RECENZIA: Jo Nesbo – Snehuliak (Ikar, 2012)

HODNOTENIE:  ****


„-Koho si videl?- spýtala sa a vopchala kľúč do zapaľovania.

  -  Snehuliaka... -“ (s.7).

Charizmatický detektív Harry Hole rieši tentoraz prípad masového vraha, ktorý zabíja s príchodom prvého snehu a aj jeho činy úzko súvisia so snehuliakom...

Keďže je ohrozená aj Harryho životná láska Rachel a jej maloletý syn Oleg, prípad sa ho osobne dotýka. Nebol by to Harry Hole, keby okrem vyšetrovania vrážd nezápasil aj s alkoholom a náklonnosťou krásnych žien. Keď už sa zdá, že má páchateľa (Snehuliaka) na dosah, zase sa vyskytnú nejaké pochybnosti a nové dôkazy, až to miestami pôsobí trochu komicky.

Príbeh je dramatický, drží čitateľa v napätí, Holeho sa jednoducho nedá neobľúbiť si a nedržať mu palce nielen počas vyšetrovania, ale aj v jeho súkromí (jeden z tých sympatických outsiderov podobný Galbraithovmu Cormoranovi Strikeovi).

Nesbo písať vie, mám rád jeho opisy, humor a dialógy. Právom patrí medzi kriminálnu spisovateľskú špičku nielen v Európe, ale aj vo svete. Aj keď podľa môjho názoru Dominik Dán nás v tomto žánri reprezentuje veľmi, veľmi slušne.

 

RECENZIA: Jean Michel Guenassia - Klub nenapraviteľných optimistov (Premedia, 2016)

HODNOTENIE:   *****


Po dlhšej dobe som zažil niečo ako čitateľský orgazmus. Guenassia, ktorý písal svoj román takmer sedem rokov, opustil z dôvodu jeho realizácie kariéru scenáristu a dramaturga. Myslím si, že spravil dobre, pretože vytvoril skutočne veľký román. A to ako po stránke formálnej, tak aj obsahovej. Priznám sa, že som premýšľal, či si mám knihu požičať. Odrádzalo ma v prvom rade meno neznámeho autora, potom takmer 580 strán a pomerne drobné písmo. Po prečítaní románu ľutujem, že kniha nemala aspoň o ďalších 500 strán viac.

Francúzsko 60tych rokov. V Paríži sa schádzajú významní umelci celej východnej a strednej Európy, ktorí tu nachádzajú azyl pred hrôzami komunistického režimu ( bývalý špičkový sovietsky pilot a zároveň geniálny šachista Leonidov, skvelý maďarský herec Tibor Balász, znalec gréckeho jazyka Gregorios, všetkými členmi nenávidený Sašo, jeho brat Igor, Maďar Imré, Poliak Tomasz, český špičkový historik Pavel píšuci životnú knihu o Brestlitovskom mieri a bývalý nemecký bojovník proti Hitlerovi pracujúci v Paríži ako premietač filmov – Werner ). A do tohto klubu, ktorého členom bol aj samotný Sartre, vojde na začiatku 60tych rokov dvanásťročný Michel Marini, vášnivý čitateľ a fotograf, veľmi dobrý hráč stolného futbalu, priemerný študent, milovník rock and rolu, chlapec, ktorý hľadá samého seba: „Zo zvedavosti  som odhrnul záves. Na dverách bolo kostrbatým písmom napísané: -Klub nenapraviteľných optimistov. S búšiacim srdcom som opatrne vošiel. Čakalo ma najväčšie prekvapenie v živote“(s.70).

Michel žije v dobre situovanej obchodníckej rodine, ktorej vládne pevnou rukou jeho matka Helen. Michelov starší brat Franck (veľmi zaujímavá postava románu pripomínajúca rebela Francka zo seriálu Vtáky v tŕní) dobrovoľne odchádza do francúzsko-alžírskej vojny, aby sa tak nadobro oslobodil spod matkinho vplyvu. Táto vojna navždy zmení jeho život. Cez Francka sa Michel zoznamuje s rebelom Pierrom, ktorý ho zasvätí do tajomstiev rockovej hudby a padne len štyri dni pred koncom francúzsko–alžírskej vojny a jeho sestrou Cécile, ktorú platonicky miluje. Michelov život sa istý čas odohráva v Klube nenapraviteľných optimistov, v ktorom sa vedú tie najvášnivejšie diskusie plné neuveriteľných spomienok a striedajú sa v ňom skvelé šachové partie, v Luxemburskej záhrade, kde sa Michel stretáva s krásnou a tajomnou Cécile - priateľkou jeho brata Francka, v knižnici, v ktorej si Michel požičiava desiatky svetových románov.

