa nechám chytiť ako ten šialenec Anders Breivik a počkám, kým mi nezačnú novinári strkať pod nos zapnuté mikrofóny. Už vidím tie palcové titulky: "Najväčší masaker v dejinách slovenskej kriminalistiky." "Aj Slovensko má svojho Breivika." "Stredoškolský masaker ako v amerických štátnych školách" a tak ďalej. V hlave si prepočítavam desiatky mien...

Zo snívania ma vytrhne zvuk školského zvončeka. Skončila veľká prestávka. "Codger" (z ang. čudák). Už tretí rok mi nikto inak nepovie. Sčasti si za to môžem sám. Ak ma niekedy stretnete, tak len s knihou v ruke. Čítam všade. V škole, na ulici, v kaviarni, doma, v obchodnom dome, v autobuse, vo vlaku, v prírode. Proste všade. Okrem spánku. Ale aj ten skracujem maximálne na šesť hodín. V poslednom čase skôr na päť. Ak ma stretnete, radšej sa mi už z diaľky vyhnite. To len dobrá rada pre vás, ktorí ma nepoznáte. Namiesto odpovede vás totiž len nevrlo okríknem a opäť zapichnem oči do práve rozčítanej knihy. Pýtate sa prečo? Pretože realita je hnusná. Pretože nemám gule na to, aby som sa odtiaľto dobrovoľne odpratal a únik do sveta snov je pre mňa jedinou možnosťou ako s brániť. Pretože jedine to ma drží pri živote. Som preto horší alebo lepší ako vy? Nie. Som len iný. A tým je povedané všetko. Vlastne ešte...

Sakra ten chlap pri vedľajšom stole stále dookola recituje nejaké tie svoje buzerantské veršíky, čo stoja za... Nedokážem sa sústrediť na záver svojho blogu. Nervózne ťukám do klávesnice svojho starého notebooku a búcham hnedým hrnčekom o bielu podšálku. 
"A dosť" tresknem päsťou do stola a namierim si to priamo k tomu kreténovi.                                     
            

RECENZIA: C.D. Payne - Nestydaté plavky (Jota, 2015)

HODNOTENIE:  ****

"Zrovna sem se pokoušel znovu usnout, když tu mi ten název spontánně vyskočil v hlavě: NESTYDATÉ PLAVKY. Samozřejmě by byla finanční sebevražda rozjet kolekci bikin pod názvem Decentní dáma, s.r.o. Bikiny jsou všechno jen ne decentní. A "dáma" pusobí tak marnotratně, že horší už to snad být nemuže. Jaký typ zákaznic by mohl projevit zájem o módní bikiny? Nestydaté dívky se senzačními těly!" (s.153). 

Colm Moran je mladý absolvent prestížnej univerzity v Yale. Jeho otec je bohatý a úspešný obchodník, zatiaľ čo Colm sníva o kariére úspešného producenta v Hollywoode. Jeho krásna priateľka Betty je nádejnou herečkou a Colm už spriada plány na to, ako ju bude obsadzovať do svojich nezávislých filmov. Lenže je tu jeden malý problém. Colmov svojský otec odmietne syna finančne podporiť a tak namiesto filmovej kariéry je mladý absolvent univerzity nútený prijať pracovnú ponuku vedúceho závodu v jednej bezvýznamnej firme, ktorá vyrába plavky pre objemnejšie dámy: "Mám výhrady vuči nukleární válce, komunismu a demokratovi v Bílém domě. Pokud se na bikinách dají vydělat peníze, žádné námitky nemám" (s.149). Túto firmu, ktorá sa nachádza v mestečku Ukiah, ďaleko od San Francisca, kedysi vlastnil Colmov strýko. Colm je presvedčený o tom, že v zapadákove akým je Ukiah, nevydrží dlhšie ako týždeň. Navyše, keď otec mu odklepne mesačný príjem tridsať dva dolárov. 