Dávno sú preč časy, keď sa Michel stretával s Franckom, Pierrom, Cécile, zostali mu len knihy a spomienky. Keď má sedemnásť rokov, jeho život silno ovplyvnia dve osoby. Šestnásťročné dievča menom Camille a záhadný muž menom Sašo, ktorý pracuje vo fotoateliéri. Stretnutie s Cécile bolo ako výbuch sopky, bolo to vášnivé, silné aj bolestivé zároveň: „Prepásol som jedinú a výnimočnú príležitosť a mohol som to vyčítať iba sám sebe. Vyčítal som si to ako nikdy. Ak je všetko dané ale vopred, bolo to možno napísané vo hviezdach, že my dvaja na seba iba narazíme, že ju nechám odísť bez mena a priezviska a že ju budem do konca života hľadať. Možno ju stretnem o sedemdesiat rokov. Ja budem plešatý, tučný a bez zubov. Ona bude vráskavá a chromá. Budem chodiť o palici. Bude šťastná, že ma znovu stretla. Uvedomíme si, že sme sa celé roky márne hľadali v tej istej štvrti. Vždy sa o niekoľko sekúnd minieme. Často bude na mňa myslieť skôr ako sa sklamaná vydá za niekoho iného a bude s ním mať šesť detí. Konečne sa dozvieme svoje mená. Vezmem ju za jej zošuverenú ruku. Budeme sa na seba nežne usmievať“ (s.436).

Michel Marini mi prirástol k srdcu podobne ako Holden Caulfield, hrdina románu Kto chytá v žite, alebo ako mladý Hank v autobiografickom románe Charlesa Bukowskeho Šunkový nárez, či Londonov Martin Eden. Michelova vášeň pre čítanie, potláčané rebelantstvo, nepochopenie spoločnosťou, snaha nájsť samého seba z neho robia priam kultovú postavu.

Vďaka Michelovi som mal aspoň na pár dní pocit, že som členom skvelého Klubu nenapraviteľných optimistov. Bravúrny román, realistické vykreslenie Paríža 60tych rokov, výborný príbeh, zaujímavé postavy, famózne vykreslenie života disidentov, jednoducho úžasné. Nie som človek, ktorý plytvá superlatívmi (tí, čo ma poznajú určite budú súhlasiť), ale Klub nenapraviteľných optimistov je priam geniálny. Amen.     

RECENZIA: Zachar Prilepin – Botky plné horké vodky (Argo, 2011)

HODNOTENIE:  ***



„Znám jeden výbornej spůsob, jak si pomoct. Když tě tlačej boty, je třeba nalít do nich horkou vodku. My dva se světlým jsme se po sobě podívali:
– Botky plné horké vodky- , vyslovil s přednesem.

– Výtečnej název pro povídku- , řekl jsem.  – Ale tu napíšu já, prohlásil. -

– Ne, já, slíbil jsem mu“ (s.122).

Jedenásť poviedok o súčasnom Rusku s témami revolúcie, Čečenska, detstva, vodky, cigariet, žien, hudby, starých áut, mŕtvych psov, kníh, vidieka a detí. Je to jednoducho o Rusku. Drsnom, podmanivom, ťažko pochopiteľnom, jedinečnom. U mňa jednoznačne vyhrávajú poviedky Slavčuk a Hrdina Rock and rollu. Prilepin vás vezme na dve hodiny do Ruska a donúti vás premýšľať. O všetkom.

“Kdy asi umřu? Zašklebil jsem se. Kdy? No nikdy....“ (s.94).     

RECENZIA: Bianca Bellová – Mŕtvy muž ( Host, 2011 )

„A tak nám ten příběh hezky končí happyendem. Zachránili tě. Tys přece nezemřel: probral ses z kómatu a žiješ šťastným životem, bezstarostně, tvé bytí se podobá bytí kedlubny či petržele“ (s.107).

Sarkastická, cynická, negatívna, čierna, trpká. Taká je novela Bianci Bellovej o žene menom Hana, ktorej život výrazne ovplyvnilo socialistické zriadenie. Hana si prostredníctvom monológu spomína na detstvo v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Na svoje dvojča Davida, ktorý trpí schizofréniou a na svojho expriateľa, s ktorým sa dajú opäť dohromady, a to za veľmi zaujímavých a nečakaných okolností.  

Stodesať stranová výpoveď skrývajúca v sebe výrazne negatívne posolstvo jednej životom skúšanej mladej ženy, ktorá aj pod vplyvom nepriaznivých okolností neprestáva prekvapovať...

 

HODNOTENIE:  ***

RECENZIA: Jo Nesbo – Prízraky ( Existujú, len ak im to sám dovolíš ) IKAR, 2013

„Nech si za ňou chodia, o niekoľko rokov prízraky možno vyblednú“ (s. 472)

Harry Hole v najosobnejšom prípade svojej kariéry. Jeho životná láska Rachel sa ocitla vo veľkých ťažkostiach. Oleg Fauke, jej syn, je obvinený z chladnokrvnej vraždy. Zavraždeným je Gusto Hanssen, Olegov kamoš a jeden z najvplyvnejších ľudí, ktorí obchodujú s novou drogou, návykovejšou ako heroín. Jej meno je violín. „Prišlo to ako vzdialená ozvena injekcie priamo do žily. Napriek tomu cítil, ako mu oči zaplavujú slzy. Ako pri stretnutí s dávnou láskou, o ktorej už neveril, že ju niekedy stretne. Uši sa mu neplnili nebeskou hudbou a v tej chvíli pochopil prečo túto drogu volajú violín“ (s.176).

Na najvyššom stupni hierarchie stojí muž s prezývkou Dubaj, ktorého nikto nevidel, ale jeho vplyv a sila sú priam démonické. Harrymu pomáha s prípadom aj súčasný Rachelin partner – právny advokát Hans Christian. V pozadí sa motá viacero podozrivých – budúci policajný prezident Osla Mikael Bellman, vplyvná mestská poslankyňa hlavného mesta, excentrická Isabelle Skojenová, policajt s dvojitou tvárou Truls Berntsen, starý zvrhlík Ibsen, narkomanka s výrazom lolitky – Irene a záhadný chlapík Cato.

Chlapci v dresoch Arsenalu dílujú violín, Oslo je hore nohami a Harry Hole vstupuje tento krát na veľmi tenký ľad, ktorý pod ním nebezpečne praská.

Nesbo ubral z čierneho humoru, Harry je tentoraz vážnejší ako zvyčajne. Svet drog je krutý a neodpúšťa. Nikomu sa nedá veriť. Záver príbehu je šokujúci a pre Harryho zvlášť bolestivý.   

HODNOTENIE:   ****

 

    

   

RECENZIA: Hether Webberová – Zamilovaní až po uši ( IKAR, 2012 )

Tak toto je ružový ženský román ako hrom. Už meno hlavnej hrdinky –Lucia Valentínová a jej povolanie –pracovníčka zoznamovacej agentúry čo–to naznačujú. Alebo možno všetko.

Luciiny rodičia odchádzajú na dovolenku na ostrov Svätá Lucia (zaujímavá zhoda mien ) a ona na dva týždne preberá otcove právomoci. Jej otec totiž agentúre šéfuje. Zoznamuje sa so súkromným detektívom Seanom, ktorý pracuje v zoznamovacej agentúre ako externý pracovník a o klientoch zbiera tajné informácie. A hádajte ako sa bude ich vzťah uberať. Obaja relatívne mladí a dobre vyzerajúci. Jedného dňa navštívi agentúru istý pán menom Michael Lafferty, ktorý nemôže zabudnúť na svoju snúbenicu Jennifer, s ktorou sa už pred rokmi rozišiel. Lucia má jednu zvláštnu schopnosť, niečo ako šiesty zmysel, čo jej dovoľuje vidieť veci, ktoré iní nevidia. Spolu so Seanom začnú po tajomnej Jennifer pátrať. Záver prezrádzať nebudem, bude to rovnako nečakané ako Pilcherovej alebo Lindstremovej malinovky.

Ak dostanete v lete počas dovolenky nedajbože úpal, Heather Webberová vám pomôže. Len hrozí, že vám pritom odumrie niekoľko mozgových buniek. Trvalých následkov sa však obávať nemusíte. Radšej končím, lebo o chvíľku začnem sla –bi –ko –vať.  

   HODNOTENIE:  **

RECENZIA: Péter Gárdos – Ranná horúčka ( IKAR, 2016 )

„Počúvajte ma, pán primár. Vážim si vašu výnimočnú odbornosť. Bohaté skúsenosti. Výsledky lekárskej vedy po celom svete. Vaše tabletky, röntgeny, sirupy, striekačky. Všetko si vážim! A úpenlivo vás prosím, nechajte nás na pokoji! Nechajte nás snívať! Na kolenách vás prosím, dovoľte, aby sme sa nezaoberali vedou!“ (s.182).

 Je tesne po vojne. Miklósa presúvajú z koncentračného tábora Bergen Belsen na švédsky ostrov Gotland. Podľa lekárskych prognóz mu ostáva nanajvýš pol roka života. Miklós však nestráca chuť žiť. Napíše všetkým sto sedemnástim maďarským dievčatám, ktoré sa podobne ako on zotavujú vo Švédsku z rôznych chorôb a zranení. Napokon mu osud prihrá do cesty mladučkú Lili, ktorá je jeho listami priam unesená. A tak sa začne „listová láska“, ktorá musí čeliť viacerým nepriaznivým okolnostiam...

Péter Gárdos napísal román, ktorého základy tvoria nájdené listy jeho vlastných rodičov, o ktorých existencii takmer päťdesiat rokov netušil. Kniha bola preložená takmer do tridsiatky jazykov a v roku 2015 bol na jej motívy nakrútený celovečerný maďarský film. Román by som charakterizoval ako drámu bez nejakých výrazných zvratov, odohrávajúcu sa v komornej atmosfére, obohatenú o viacero básní a citátov zo zamilovaných listov. Ľúbostný príbeh dvoch pacientov z ozdravovne nie je ničím novým a ani spôsob spracovania Gárdosovho románu nie je zvlášť výnimočný. Jednorázová záležitosť, ktorú prečítate a z hlavy vám vyšumí rýchlejšie ako bublinky, čo sa vám usadia v nose po vypití šampanského.     

HODNOTENIE:   ***