Colm je z prvého dojmu sklamaný. Z mesta, z ľudí, z práce, z príjmu. Je tu však niečo, čo ho zaujme a donúti ho zostať v Ukiahu predsa len o nejaký ten týždeň dlhšie ako pôvodne plánoval. A tým niečím, alebo skôr niekým, je jeho domáca menom Jean Vallandová, ktorá nielenže prvotriedne varí, ale je navyše aj krásna, inteligentná, vtipná a snaží sa preraziť ako umelkyňa. Napriek počiatočnému nezáujmu o prácu sa napokon Colm pustí aj do navrhovania plaviek. Sám navrhne úspešnú kolekciu chlapčenských plaviek pod názvom Beachzilla, ktoré sú inšpirované komiksovou postavou Godzilly. Zatiaľ čo v práci sa Colmovi začína dariť, v osobnom živote sa mu to poriadne komplikuje. Hoci je bláznivo zamilovaný do svojej domácej, súčasne sa zasnúbi aj s krásnou herečkou Betty, od ktorej ho delí päťtisíc kilometrov. Betty sa totiž pokúša preraziť na divadelných doskách v New Yorku. Colm nelení a keďže nevie povedať ženám NIE, začne chodiť s miestnym dievčaťom z Ukiahu - Juanitou Prestonovou, nadmerne obdarenou slečnou( na tých správnych miestach), s ktorou sa taktiež zasnúbi. Juanita pochádza z mnohopočetnej rodiny a pracuje vo fotoateliéry. A aby toho nebolo málo, firma príjme mladú atraktívnu návrhárku s tvárou Audrey Hepburnovej - Normu Pomeroyovú, ktorá túži Colma za každú cenu dostať najskôr do postele a časom aj pred oltár. 
Všetko vyrieši až dlhá cesta karavanom, na ktorej sa zúčastní okrem Colma, Jean, Juanity a Normy aj sympatický chalan menom Ryan. Ide o turné, ktoré má spropagovať najnovšiu kolekciu miniatúrnych trojuholníkových plaviek. No a keďže Jean, Juanita a Norma sú mimoriadne atraktívne slečny a píše sa rok 1957, karavánové bikinové turné vzbudí u niektorých ľudí poriadne pohoršenie. Vzhľadom na skutočnosť, že karavan je príliš tesný, otázka znie, kto s kým bude v noci spať..

Ak máte rovnako ako ja radi atmosféru amerických zapadnutých mestečiek 50 -tych rokov 20. storočia, potom si prídete na svoje. Určite poznáte z filmov tie podniky, kam sa zvyknú zastaviť šoféri kamiónov, lebo tam majú lacné menu, obsluhujú tam dámy alebo slečny v rovnošatách a z jukeboxu znie nejaký rock v štýle Elvisa. Tí, z vás, ktorí ste videli prvý diel filmu Návrat do budúcnosti v hlavnej úlohe s Michaelom J. Foxom, určite budete v obraze.
 Román mi pripomína príbehy Ingy Lindstromovej alebo Rosamundy Pilcherovej. Aj v nich často krát prichádza fešák z dobrej rodiny do zapadákova, aby si našiel vysnívanú princeznú svojho srdca, ktorou je zväčša chudobná, no krásna deva. A hoci hneď na začiatku vieme ako to celé dopadne, nevadí nám to. Veď aj dospelí potrebujú svoje rozprávky. "Láska je zvláštní. Vyměnil jsem Katie, nádhernou holku, která byla celá šťastná, když si to se mnou mohla rozdat, za Betty, dívku o něco atraktívnejší, která ovšem měla kolena zajištěná nedobytněji než Fort Knox. Teď chodím se sexi holkou, která se mnou chce spát, ale z opatrnosti nemuže, a přitom toužím po jiné krasavici, která si mě ale drží pěkně od tela. Ještě donedávna jsem musel odolávat návrhum další dívky, jenže ta má teď zálusk na někoho jiného, a to na chlapa, jehož možná už brzy svede právě dívka, do které jsem podle všeho zamilovaný nejvíc" (s.184).
Payne je majstrom dialógov, vtipných hlášok, sarkastických poznámok, vie veľmi dobre narábať s emóciami, jednoducho celý román je taký pohodový, že vo vás vyvolá len tie najpríjemnejšie pocity. A napriek päťdesiatym rokom a konzervatívnej americkej spoločnosti, Payne ako prvotriedny rozprávač dokáže navodiť veľmi vzrušujúcu erotickú atmosféru... 
Nestydaté plavky sú také skvelé, až nám je ľúto, že je to len krásny nereálny príbeh. A možno práve preto sa tak výborne číta.